Hattijci
Hattijci bol ľud, ktorý obýval centrálnu Anatóliu. Boli predchodcami Chetitov. Predpokladá sa, že v Malej Ázii žili už v dobe bronzovej I., teda na prelome 4. a 3. tisícročia BC, ako na to poukazujú výsledky výzkumu v Alaça Hüyüku /ESPV 1999 str.21/. V 3. tisícročí sa v centrálnej Anatólii vytvorili dve kultúrne centrá. Prvé severné, s lokalitami ako Alaça Hüyük, Horoztepe, Mahmatlar, Ališar, Kultepe, ktoré charakterizovala vysoká úroveň spracovania kovov a vysoká spoločenská diferenciácia, ktorá vyústila do vzniku majetnej vládnucej vrstvy (kniežacie pohreby, napr. v Alaça Hüyük ich bolo 13 a boli zrejme súčasné so záverečnou fázou Trója II). Ovšem táto oblasť bola menej vhodná pre obilninárstvo, nahradzoval to však bohatý výskyt kovov. V každom prípade táto oblasť bude neskôr centrom chetitskej civilizácie /Pečírka a kol. 1979 str.296/. V južnom centre pokračoval doterajší vývoj z predchádzajúcich storočí, ovšem život sa sústredil do nových stredísk, ako napr. Káneš, Karahöyük, Açemhöyük neďaleko Slaného jazera. Tieto sídliská udržovali na prelome 3: a 2. tisícročia BC čulé kontakty s juhovýchodom, severnou Sýriou a Mezopotámiou /Součková 1979 str.170/.
Ďalšie centrum, ktoré sa však vyvíjalo nezávisle, od vyššie uvedených, sa nachádzalo v západnej Malej Ázii a je reprezentované lokalitami ako Trója a Beycesultan. 0d prelomu 4. a 3. tisícročia sa v sz Anatólii rozvíjala kultúra Kumtepe a následná trójsko-yortanská. V ďalšom období (Trója I-II) mala táto oblasť úzke vzťahy nielen k Balkánu (Ezero), ale aj k egejským ostrovom (Lémnos - Poliochni, Lesbos - Thermi, Chios - Emporio).
Prírodné bohatstvo centrálnej Malej Ázie využívali už Akkaďania a Asýrčania. Z akkadskej skladby "Kráľ bitky" sa dozvedáme o ťažení Sargona Akkadského do Malej Ázie na pomoc akkadským kupcom, ktorí boli na tomto území usadení, podobne ako neskôr asýrski kupci. Jeden z ďalších akkadských kráľov Narámsín sa zúčastnil ťaženia proti koalícii maloázijských vládcov, ktorí sa vzbúrili. Isté je, že Chetitom bol známy záujem akkadských panovníkov o Malú Áziu ešte v 1. polovici druhého tisícročia BC /Pečírka a kol. 1979 str.300/. Začiatkom 2. tisícročia mali Asýrania sídla svojich obchodníkov (kárum) na maloázijskej pôde (napr. Káneš aď). Ovšem toto pôsobenie asýrskych obchodníkov netrvalo dlho, maximálne 100 rokov. Koniec týchto kolónií sa kladie do konca vlády Šamši Adada.
Akkadský a asýrsky záujem bol zameraný hlavne na južnú oblasť centrálnej Anatólie. V textoch z archívov kappadockých tabuliek z Káneša, Ališaru a Boghazkoy sa stretávame jak so semitskými menami /Pečírka a kol. 1979 str.300/, tak i s churitskými /Müller-Karpe in: Jockenhövel 2012 str. 240/. Zdá sa, že Hattijci obývali predovšetkým severnú časť centrálnej Anatólie s mestami ako Chattušaš, Zalpa, Purušchanda, Kuššar a zrejme i Káneš. Zdá sa, že i sám Anitaš z Kuššaru, dobyvateľ Néšaš a Chattušaš, syn Pitchánaša, v podstate druhý z dynastickej postupnosti chetitských kráľov, bol možno Hattijec /Müller-Karpe in: Jockenhövel 2012 str. 239; Pečírka a kol. 1979 str.301; tu sa uvádza, že bol protochetitského pôvodu, čo je nepresné, resp. sa tento termín dnes už nepoužíva/.
