K otázke polohy Achchijavy.

 

Verzia aktuálna k 18.04. 2022; najnovšia verzia na domovskej stránke blogu (Úvod > Blog)

Vyriešenie achchijavského problému 3 (1).pdf (5,8 MB)

 

 

 

1. ÚVOD

Predbežná štúdia (zastaralá verzia).

 

  Je to presne 90 rokov (2014) odvtedy, čo E. Forrer dal rovnítko medzi Achchijavou (Ahhiyawa) a mykénskym Gréckom. Hlavne po Ventrisovom rozlúštení lineárneho písma B sa zintenzívnilo štúdium tohto problému. Dnes sa predpokladá, že Achchijava sa okrem mykénskeho Grécka nachádzala i na egejskom pobreží Malej Ázie, niekde v blízkosti Milétu, prípadne na Rhode. Do západnej oblasti Malej Ázie sa umiestňujú i ďaľšie krajiny známe z chetitských archívov. Medzi ne patrí napr. Viluša, Taruiša, Lazpaš, Mira, Arzawa, Millavanda, Karkiša a Luká. Je tomu však skutočne tak? Zdanlivo to tak vyzerá. Lazpaš - ostrov Lesbos, Millavanda - Milétos (alebo krajina Milyas v Kárii), Apasa - Efesos v Arzawe, Karkiša - Kária, Luká - Lýkia, Viluša - Ilion, Taruiša - Trója. Avšak už tu je prvý rozpor. Pre Tróju sa síce používa i názov Ílion, avšak v chetitských textoch ide o dve rozdielne krajiny, vzhľadom k tomu, že v oboch prípadoch sú označené logogramom pre "krajinu" referaty.atlas.sk/vseobecne-humanitne/dejepis/1641/?page=3. Takže sa nejednalo o mestá, ale boli to dve rôzne krajiny.

  Západnú hranicu chetitských pamiatok tvorí horný a stredný tok rieky Sakarya a oblasť veľkých jazier v krajine Izauria. V celom rozsiahlom pásme prechodu medzi náhornou stepou vo vnútrozemí a zázemím u Egejského mora nenájdeme až na štyri výnimky žiadne chetitské pamiatky /Kienitz 1991 str.39/, a aj tie sú dielom miestnych lúvijských vládcov z krajiny Mirá (Akpinar, Karabel, Torbali a Suratkaya). Označovali zrejme západnú hranicu kráľovstva Mirá z druhej polovice 13. storočia BC. Až na malé výnimky chýbajú chetitské pamiatky v trójskej oblasti (k týmto výnimkám patrí nález bronzového pečatidla s lúvijským textom, pochádzajucim však až z vrstvy VII b1/2, teda po páde homérskej Tróje, a soška anatólskeho bôžika). Takisto chýbajú ďaľšie doklady pre identifikáciu Tróje s dvomi (!) menami krajín Viluša a Taruiša (Taruwiša) /Müller-Karpe in: Jockenhövel 2012 str.248/. A na druhej strane poznáme iba niekoľko ojedinelých nálezov egejskej proveniencie v centrálnej chetitskej oblasti. Jedná sa o nález meča mykénskeho typu nájdeného v Chattuši, ktorý však pochádzal zo severozápadnej Anatólie. A taktiež črep keramiky v Chattuši (1350 BC), na ktorom je zobrazený bojovník, údajne Achájec, čo ale nie je isté.  Ojedinelé nálezy mykénskej keramiky priamo v srdci chetitskej ríše (Kuşakli-Šarišša, z vrstvy LH III A2 z druhej polovice 14. storočia BC, a v Maşat Hüjük LH III B) určite na fakte absencie vzájomných stykov medzi chetitskou ríšou a západnou Malou Áziou nič nezmení. Dokonca ani u Homéra niet prakticky žiadnej zmienky o Chetitoch (až na neurčitú zmienku o "Κεταιοι"), a ani v gréckych mýtoch. A to je naozaj zvláštne. Pri toľkých chetitských ťaženiach na údajný západ Malej Ázie do Arzawy, Miry, Viluše, Šehy, Karkiše, Luká atď, a žiadne chetitské pamiatky? Niečo tu nesedí. Buď je za to zodpovedný doterajší stav archeologického výzkumu v tejto oblasti, alebo musíme Achchijawu, ako i ostatné krajiny hľadať niekde inde.

