Gutejci a Jutsko.

Predbežná štúdia.

  1. V priebehu staršej doby bronzovej (BA 2-3), pod výrazným vlyvom z oblasti únětickej kultúry, sa v stredodunajskom priestore, vytvoril kultúrny komlex, ktorý je reprezentovaný maďarovskou kultúrou na jz Slovensku (v staršej fázi), věterovskou na Morave, boheimkirchenskou v Rakúsku. Tento kultúrny okruh (MVB), bol vo svojej klasickej a záverečnej fáze, pod kultúrnym vplyvom z Panónskej nížiny a Balkánu (kultúry Kisapostag, Vatin, Vatya, skupina Szeremle a zvláštna skupina tzv. Litzenkeramik /Točík - Vladár: SlA 2/1971 str.395; Bátora 2018 str.377/). Takisto mal kontakty aj so susediacimi kultúrami (napr. k. Severopanónska, Wieselburská; prípadne nadväzoval na predchádzajúci vývoj: k. Hatvan, tradícia tellov). 
  2. V severozápadnom Sedmohradsku, východnom Maďarsku a juhovýchodnom Slovensku, vrátane priľahlej časti zakarpatskej Ukrajiny, sa v tomto období rozvíjala otomanská kultúra (OFKK), známa svojimi opevnenými osadami a protourbariálnou architektúrou, ktorá v strednej Európe nemá obdoby. Doložené sú južné kontakty s mykénskou a stredomorskou oblasťou, ale pravdepodobne i s anatólskou a kaukazskou oblasťou (k. Trialeti, Karmirberd) a oblasťami na východe (k. Mnogovalikova - Babino, Sintašta). Na konci staršej doby bronzovej BA2, prenikla otomanská kultúra spolu s k. Vatya, na juhozápadné Slovensko /Točík - Vladár: SlA 2/1971 str.393/. Na prelome BA3/BB1 (resp. na počiatku BB1), tieto opevnené osady v celej Karpatskej kotline (vrátane Sedmohradska: k. Wietenberg), zanikajú /PDČ 1978 str.331,377n/. Život sa preniesol z opevnených sídlisk na neopevnené /Točík in: Tibenský ed. 1978 str.70/. Je však zaujímavé, že kým vo východnej časti Karpatskej kotliny (OFKK) opevnené osady zanikli násilne, tak na západe (okruh MVB) došlo k postupnému opúšťaniu osád.
  3. Príčinou násilného zániku opevnených osád boli katastrofy, súvisiace s ukladaním bronzových depotov typu Koszider. Toto obdobie sa nazýva kosziderský horizont (Reinecke: BA2/BB1 - BB1; Milojčič, Točík: BA3 - BB1). Objavujú sa nové typy bronzovej industrie (kosákovité ihlice, špirálovité a lievikovité  závesky, špirálovité nánožné kruhy, masívne tyčinkovité náramky, honosné sekeromlaty, dýky, krátke meče s trapézovitým tylom, atď). Toto hromadenie bronzových depotov možno pozorovať na obrovskej rozlohe: od západného toku Rýna (na západ od Čiech sa tento horizont nazýva lochham BB1), až do západných častí východnej Európy, a od južného Baltu po dolný Dunaj /Jazdzewski 1981 str.322n; Kovács in: Tasič 1984 str.377-389/. Pôvodne sa predpokladalo, že katastrofy spojené so zánikom osád, súviseli s expanziou porýnskych mohylových kultúr zo západu, čo sa však dnes odmieta, pretože stredomohylové kultúry vznikali práve v Karpatskej kotline, z maďarovsko - věterovsko - boheimkirchenského podložia. Naopak,z tohoto priestoru expandovali na juh (glasinacké mohyly v bývalej Juhoslávii, a apeninská kultúra v Taliansku), na sever (predlužický horizont), ale hlavne na západ do južného Nemecka až po Rýn. Zároveň sa zosiloval i južný vplyv prostredníctvom kultúr Suciu de Sus, Vatina a Cirna /Točík in: Tibenský 1978 str.71/. V mladšom stupni kosziderského horizontu v BB1, naopak dochádza v Karpatskej kotline ku kultúrnym i etnickým vplyvom zo západu, z okruhu moravskej, stredodunajskej a českofalckej mohylovej kultúry, a dokonca až z oblasti Hessenska. Vyzerá to tak, že došlo ku skutočnému sťahovaniu národov, keď primárna expanzia mohylových kultúr z Karpatskej kotliny vyvolala protireakciu zo západu. Ale čo toto sťahovanie národov spôsobilo?