Hrozný uvádza, že kostry v Ališare boli dlholebé, resp. strednolebé, mediteráneho typu /Hrozný 1943 str.119/. Je pravdepodobné, že patrili Hattijcom. Ovšem situácia v Alaça Hüjüku bola iná. V kniežacích hroboch boli kostry krátkolebé (armenoidného, či skôr alpínskeho, mezokraniálneho typu, teda nie extrémna brachycefália ako u Churitov). V ostatných hroboch boli kostry dlho a strednolebé. Zrejme krátkolebé obyvateľstvo predstavovalo vládnucu vrstvu v hattijskej spoločnosti (rubáum, iššakku). Nepochybne sa jednalo už o indoeurópske obyvateľstvo /Hrozný 1943 str. 120/. Pre potvrdenie indoeurópskeho charakteru časti obyvateľstva Alaça Hüyüku Hrozný uvádza okolnosť, že jeleň, posvätné zviera Rutaš - Artemis, hralo okrem býka, dôležitú rolu na "štandartách", ktoré sa tam našli /Hrozný 1943 str.121/. Podobné "štandarty" sú známe nielen z Mezopotámie /Ur, Kiš), ale aj z kurganov bronzovej doby v Arménsku (Lčašen aď). Tieto "štandarty" boli interpretované ako súčasť voza (väčšinou s volským záprahom). Veľmi dôležitý je fakt, že v Alaça Hüyüku v jednom hrobe, ležala kostra na kamených doskách, sfarbených červeným okrom /Hrozný 1943 str.120/. To nás privádza do prostredia majkopskej kultúry na Kubáni. V podstate všetky kniežacie hroby z Alaça Hüyüku svojim charakterom, bohatstvom i použitím okru pripomínajú okrový hrob v Majkope a iné bohaté hroby v kubáňskej oblasti /Hrozný 1943 str.120/. V nasledujúcom období cca 2200-1200 BC, vzrastá počet krátkolebého obyvateľstva, čo nepochybne súvisí s príchodom Chetitov a ďalších Indoeurópanov a predstavovalo zhruba polovicu ľudí žijúcich v strednej a východnej Malej Ázii (druhá polovica predstavovala mediterány ľud) /Hrozný 1943 str.121/.
Hattijský ľud musel prevziať od pôvodného obyvateľstva náboženské predstavy, vychádzajúce ešte z neolitu. Bol to kult Zeme, ktorá bola stelesnená ako bohyňa-matka, Veľká bohyňa. Hattijský panteón zahrňoval boha búrky Taru, reprezentovaného býkom a slnečnej bohyne Wuru(n)šemu reprezentovanou leopardom. Obe božstvá majú svoju obdobu už v Çatal Hüyüku en.wikipedia.org/wiki/Hattians
Dôležitým je hattijský mesačný boh Kašku, obdoba churitského boha Kušuch /Prosecký 2003 str.122/. Tu by som chcel poukázať na národ Kaškov sídliacich na sever od Chetitskej ríše, ktorí ju počas celej jej existencie ohrozovali (dobyli Nerik na severe, vtedy stratili Chetiti prístup k Čiernemu moru a dokonca vyplienili Chattušaš). Je otázka, či Kaškovia boli potomkovia Hattijcov, ktorí sa nepodvolili Chetitom, alebo pôvodného anatolského obyvateľstva.
Hattijština je aglutinačným jazykom, podobne ako chetitština, sumerština, maďarčina a drávidské jazyky. Niektorí lingvisti poukázali na podobnosť hattijštiny s jazykmi severozápadného Kaukazu, ako je adygejština a čerkezština, resp. jazykmi abcházko-adygejskými. Zároveň však vylúčili príbuznosť hattijčiny s jazykmi severovýchodného Kaukazu, ktorým je naopak príbuzná churitština a urartejčina en.wikipedia.org/wiki/Hattic_language .
Etymologicky je možné meno Adygejcov vysvetliť ako atte = výška, a ghéi = more en.wikipedia.org/wiki/Circassians.