 Zatiaľ čo korisťou juhovýchodných ťažení v Sýrii boli predmety z ušľachtilých kovov a umelecké diela, tak o jednom ťažení Chattušila I. do Arzawy sa píše: ..." Dobytok a ovce som (im) vzal"... Kultúrna úroveň oblastí západne od krajiny Chetitov sa nedala porovnávať s oblasťami severnej Levanty, takže chetitský záujem o západnú Anatóliu ochabol, a naďalej sa orientoval na juhozápadné civilizácie /Müller-Karpe in: Jockenhövel 2012 str.242/. Okrem toho, pobrežné oblasti Lýkie a Kárie boli hlboko do 2. tisícročia BC osídlené veľmi riedko /Kienitz 1991 str.175/.

 Najdôležitejší prameň týkajúci sa Achchijavy, sa nazýva Tawagalawa dopis /CTH 181, AhT 4/, niekedy nazývaný aj ako Piyama-radu dopis. Nie je však úplný, zachovala sa iba tretia tabuľka, ale i tak je to najdlhší dokument o Achchijave, ktorý sa dochoval. Tawagalawaš bola osoba blízka achchijavskému kráľovi (boli to bratia), a zároveň známa i Muvatallovi, chetitskému kráľovi, pretože Tawagalawa bol ako mladý muž vychovávaný na chetitskom dvore. Jadro zmieneného dopisu je dokladom nových a vážnejších roztržiek medzi oboma krajinami, ktoré medzitým nastali. Značná časť dopisu je venovaná nepriateľskej činnosti chetitského poddaného Pijamarada (Piyama-radu). Obsah dopisu je zhruba takýto: Vojsko Tawagalowo, a neskôr i vojsko chetitského kráľa vtiahlo do krajiny Lukká, keď sa tamojšie obyvateľstvo obrátilo na oboch so žiadosťou o pomoc v nám neznámej súvislosti (snáď kvôli vypáleniu mesta Attarimma). Vojsko chetitského kráľa išlo do Lukká cez Šallapu. Tam Piyama-radu poslal po poslovi dopis chetitskému kráľovi, kde žiadal o vyjednávanie. Chcel sa stať chetitským vazalom. Chetitský kráľ Muvatalliš poslal korunného princa, aby ho k nemu doprevádzal. Piyama-radu však nepokladal chetitského vyslanca za dostatočne vznešeného, pretože bol ešte dieťa, a žiadal, aby ho Muvatalliš ihneď ustanovil na spornom území kráľom, až potom vraj k chetitskému kráľovi príde. ..."Daj mi kráľovský majestát tu na  mieste"... Muvatalliš súhlasil s podmienkou, že Piyama-radu nebude mať žiadne vojská v Íjalande, až do nej chetitské vojsko dorazí. Chetitské vojsko tiahlo z krajiny Lukká cez Valivandu do Íjalandy. Muvatalliš však tam po svojom príchode narazil na troch miestach na veľmi početné oddiely chetitských nepriateľov pod velením Pijamaradovho brata Lahurziho. Porazil ich na hlavu, získal mnoho zajatcov, a krajinu spustošil ..."v záujme mesta Millavanda"... Ponechal však bez úhony pevnosť Atriyu, ktorú v poriadku opustil. Potom odišiel do mesta Aba[...]. (toto mesto sa niekedy stotožňuje s Appawiyou, ovšem to je len zrekonštruovaný text). Odtiaľ napísal Pijamaradovi do Millavandy, aby k nemu prišiel. Pijamaraduš odmietol prísť, a naopak, odňal chetitskému kráľovi 7000 zajatcov, a odišiel s nimi do Millavandy. Chetitský kráľ poslal kráľovi Achchijavy dopis, so sťažnosťou na Pijamarada. Po získaní súhlasu od achchijavského kráľa, vstúpil do Millavandy s vojenskou silou. Pijamaraduš tam už nebol, odplával na lodi. Naopak, do Millavandy dorazil Tawagalawa, i nejaký Kurunta (možno neskorší kráľ Tarchuntašše). Chetitský kráľ zistil, že zástupca achchijavského kráľa Atpa, je s Pijamaradom spriaznený (Piyama-radu bol jeho svokrom, ako aj inak neznámeho Awayana). Chetitský kráľ sa rozhorčene pýtal, prečo mu tú skutočnosť zamlčali. Potom v liste píše, že Piyama-radu sa môže slobodne usadiť v chetitskej ríši, alebo i v Achchijave, ovšem achchijavský kráľ musí zabrániť tomu, aby sa stal hrozbou pre chetitskú ríšu, pokiaľ by chcel využiť Achchijavu ako základňu k protichetitským útokom. Taktiež by mohol podnikať tieto útoky z rôznych krajín. Nakoniec pripomenul akýsi starší spor o krajinu Vilušu, ktorý bol ukončený zmierom medzi achchijavským a chetitským kráľom, ktorý to ospravedlňoval svojou mladosťou. Dopis je prekvapujúco písaný v zmierlivom tóne /Beckman G, Bryce T, Cline E 2011, The Ahhiyawa Texts, Bartoněk 1969 str.296n, Güterbock H.G. 1983, The Hittites and the Aegean World. Part 1, Bryce T. 1999, The Kingdom of the Hittites, Hittites.info/. Chcel by som podotknúť, že dnes sa väčšinou za autora dopisu považuje Chattušili III. a nie Muvatalli II. K tomu sa ešte vrátim.