  4. Stredná doba bronzová bola proti záveru predchádzajúceho obdobia v istom zmysle krokom späť. Zmizli niektoré bohaté kultúry na severnom Balkáne i v strednej Európe a znížila sa hustota osídlenia. Zanikli opevnené osady bez toho, aby mali pokračovanie. Nové kultúry boli vo väčšine Európy barbarskejšie, predovšetkým v širšej oblasti horného a stredného Podunajska a na severozápadnom Balkáne, ktorý ovládol mohylový ľud a skupiny jemu príbuzné, ale aj napr. apeninská kultúra v Taliansku /Pečírka 1979 str.376/. Iba jediná oblasť centrálnej a severnej Európy, na rozdiel od predchádzajúceho obdobia, zažívala nebývalý rozkvet. Bola to oblasť Jutského poloostrova s priľahlou oblasťou severného Nemecka a južná Škandinávia. Kým v staršej dobe bronzovej (Monteliova perióda. I) sa nástroje ako hroty šípov, dýky, sekery a pod. vyrábali predovšetkým z kameňa (aj keď majstrovsky napodobňovali kovové predmety) a bronzových výrobkov bolo málo a to väčšinou importované, tak v nasledujúcom období (Monteliova perióda II), dochádza doslova k rozkvetu nordickej doby bronzovej. Kvalitná bronzová industria nadväzuje prevažne na predlohy z konca staršej doby bronzovej na severnom Balkáne, ale aj z oblasti únětickej kultúry, odkiaľ sa dostávali najskôr oderskou cestou k Baltu, pričom tam kontrastuje s hrubou, primitívnou keramikou.
  5.  Zrejme to bol obchod s jantárom, ktorý prinášal do chudobnej krajiny bohatstvo bronzu /Pečírka 1979 str.378, Bouzek 2013 str.104/. A nielen bronzu. Objavujú sa i exotické predmety pôvodom z Predného východu, Egypta a Mykén, ako napr. ozdoby vo tvare dvojitej sekery, fajansové korále, skladacie kreslá podobné egyptským /Baines, Málek 1996, obr. na str.197/, vyrábané však z miestnych materiálov (jaseň, buk) a hlavne srpovité meče, ktoré napodobovali ich vzory z Predného východu; dokonca jeden z nich bol majstrovsky vyrobený z kameňa /Jockenhovel 2012 str. 345, Jazdzewski 1981 str.345/. Bola to predovšetkým hyksóska zbraň. Už z 18.stor. BC pochádza napr. zo Síchemu. Fajansové korálky boli síce predmetom obchodu (protihodnotou mohol byť i jantár, ako dokladajú nálezy jantáru v Qatne, v Egypte, mykénskych šachtových hroboch, v Knósse i vo vraku z Uluburunu). Ale znalosť výroby srpovitých merčov do severskej oblasti, museli priniesť tí, ktorí zhotovovali aj zmieňované skladacie kreslá. Teda tí, ktorí tieto technológie poznali v Egypte. A to v tomto prípade mohli byť len potomkovia Hyksósov. 
  6. Podľa nekalibrovanej chronológie, začína stredná doba bronzová cca medzi rokmi 1500/1450 BC. Po kalibrácii sa dostaneme niekde k rokom 1600/1550 BC (Bouzek udáva počiatok strednej doby bronzovej k 1550 BC /Bouzek 2015 str.59/). To je doba vyhnania Hyksósov z Egypta. Prečo by však Hyksósovia tiahli cez značnú časť Európy s cieľom ovládnuť Jutský poloostrov? Odpoveď môže byť len jedna. Chceli ovládnuť obchod s jantárom. Jantár sa totiž necenil len ako vzácny šperk, ale tiež pre jeho magické účinky. Preto bol tak vyhľadávaný. Však neskôr sa cesta od Baltu po Venetskú oblasť (Benátsko), nazývala Jantárová cesta. A práve od 16. storočia BC sa jantár vo zvýšenej miere stal predmetom obchodu medzi severnou Európou a Stredomorím en.wikipedia.org/wiki/Amber_Road. V tejto súvislosti je dôležité, že práve maďarovská kultúra sa považuje za sprostredkovateľa obchodu s jantárom /Bátora: SlA 2/1999 str.55/.