Je však možný aj iný výklad. A to, že Hattijci súvisia s národom Ádov, o ktorých som písal v článku "Subarejci a Aesir". Tým pádom i s Adygejcami, ktorí by tak boli vzdialenými potomkami Hattijcov. Etymologicky je možné vyložiť sufix -geans (adygeans), ako: "príslušník nejakého národa" = gens en.wikipedia.org/wiki/Gens.
V tom prípade by Adygeans, Adygejci znamenalo "príslušník národa Ádov". Adygejci obývali oblasť Kubáne, kde bolo jedno z centier majkopskej kultúry (spomeńme si na okrový hrob v Alaça Höyük). Ich príbuzní Čerkezovia obývali v staroveku pobrežnú čiernomorskú oblasť od Azova smerom na juh ku Kolchide. Ide o oblasť, v ktorej sa v dobe bronzovej (minimálne od 4. tisícročia BC), rozvíjala kulúra Dolmenov západného Kaukazu en.wikipedia.org/wiki/Dolmens_of_North_Caucasus.
Adygejci sú pravdepodobne jedným z mála národov, ktorý si vo svojom názve, zachoval meno starovekých Ádov. Je však zrejmé, že sa skrýva i v názve národa Hattijcov - (H)ati = Ádi. Pripomínam, že arabské legendy s Ádmi spájajú i Arménsko /článok Subarejci a Aesir/. Súviseli ale aj s etnikami, ktoré sa pôvodne vyvíjali v ponticko-kaspických stepiach, v rámci komplexu kultúr jamových hrobov (Auchati od Lipoxaia; Hati a Skol).
Anatólskych Hattijcov a teda pravdepodobne i Ádov (kultúra Dolmeny západného Kaukazu a pravdepodobne čiastočne aj k. Kuro-Araks; iba severozápadná oblasť jej rozšírenia, cca do roku 3600 BC), charakterizuje mierna krátkolebosť alpínskeho typu a príslušnosť k jazykom severozápadného Kaukazu, ktoré sú naprosto odlišné od jazykov severovýchodného Kaukazu (Churiti, Urartejci). Oblasťou najväčšieho rozšírenia Ádov bola prímorská oblasť východného Čiernomoria a Kubáň, ktorá cez majkopskú kultúru bola napojená na komplex jamových kultúr.
Je však veľmi pravdepodobné, že jazyky severozápadného Kaukazu, neboli jazykom pôvodných Ádov z ponticko-kaspických stepí (Hati, Auchati; genetické skupiny EHG a CHG). Tou bola zrejme protoindoeurópština, ktorej hovorcami v tej dobe, boli aj ďalšie etniká v ponticko-kaspických stepiach. Preto sa s Ádmi stretávame v gréckej, germánskej i keltskej - írskej mytológii (Hádes, Ódin, Aed). Pomenovanie Ádi - Hattijci však neskôr prešlo na neindoeurópsky ľud k. Dolmeny Západného Kaukazu, ktorých vzdialenými potomkami sú pravdepodobne dnešní Čerkezi a Adygejci.
Národy, ktoré dnes žijú na pobreží Čierneho mora od Azova ku Kolchide a vo vnútrozemí (Kubáň, Krasnodar), majú nízke frekvencie haploskupiny R1b (okrem Abcházcov), čo bola dominantná haploskupina pôvodných Ádov. Naproti tomu majú veľmi vysoké frekvencie haploskupiny G2a (Abcházovia 29-40,9%, Adygejci 28,8-47,4%, pričom extrémne hodnoty dosahujú adygejskí Šapsugovia - až 86%). Táto haploskupina súvisí s levantským vývojom. Frekvencie haploskupiny J2 dosahujú u Adygejcov až 15,7 %, u Čerkezov až 24,6 %. Táto haploskupina súvisí so zagroským vývojom. Čo z toho vyplýva? Predkovia dnešných Adygejcov súvisia s populáciami, ktoré tam prenikli z Predného východu. Chassún bol napr. objavený v Adleri pri Soči /Brentjes 1973 str.88/. Chassúnske a chaláfske dlhé prizmatické nože z obsidiánu sú známe aj z kaukazskej kultúry Šulaveri-šomu.