V dopise sa spomínajú krajiny v poradí: Luká, Šallapa, Valivanda, Íjalanda, Atriya, Millavanda. S prvými dvoma menovanými sa budem zaoberať neskôr.

 

 

 

 

2. LOKALITY UVÁDZANÉ V SÚVISLOSTI S TAWAGALOWÝM DOPISOM

 

 Valivanda a Íjalanda.

  Časť bádateľov v nich vidí Alabandu a Álindu klasickej doby v juhozápadnej Malej Ázii, na ceste smerom do Milétu /Bartoněk 1969 str.298/. Ovšem ja to vidím inak. Názov Álinda je etymologicky dosť odlišný od názvu Íjalanda. I sufix "landa" má zrejme iný význam než "linda". Poznáme napr. dórske mesto Lindos na Rhode. "Linda" v špan. znamená "krásna", "lind" v nem. znamená "jemný, mierny", avšak "linde" = lipa, a "lindy" = zmija. Naproti tomu názov "landa" vychádza z protoIE "lendh", a v protogermánštine "landa-n" znamená "zem, vresovište, step" /Pokorny/. Názov Íjalanda (resp. Ialanda) je teda indoeurópsky, i keď nemusí byť nutne chetitský, ale miestny, a podľa mňa znamená krajinu Ija, Ia (land, landa = krajina; napr. aj chetitsko - mitannská zmluva /CTH 51, CTH 52/ menuje boha Kunijavanniho z Landy, a Pani z Landy /Mynářová in: Čech 2014 str.104, 111/; pritom táto krajina Landa sa nachádzala na Libanone, viď nižšie). V Tawagalawa dopise sa Íjalanda ([URU] I-ya-la-an-da), označuje aj ako mesto i krajina. Z egyptských prameňov - "Príbeh Sinuhetov", poznáme krajinu Jaa, ktorá sa nachádzala v hornom Retene, resp. sa nachádzala medzi horným Retenom a inou krajinou, pravdepodobne Kedmou (územie Kedemu), alebo krajinou Fenechu (neskoršia Fenícia). Predpokladá sa, že išlo o oblasť okolo riečky Bahr el-Litani na juhu Libanonu, kde sa v dobe Thutmóse III. po dobytí Megidda nachádzala egyptská hranica /Bárta 1999 str.35/. S veľkou pravdepodobnosťou ide o staroveký Ijón, spomínaný už v egyptských kliatobných textoch /Jepsen 1987 str.79/,  resp. biblický Ión, Ijón ..."I dobyli Jon a Dan, tiež Abel-maim i všetky mestá Neftalí"... /II. Paralip. 16:4, II. Kráľ. 15:29n/. Dnes sa tam nachádza lokalita Marjaayoun, tesne pod vyústením údolia Bekáa. 