  7. Mimochodom to, čo sa považuje za južné vplyvy v v záverečnej fáze maďarovskej kultúry (k. Vatin, Cirna, Žluto Brdo, skupina Szeremle, Litzenkeramik /Cruceni-Belegiš I/) a OFKK (k. Suciu de Sus), podľa mňa súvisí s presunmi nositeľov týchto kultúr z juhu na sever, v dôsledku tlaku potomkov Hyksósov a ich spojencov, a ich migráciou na sever.
  8. Sú nejaké presvedčivejšie dôkazy, že Hyksósovia ovládli Jutský poloostrov? V štúdii "Dejinné počiatky Hebrejcov", som poukázal na to, že Hyksósovia (okrem Amorejcov a tzv. nositeľov torkézov - Soloymov, Milyov), boli predovšetkým Gutejci (Qutu) a neskôr sa im začalo hovoriť Judejci (podľa Juda). Jutský poloostrov sa nazýva podľa kmeňa Jutov. Z etymologického hľadiska má meno Juda k Jutom dosť blízko. No nie je to jediná indícia. Najväčšou riekou v Dánsku je Gudenaa. Myslím, že nemusím zdôrazňovať, že názvy Gudenaa a Gutejci, sú si podobné. 
  9. Hyksósi - Gutejci - Judejci neboli jediným etnikom, ktorého nájazdy po značnej časti Európy sa ukončili práve na Jutskom poloostrove. Tým národom boli zhruba o 700 rokov neskôr Kimmeri. I s nimi sa spájajú depoty bronzov (už od HB2). Ich prítomnosť tam dokladá staroveký názov pre Jutsko: Chersones Cimbrica. Všeobecne je Chersones spájaný s Krymom, teda s časťou pravlasti Kimmerov (gréc. chersonesos znamená poloostrov). Týchto jutských Kimmerov, poznáme po 2. stor. BC, pravdepodobne ako germánskych Kimbrov.
  10. Jedným z germánskych kmeňov boli Góti. Podľa Jordana (Getica), pochádzali z ostrova Skandza, ktorý sa považuje za Škandináviu. Tam sa vyskytujú miestne názvy podľa gótskych kmeňov ako napr. Ostergotland, Vastergotland, ale aj lokalita Amal (viď nižšie) a ostrov Gotland (dodnes tam žijú Gutovia /Heather 2002 str.36/). Ovšem to nevylučuje, že pôvodne, ešte v počiatkoch formovania sa germánskych etník, nežili v Jutsku. V Ptolemaiovej Geografii /II. 11,16/, je zmieňovaný škandinávsky kmeň Gutai, Gutovia, nepochybne Góti. Strabón spomína nejakých Gútónes, ovšem prevláda názor, že to Góti nemohli byť, pretože ich umiestňuje na sever od Marobudovho kráĺovstva, za Lugiami /Doležal 2012 str.47n/, niekde na Labe, alebo na Odre v Nemecku. Tam však Góti podľa tohoto názoru nikdy nesídlili /Doležal 2012 str.48/. Góti, tak ako ich poznáme určite nie, ale nejaká skupina Gutejcov (Gutai, Gutans), tam mohla prežívať už od strednej doby bronzovej.  Mimochodom, je to priamo na trase z Čiech do Jutska. Práve v Čechách, v Kouřimi, sa našla bronzová soška sýrskeho božstva. Jej napodobenina sa našla i v južnej Škandinávii /Bouzek 2005 str.80n/. V podobnom zmysle píše i Plínius (Gutones), a hlavne Tacitus, ktorý sa tiež zmieňuje o Lugioch, za ktorých kladie Gotones, ovšem nie až k pobrežiu Baltu /Tacitus, Germánia 44/. Práve z Poľska pochádzajú geografické názvy ako Gutów, Gutowo (napr. z Veľkopoľska, oblasti Kalisz, ale i inde). Samotní Góti sa vo svojej reči nazývali Gutans /Doležal 2012 str.41/. Rímski autori ich nazývali rôzne: Gotones, ale i Getae (Orosius). Po putovaní k Čiernemu moru a po rozdelení Gótov na Vizigótov a Ostrogótov boli vedení vlastnými kráľovskými dynastiami Balthov a Amalov /Heather 2002 str.6,20). Na sever od dolného Dunaja, až po dnešnú Moldáviu, sa rozkladala krajina Vizigótov, Gutthiuda (290-455 nl). Zdanlivo sa zdá, že dynastia Balthov bola odvodená od názvu Baltského mora, resp. od