Podľa Cinnioglu, súčasné rozdelenie haploskupiny G (hlavne G2a3b1 - bežná medzi Adygejcami, Abcházcami a Kabardincami) v Anatólii, koreluje s hattijskou kultúrou. Preto i Hebrejská Biblia uvádza, že Het je synom Kanaána a vnukom Háma, a nie Šéma alebo Jáfeta /Gn 10:15/.
Prvou kultúrou prichádzajúcou do Sýropalestíny zo sýrsko-anatolského prostredia bola kultúra Jarmúk. Boli tam určité obdoby s Haçilar VI /Brentjes 1973 str.115/. To však určite ešte neboli Hattijci. Ďalšou, už chalkolitickou kultúrou bola k. Beršeba. Zasiahla Predjordánsko, predovšetkým Negev, Judskú púšťa oblasti západne od Mŕtveho mora (oblasť Beerševy, Én-gedí, Nachal Mišmar, jaskyne v Kumráne a vo Wádí Charatíne), pobrežnú a Šarónsku nížinu (Chdéra, Kfar Monaše, Azor, oblasť Jaffy, Tel Avivu a Lódu) a Galileu (Peqi´in), takže je to zhruba tá oblasť, ktorú popisuje Hebrejská Biblia, ako krajinu Hétov. Charakterizujú ju podzemné (troglodytné) stavby, ďalej vynikajúca úroveň medenej metalurgie, umelecké diela zo slonoviny, rezba do kosti, stavby zavodňovacích zariadení, výroba kamených nádob a hlavne ossuáriá, ktoré majú obdoby vo východnom Čiernomorí (Dolmeny záp. Kaukazu) a v egejskej oblasti. /Jepsen 1987 str.62n, Bardke 1988 str.118n/. Ľud berševskej kultúry patril k nositeľom dominantnej haploskupiny T1a, minoritnej E1b a pravdepodobne i R1b (zatiaľ nepotvrdené). Väčšia časť kosterného materiálu patrí dolichocefalikom. Ovšem brachycefalici museli hrať v berševskej spoločnosti dôležitú úlohu, ako tomu nasvedčuje žezlo z depotu v Nachal Mišmar, ktoré zdobí obličaj s výrazným orlím nosom - vyslovene armenoidný typ /Brentjes 1973 str.118/. Toto žezlo bolo zrejme atribútom moci miestneho vládcu, alebo sa jednalo o kultovný predmet.
Predpokladá sa, že nositelia berševskej kultúry, prišli zo severu, z oblasti Kaukazu a arménskych hôr /Jerpsen 1987 str.63; Bardtke 1988 str.120/. Práve na severozápadnom Kaukaze a juhozápadnej Anatólii sú vyššie frekvencie haploskupiny T1a (až 4%; s vrcholom u Arméncov zo Sasunu: 20%). Je dosť pravdepodobné, že dnešní adygejskí Čerkezi, sú vzdialenými potomkami Qarkiš, ktorí sú známi z egyptských prameňov (v súvislosti s bitkou u Kádeša - na chetitskej strane), Kirkišatmi z asýrskych prameňov (v súvislosti s bitkou u Karkaru - Halman) a starozákonnými Gergezejmi /Gn 10:16/. Tí sa ešte po zlome letopočtu, uvádzajú na jv od Genezaretského jazera (Kineret) ako Gadaréni /Mar. 5:1/, ale aj pod svojim pôvodným názvom, Gergezeji /Mat. 8:28/. Boli by tak poslednými potomkami Hétov v Palestíne. O náboženskej, spoločenskej a zrejme i etnickej odlišnosti Girgašejcov - Gadarénov od ostatného, vtedy už prevažne židovského obyvatelstva svedčí fakt, že na ich území sa páslo stádo prasiat /Mat. 8:30; Mar. 5:11/, čo u Židov bolo nepredstaviteľné a svatokrádežné.
Nositeľov k. Beršeba považujem podmienečne za Hétov z Hebrejskej Biblie. Samozrejme, že na ich formovaní sa podieľalo i pôvodné neolitické obyvateľstvo Predjordánska. Tam však Héti pravdepodobne neprišli z Anatólie, ale z oblasti západného Kaukazu. Odtiaľ migrovali okolo roku 4200 BC jednak do južného Kanaánu (ako Héti) a jednak na západ do Anatólie (po roku 3600 BC; zrejme v súvislosti so šírením západného okruhu k. Kuro-Araks/ETC-Karaz/, na západ). Tam ich potom poznáme ako Hattijcov; samozrejme už poanatolčených (genetická skupina ACF).