Tým sa dostávame k Valivande ([URU] Wa-li-wa-an-da). Etymologicky tento názov možno vyložiť z indoeurópštiny. Vallěs v lat., vallée vo franc., resp. valley v angl. znamená "údolie", sufix vanda môže súvisieť s  kelt. "vindos", teda "biely". V Malej Ázii sa v 2. tisícročí BC nazývala napríklad aj jedna hora Arnuvanda /ESPV 1999 str.37/. Jednalo by sa teda o "Biele údolie", čo by korešpondovalo s bielymi vrcholkami Hermónu. Podobne je to i s názvom Libanonu, ktorý sa vykladá ako "Biele pohorie" /Heller 2010 str.268/, "l-b-n" v semitských jazykoch značí "biely". Tým pádom by Valivanda bola totožná s údolím Bekáa. Vieme, že v staroveku sa nazývala Amka. Ovšem tak sa označovala len časť údolia (tých údolí je tam viac). Dodnes, severozápadne od Hermónu je v jednom z údolí miestny názov Aammiq a Houch Aammiq. Ostatne i SZ časť údolia Bekáa, pozná pod názvom "údolie Micpa". Takže zrejme celé údolie sa nenazývalo Amka, ale používal sa pre neho i iný názov ako napr. Valivanda, alebo Micpa. Práve v údolí Bekáa sa hľadá oblasť Kedemu, kam prišiel Sinuhet z Byblu /Bárta 1999 str.55/, a ktorého náčelník bol Meki, jeden zo svedkov, na ktorých sa odvoláva. Len ako zaujímavosť uvediem, že v predindoeurópskom substráte sardínskeho jazyka "bakku" znamená "údolie" /Kienitz 1991 str.152/. Nepripomína to názov údolia Bekaá? Len pre doplnenie; Šardaš patrili k morským národom, a najčastejšie sa spomínajú spolu so Šekeleš a Lukká. A aj meno neskoršieho lýdskeho mesta Sardy súvisí zrejme etymologicky s Šardaš. V tejto súvislosti je zaujímavé, že v sardínskej Nore bol objavený fénický resp. protokanaánsky text z 11. stor. BC /Zemánek a kol. 2009 str.120/. A práve v tomto nápise je odkaz na mesto Týros.

 

Millavanda, Milavata.