slova "baltá", čo v lotyštine znamená "biely". Ovšem na Prednom východe v neskorších textoch, býva Asýria nazývaná Baltil, čo je meno, ktoré nemá ani semitský a ani sumerský pôvod /Pečírková 2000 str.16/. (Baltis bola aj miestna predislámska bohyňa z Háranu v severozápadnej Mezopotámii, stotožňovaná s Venušou /Jordan 1997 str.73/). Pritom za rozkvetu klinopisnej kultúry sa časť Asýrie (Zagros), nazývala Gutium /EA 1974 str.81; Avdijev 1955/. Názov druhej dynastie, Amalovci, môže mať semitský pôvod. Meno Amal poznáme z arabského prostredia. Aj z Hebrejskej Biblie poznáme národ Amálekov, Amalechitov /napr. Nm. 24:20 ai/. Ako zaujímavosť uvediem, že už asyriológ Julius Oppert spájal Gutejcov s Gótmi. Moje zistenia dopĺňa i genetika. V južnom Švédsku (Vastergotland s mestom Amal, Ostergotland), sú zvýšené frekvencie Y-DNA haploskupiny J2a (jej nositeľmi boli pôvodne etniká zo zagroskej oblasti, teda aj Gutejci www.eupedia.com/europe/Haplogroup_J2_Y-DNA.shtml ). Je to tým zaujímavejšie, že tieto švédske oblasti boli pôvodne obývané Gótmi. Je však treba zdôrazniť, že tak ako v prípade Hyksósov v Egypte, tak i v prípade Gutejcov v Jutsku, sa nemusí jednať o jednoliate etnikum. Môže ísť o zväzok rôznych etník, ktoré sa zúčastnili hyksóskych udalostí na Prednom východe, ako i tých, ktorí sa k nim pridali na tažení do Jutska (Aesir, severní Veneti ai). Tak sa z Karpatskej kotliny na sever, mohli dostať i Suardoni /Pientka: Patriarchovia a ich potomkovia, pozn.34/. Ovšem väčšina z nich prijala meno toho najvýznamnejšieho etnika, a tým boli Gutejci - Gútai.
  11. Z francúzskeho Pouan pochádza hrob veľmoža z druhej polovice 5. stor. nl. Podľa prsteňa s vyrytým menom HEVA sa predpokladá, že tam bol uložený významný Gót Hebba, alebo Ibba, v súvislosti s bitkou na Katalaunských poliach /Droberjar 2005 str.125n/. Heva, Heba sa môže spájať  s churitskou bohyňou Chepa, ktorej meno nesie i vládca Urusalimu Abdi Cheba, spomínaný v amarnskej korešpodencii. Pravdepodobne jeho predkovia patrili k Jebúzejcom (Solymovia). Jebúzejci patrili k potomkom Hyksósov /Pientka: Judejci/. 
  12. Dnešné meno Dánska, Danmark, vzniklo z pôvodného Danernes mark, Marka Dánov /Bronsted 1967 str.23/. Vystáva tu otázka, či meno Dan nesúvisí s amorejskými Dananijcami v Sýropalestíne, ktorí spolu s Gutejcami ako Hyksósovia, sa podieľali na ovládnutí Egypta (Danaos), a tak isto ho spolu opustili (resp. boli odtiaľ vyhnaní) /Pientka: VAP, Dodatky: Danaos, Danaoi/. V podstate niečo podobné tvrdí i Hérodotos /Dejiny VII.94/, keď píše, že Xúthos a Danaos vyšli z Egypta spoločne /Pientka: Judejci, pozn.36/.
  13. Je možné, že udalosti tu opisované našli odraz v mýtoch spojených s Argonautami. Apollónios Rhódský v Argonautike píše, že po úteku z Kolchidy loď Argo prenasledovali Kolchovia na čele a Apsyrtom, až do dolného toku Dunaja (Istros). Spomínajú sa tu Trákovia i Skýti, ale i rieka Illyrikos (Ilýria), kde bol Kadmov a Harmónin hrob. Nemá zmysel rekonštruovať cestu Argonautov Európou. Dôležité je, že Argo sa doplavila k najzašším prúdom Eridanu (teda do jeho ústia). Tu je spomenutý mýtus o Faetonovi, ktorý sa tam zrútil z Héliovho vozu. Jeho zarmútené sestry sa premenili v topoly a ronili jantárové slzy, ktoré padali do piesku. Zároveň sa tu spomína keltská povesť, že tieto slzy, ktoré majú byť Apollónove, unášal vietor k Hyperborejcom /spev IV. 590-615/. Hyperborejci boli národ na najvzdialenejšom