Poznámka: Západný okruh k. Kuro-Araks, patril pôvodne hovorcom protohattijských jazykov a etnicky súvisel s k. Dolmeny západného Kaukazu. Po odchode časti jeho obyvateľstva do Anatólie, sa tam presadili ľudia z východného okruhu tejto kultúry, teda hovorcovia protochuritského jazyka. Tí v nasledujúcom období prenikali do Sýrie (3100 BC; RBBW group) a Kanaánu (2800 BC; Chirbet-Kerak).
Ďalšou kultúrou, len o niečo mladšou než k. Beršeba, bola k. Ghassul. Na rozdiel od berševskej kultúry, ghassulský ľud osídlil hlavne oblasť okolo Mŕtveho mora, oblasť Jordánu a územie východne od neho, vrátane údolia rieky Jabok. Je možné, že obyvatelia miest ako Sodoma a Gomora boli potomkovia ghassuliťanov. Etnicky sa jednalo o pomerne homogénu populáciu, s dominantnou haploskupinou R1b-V88. Predstavovali predkov amorejských Réfajcov (resp. všeobecne, Amorejcov). Kultúra Ghassul je charakteristická solárnym kultom /Bič 1979 str.45/, skrinkovými hrobmi, stavbou dolmenov a iných megalitických stavieb (Gilgál Réfaim). Ghassulská keramika nesie stopy severného vplyvu /Brentjes 1973 str.116/, z juhovýchodu Malej Ázie a juhokaukazskej oblasti /Bič 1979 str.45; Jepsen 1987 str.63/. Tam (arménske hory, južný Kaukaz, severný Irán) sa dnes kladie pôvod haploskupiny R1b-V88.
O tom, že protoIE Hattijci žili pôvodne v severnom Čiernomorí svedčia i písomné pramene.
1., V časti Eddy - Gilfaginning sa píše o Železnom lese na východ od Midgardu, v ktorom stará obryňa vychovávala mnoho obrov ako vlkodlakov. Z tohoto rodu pochádzali vlci Hati a Skol /Vlčková 2006 str.252/. Skol nie je nikto iný ako Skolotovia, čo bolo podľa Hérodota /Dejiny IV 6/, vlastné pomenovanie Skýtov (meno Skýti dali Skolotom Gréci). V tejto súvislosti je zaujímavý fakt, ktorý Hérodotos zaznamenal a to, že jeden z pseudoskýtskych kmeńov - Neuri, sa premieňal na vlkov (por. germánsky kmeň Nerviov). No a Hati podľa mňa predstavuje indoeurópsku zložku Hattijcov (resp. pôvodných Ádov). Nepriamo tomu nasvedčuje fakt, že jeden z germánskych kmeňov medzi Rýnom, údolím Werry a riekou Diemel sa nazýval Chatti /Tacitus: Germánia 30/. Pritom vieme, že predkovia Germánov prišli z oblasti medzi Čiernym morom a Kaspikom, tak ako aj iné západné IE kmene. Antickí autori považovali tam pôvodne žijúce národy, takmer bez výnimky za Skýtov, prípadne Sarmatov.
2., Hérodotos /Dejiny IV 6/ píše, že prvý človek v skýtskej zemi bol Targitaos, syn Dia a dcéry boha rieky Borysthénu. Mal troch synov: Arpoxaia, Lipoxaia a Kolaxaia. A práve od Lipoxaia (zrejme predkovia Lapitov), pochádzajú Auchati, predkovia jednej zo skýtskych línií.
V oboch prípadoch je teda kladený dôraz na indoeurópsku zložku Hattijcov, (Hg R1b, resp. R1a). Je to zrejme tým, že pôvodne sa ako Ádi, resp. Hatti, označovali niektoré protoIE etniká, ktoré sa podieľali na formovaní komplexu jamových kultúr, v ponticko-kaspických stepiach.
© Vladislav Pientka 2015; aktualizované 11/2020
Všetky práva vyhradené