  Ako som spomínal, Millavanda sa väčšinou stotožňuje s Milétom. Vzhľadom k predpokladu, že Valivanda a Íjalanda sa nachádzali v Libanone, tak by sa Millavanda mala nachádzať južne od Íjalandy, ako to naznačuje smer pochodu chetitského vojska. Millavandu stotožňujem s dnešným arabským mestečkom Mi'ilia (Mi'iliya) v Izraeli, cca 20 km severovýchodne od Akka /Dever 2010 str.230/, pretože sa tam nachádza najväčšie sídlisko z neskorej doby bronzovej a doby železnej v severozápadnej Galilei, ktoré má rozlohu 24 hektárov. Je známe z Biblie ako Aloth, resp. Alot /1.Kráľ. 4:16/. Tento názov si zachováva i moderné mesto východne od Mi'ilie. Má názov Ma'alot-Taršícha. (Ma'alot zrejme podľa miestneho názvu a Taršícha podľa arabskej dediny, ktorá má staré kanaánske korene niekde v 3.-2. tisícročí, a etymologicky pripomína biblický Taršíš, ovšem miestnych názvov podobného charakteru je hlavne v údolí Bekáa viac). Ležalo na území Ašer. O strategickom význame tohto miesta svedčí fakt, že v 12. storočí tu boli postavené dva križiacke hrady: Castellum Regis priamo v Mi'ilii, a hrad Montfort, len 2 km vzdialený. Niektorí autori predpokladajú, že Mi'ilia dostala meno podľa križiackej rodiny de Milly, ktorá vlastnila pozemky v Nábuluse a okolí Jeruzalema, a v druhej tretine 12. storočia patrila k najvýznamnejším rodinám vo Svätej zemi. Ovšem z roku 1160 pochádza donačná listina kráľa Balduina III., ktorou dáva hrad Castellum Regis do dedičného užívania Janovi z Haify ..."Castelli mei, quod Mhalia nucupatur"... Už len ten skomolený názov Mhalia poukazuje na to, že sa nemohlo jednať o rodinu de Milly, po ktorej sa Mi'ilia menovala. Hrad dal postaviť kráľ Balduin III. a previedol ho na Jana z Haify a nie na Guy de Milly alebo Philippe de Milly. Mi'ilia je teda starý názov, ktorý pochádza ešte z kanaánskych čias, ako to ešte neskôr dokážem. Tu by som chcel zdôrazniť, že arabské geografické názvy sú konzervatívne, Arabovia väčšinou prevzali pôvodné názvy od domáceho obyvateľstva. A to, že Mi'ilia - Millavanda neležala priamo pri mori nie je nič neobvyklé. Ako príklad môže poslúžiť Rím a Ostia resp. Atény a Pireus. V tomto prípade by Millavanda predstavovala mesto i krajinu. Ešte jedna poznámka. U názvu Milavata je iba jedno "l", a sufix -vata má zrejme iný význam než "-vanda". Ale vzhľadom k tomu, že jak v súvislosti s Millavandou, tak i v prípade Milavaty sa spomína pevnosť Atriya, tak ich považujem za rovnaké mesto. V ďaľšom texte ukážem, že Mi'ilia súvisí s ľudom Mi-lim v oblasti Akka, známym z amarnského archívu.

 

Atriya.

  Tak ako z ugaritských textov, tak i zo Starého zákona (ďalej SZ) poznáme mesto podobného názvu. A v oboch prameňoch sa jedná o identické mesto. Dokazujú to nasledovné citáty:

1., ugaritský text KTU 1.108 (Réfajský žalm) ..."Víno nech pije Rpu (Réfaim), kráľ vekov. Nech pije (boh) mocný a vznešený, boh sídliaci v Aštarat, boh vládnuci v Hadraaj"...

2., Deuteronomium 1:4, Jozue 13:12 ..."Oga, kráľa Bázanu, ktorý býval  v Aštarót, zabil (Mojžiš) v Edrei"...

Spojovacím článkom, ktorý identifikuje Hadraaj a Edrei ako to isté mesto, je Aštarót (resp. Aštarat). V oboch textoch sa zdôrazňuje, že ide o sídelné mesto bázanských kráľov. Na rozdiel od Hadraaj - Edrei, ktorá bola hraničnou pevnosťou. Ovšem jej význam musel byť veľký, pretože zo 60 miest Óga, kráľa Bázanu, sú menované iba tri mestá: Aštarót, Edrei a Salcha. Edrei je dnes moderným mestom Dar'a v južnej Sýrii. Etymologicky je možné dať medzi starozákonné Edrei, ugaritské Hadraaj a chetitskú Atriyu rovnítko.

  Tu by som chcel zdôrazniť, že postavy z ugaritských eposov - Keret, Dan-el, Aqhat a i, boli kráľmi Bázanu, a teda patrili k Réfajcom. Patrili do rovnakej eponymnej amorejskej dynastie Ditan, ktorá vládla jak v Ugarite, tak pravdepodobne i v Babylónii (predkassitskej). Už len preto nie je možné Kereta stotožňovať s Kirtom, prvým známym vládcom Mitanni /Čech 2011 str.251/. Vyplýva to i z týchto citátov:

..."Buď veľmi vyvýšený Keret v Réfajskej zemi, v celom zhromaždení Ditan ".../KTU 1.15iii, inde Didan - KTU 1.161/. K tomu: ..."Celý Bázan sa nazýva zemou Réfaim, až po Hermón".../Dt. 3:8,13/. Ditan, resp. Didan súvisí s akkad. dedan, čo znamená "západ" /Hrozný 1943 str.81/. Zrejme súvisí i so starozákonným "Dodaním". Medzi vládcami 1. babylonskej dynastie sú amorejskí vládci Ammí-ditána a Samsu-ditána. Potvrdzuje to i babylonsko - západosemitský boh Dagan, Dágon, čo bol pôvodne amorejský, resp. réfajský boh /viď článok Réfajci/. Jeho kult je doložený jak v Mezopotámii, tak i v Ugarite a Palestíne (tam jeho kult prevzali neskôr Pelištejci), teda všade tam, kde žili amorejskí Réfajci /Dt 3:8/ (resp. dynastia Ditan).

  Ovšem SZ spomína ešte jedno mesto Edrei v krajine Neftalí: ..."Adama, Ráma a Chácor, Kedeš, Edrei a Enchácor"... /Jozue 19:36n./. Malo by sa nachádzať niekde medzi neftalijským Kádešom a Chácorom, (resp. v ich blízkosti), teda na starej ceste, ktorá vychádzala z údolia Bekáa cez Ijón, Lajíš-Dan, Kádeš, a ktorá sa potom nad Chácorom stáčala smerom k Mi'ilii, cez Kabri až k Stredozemnému moru (Akziv, Akko, čo sú taktiež lokality z neskorej doby bronzovej). Najpravdepodobnejšie je, že sa nachádzala na juh od Ijónu, a severovýchodne od Mi'ilie, teda Millavandy. A súhlasilo by to i s faktom, že Millavanda si robila nárok na Atriyu, resp. Atriya bola na nej závislá. A tiež preto, že bázanské Edrei - Hadraaj bolo predsa len od Mi'ilie dosť vzdialené, ale s neftalijským Edrei by prakticky Mi'ilia susedila. Myslím si, že bádatelia, ktorí sa zaoberajú Achchijawou, problém Atriye zámerne obchádzajú, pretože nenachádzajú lokalitu podobného názvu v západnej Malej Ázii. Fakt, že sa Atriya - Edrei nachádzala v blízkosti Mi'ilie, a zároveň si Millavanda činila nárok na Atriyu, čo bolo podmienené ich blízkosťou, je dostatočne silný argument pre stotožnenie Mi'ilie s Millavandou. Toto neftalijské mesto Edrei teda považujem za Atriyu z chetitských prameňov.

Pre túto skutočnosť svedčí fakt, že v Milavata liste /AhT 5/ sa píše o výmene rukojemníkov medzi Awarnou a Pinou z Lukká, a Atriyou a Utimou z Achchijavy (resp. Millawandy). Mesto Utima je zrejme totožná s mestom Adama v krajine Neftalí, menovanej spolu i s neftalijským Edrei. Je to teda dôkaz, že Atriya a Utima sa nachádzali v krajine Neftalí v Galilei. A teda, že sa tam nachádzala i Achchijava!!!

 

 

 

3. KADMONEJCI.

 

  Jedným z národov zasľúbenej zeme, ktorú dal Boh Abrahámovi boli i Kadmonejci resp. Kadmónci /Gn 15:19/. Tento národ sa v SZ spomína iba v tejto súvislosti. V ďaľších výpočtoch národov Kanaánu už sa nevyskytuje. Je však možné, že neskôr vystupuje pod iným menom (zrejme sú označovaní ako Sidónci). Názov Kadmonejci evokuje meno sidónskeho ("foinického") princa Kadma, ktorého poznáme z gréckych mýtov. Jeho otcom bol sidónsky kráľ Agénor a matka Télefassa. Mal sestru Európu a bratov Foinixa, Kilixa, Thasa a Fínea. Podľa legendy mu sestru uniesol Zeus na Krétu a Kadmos i s bratmi ju išli hľadať. Kadmos sa dostal až do Boiótie, kde založil mesto Théby /Graves 2004 str.267/. Kadmos je semitské slovo, a znamená "východný": bene kedem = deti východu /Avdijev 1955 str.329, Graves 2004 str.198/. Na východ od Byblu, v oblasti cédrových lesov, zrejme v oblasti údolia Bekáa a Antilibanonu sa nachádzala krajina Kedma /Bárta 1999 str.55/. Územie Kedemu, známe i z príbehu o Sinuhetovi, obývali zrejme Kadmonejci, podľa ktorého boli pomenovaní.