severe. K nim chodil prezimovať Apollón so svojim vozom ťahaným labuťami (čo je i námet používaný hlavne v mladšej a neskorej dobe bronzovej národmi v strednej a severnej Európe, ale i na Balkáne). Takže v tomto prípade Eridanos sa môže stotožniť jedine s Odrou, Labe, alebo Rýnom, čo je asi najpravdepodobnejšie, pretože potom sa Argonauti mali plaviť po Rhodane (Rhôna), ktorá sa s Eridanom mala spájať (čo samozrejme nie je pravda, ale prítoky Rhôny pramenia v blízkosti Rýna). A až neskôr Eridanos začali starovekí autori spájať s riekou Pád. Ako jednu z možností uvádza Graves /2004 str.607/, že po rieke Labe dosiahli Jutsko. Práve Jutsko bolo v strednej a mladšej dobe bronzovej jedným z "producentov" jantáru. Mýtus o Argonautoch sa skladá zrejme z viacerých príbehov, ktoré ani nemusia spolu súvisieť.
  14. Kolchida sa v Argonautike nazýva tiež ako Kytajská zem, u Amarantských hôr /Apollónius Rh. spev II. 399-403/, kde pramení rieka Fázis (Rioni) a kde bol prikovaný Amirani - gruzínsky Prométeus /Komorovský 1986 str.49n/. Podľa Prokopia, v Kolchide pri rieke Rheon, v dávnoveku Lazovia vybudovali pevnosť, ktorá sa nazývala Kotiaion, ale v 6. stor. nl. ju Lazovia nazývali Kotais. V dávnych časoch tu bývalo mesto Koitaion, Koitais, odkiaľ pochádzal Aietés (zlaté rúno). /Prokopios, O vojne gótskej IV. 14/. Dnes sa toto mesto nazýva Kutaisi. Severne od Rioni, v Abcházii, sa nachádza mesto Gudauta. Herodotos nám zanechal zaujímavú správu. A to že Kolchovia, Egypťania a Aithiopovia ako jediní oddávna prevádzali obriezku /Herodotos: Dejiny II.104/. A že Foiničania a Syrovia v Palestíne sa tomu naučili od Egypťanov. Spomeňme si, kto z "morských národov" prevádzal obriezku? No predsa Eqweš, Akavaša (spolu so Šerdenmi a Šekeleš); to predsa boli Herodotovi "Foiničania" /Hérodotos: Dejiny II.44/. A tí boli potomkami Hyksósov, spolu s Gutejcami (Qutu) a ostatnými etnikami patriacimi do hyksóskeho kmeňového zväzu.  A zároveň kolchidskí vládcovia boli s achájskymi vládcami spriaznení (pripomínam i kaukazských Achájcov /ESPV 1999 str.14n/, ale aj Frixa /Pientka: VAP, pozn.476/). Čo z toho vyplýva? Keďže nepredpokladám, že by Kolchovia obriezku vynašli a keďže je vylúčená prítomnosť Egypťanov a Etiópanov v tejto oblasti, tak sa tu ponúka jedno možné riešenie za predpokladu, že si to Hérodotos nevymyslel. A to, že Kolchiďania obriezku prevzali od potomkov Hyksósov, ktorí sa zo Sýropalestíny, cez východné pobrežie Čierneho mora (Kolchida), dostali až k ústiu Dunaja, pozdľž ktorého sa dostali do centrálnej Európy, a odtiaľ až na Jutský poloostrov. Prítomnosť Gutejcov v tejto oblasti je celkom dobre možná v posthyksóskej dobe. Argonauti sa plavili do Európy od Kolchidy cez dolný Dunaj. Depoty kosziderského horizontu a horizontu lochham, sa nachádzajú ako som spomínal, od dolného Dunaja po Rýn a južný Baltik. A ešte jedna vec. Práve na dolnom Dunaji, hlavne v oblasti Dobrudži žil národ Gétov (Gétai), ktorí podľa Hérodota boli najstatočneší z Trákov /Daicoviciu 1973 str.11n/. Ale ako je možné, že antickí autori si zamieňali názov Gétov s Gótmi? Nebol to len Jordanes, ktorý dokonca knihu o pôvode Gótov nazval Getica. A priamo v texte Gótov a Gétov stotožnil /Doležal 2012 str.57/. Taktiež Orosius nazýva Gótov Getae. /Doležal 2012 str.42/. Mimochodom, aj v oblasti sz Čiernomoria, severne od územia obývaného Gétmi, sa našla soška sýrskeho božstva, podobná tej z Kouřimi /Bouzek 2005 obr.26/.

 

 

Literatúra - výber

 

 

  1. Bouzek:   The Aegean and Central Europe. An Introduction to the study of cultural interrelations 1600-1300 BC.  PA LVII 1966 242n.
  2. Bouzek:   Trákové.  Praha 1990
  3. Bouzek:   Pravěk českých zemí v evropském kontextu.  Praha 2005
  4. Bouzek:   Vznik Evropy.  Praha 2013
  5. Bouzek:   Mezi archeologií a historií. Praha 2015
  6. Baines, Málek:  Svět starého Egypta. Praha 1996
  7. Bátora:    Slovensko v staršej dobe bronzovej. Bratislava 2018
  8. Brondsted:   Vikingové.  Praha 1967
  9. Buchvaldek a kol:   Dějiny pravěké Evropy.  Praha 1985
  10. Clark:   Prehistorie světa.  Praha 1973
  11. Daicoviciu:   Dákové.  Praha 1973
  12. Doležal:   Interakce Gótů a římského imperia ve 3-5. století n.l.  Praha 2012
  13. Droberjar:  Věk barbarů. Praha 2005
  14. Filip ed:   Enzyklopadisches Handbuch zur Ur - und Fruhgeschichte Europas I.   Praha 1966
  15. Filip:   Pravěké Československo.  Praha 1948
  16. Furmánek, Veliačik, Vladár:   Slovensko v dobe bronzovej.  Bratislava 1991
  17. Furmánek a kol:  Staré Slovensko. 4, Doba bronzová.  Nitra 2015
  18. Heather:   Gótové.  Praha 2002
  19. Jazdzewski:   Pradzieje Europy Srodkowej.  Warszawa et al 1981
  20. Jockenhovel ed:   Dějiny světa 1.  Praha 2012
  21. Komorovský:   Prometeus. Mytologické paralely.  Bratislava 1986
  22. Lichardus, Vladár:  Karpatenbecken - Sintašta - Mykene... SlA 1/1996 str.25n.
  23. Novotná:   Die Bronzehortfunde in der Slowakei.   Bratislava  1970
  24. Pečírka ed:   Dějiny pravěku a starověku.  Praha 1979
  25. Pleiner, Rybová ed:   Pravěké dějiny Čech.  Praha 1978
  26. Schlette:  Germáni.  Praha 1977
  27. Stehlík:   Ugaritské náboženské texty.  Praha 2003
  28. Tasič ed:  Kulturen der Fruhbronzezeit das Karpatenbecken und Nordbalkans. Beograd 1984
  29. Tibenský ed:   Slovensko. Dejiny  Bratislava. 1978
  30. Točík:   Opevnená osada z doby bronzovej vo Veselom.  Bratislava 1964
  31. Točík, Vladár:   Prehľad bádania v problematike vývoja Slovenska v dobe bronzovej.  SlA XIX 2 1971 365n
  32. Vladár, Bartoněk:   Zu den Beziehungen des agaischen, balkanischen und karpatischen Raumes in der mittleren Bronzezeit und die kulturelle Ausstrahlung der agaischen Schriften in die Nachbarlanden.  SlA XXV 2 1977 371n

 

 

 

 

 

 

© Vladislav Pientka 2014

Všetky práva vyhradené

 

 

 

 

 

 

  1.  
  2.  
  3.