  Pre nás v tejto chvíli je dôležité, že Kadmos bol považovaný za jedného zo zakladateľov kultu Kabeirov jak v Thébach (Kabeirion), tak i na ostrove Samothráké /Bouzek 1990 str.69/. (Známe Kabeirion bolo i na Lémne /EA 1974 str.283/). Ďaľším zo zakladateľov tohoto kultu bol Iasión, brat praotca Trójanov, Dardana. Kabeiri je semitské slovo (k-b-r) a značí "veľký". Samotní Kabeiri sú označovaní ako Veľkí bohovia, a boli považovaní za Héfaistových synov. To ich spája i s Pelasgami. Sú s nimi spojené mystériá okolo bohyne Kybelé a Dionýza Zagrejského. Neskôr boli stotožnení s maloázijskými Korybantami (Kybelé), a krétskymi Kurétmi (Zeus). Sú tu určité spoločné prvky v kulte Kabeirov a Réfajcov. Vo svätyni Kabeirov vystupovali z posvätných nádob v dyme ich tiene /Bouzek 1990 str.71/, a Réfajci boli duchovia mŕtvych, tiene podsvetia /Stehlík 2003 str.332, Čech 2011 str.252/. Kadmos sa na Samothráké oženil s Harmóniou (rituálna svatba). Ich dcérou bola Semelé, matka Dionýza Zagrejského. Jedným z kabeirských bohov bol Kadmilos, čo je jasný odkaz na Kadma. Určitá časť kabeirského chrámového komplexu na Samothráké sa nazývala Anaktoron. Anaktorion je tiež miestny názov na ostrove Leukade /Grant 2002 str.89/. Na tabuľkách z Pylu a Knóssu sú tamojší vládci označovaní ako wanax /Bartoněk 1983 str.139/, a v postmykénskej dobe ako anax (bežne u Homéra sa týmto názvom označuje Agamemnón, najvyšší vládca Grékov). Anaxa v Anaktorii (pravdepodobne paflagónski Eneti) poznáme z gréckej mytológie. Anaktorion a Anax určite súvisí s Anákmi, resp. Enákmi, teda Réfajcami. A Kadmos, teda národ Kadmonejcov patril k Réfajcom. O prítomnosti Réfajcov v Sýropalestíne svedčí i súčastný názov Arpadu - Tell Rifa'at (severne od Aleppa), a Ripajské údolie v Jeruzaleme /Jozue 15:8/.

 

  Kult Kabeirov je však doložený i v Sýropalestíne. Niekoľko kilometrov západne od Mi'ilie leží Tel Kabri. Názov súvisí so semitským k-b-r, teda veľkí, a teda i s Kabeirami. V okolí vyvierajú výdatné sladkovodné pramene. Podobná situácia je i na Samothráké, kde na rozdiel od ostatných ostrovov bol dostatok vodných zdrojov. Zrejme i to súviselo s kultom Kabeirov. Tel Kabri je významná lokalita zo strednej doby bronzovej. Má rozlohu 25 ha. Nachádzajú sa tu dva paláce v superpozícii nad sebou. Starší pochádza z MB II A (1950 - 1700 BC), a ide zrejme o jeden z najstarších kanaánskych palácov. Mladší veľký palác pochádza z MB II B (1700 - 1550 BC). V tomto paláci boli nájdené fresky mínojského typu, po prvý krát v Izraeli. Najbližšie podobné sú v Qatne pod Amurru, ďalej potom v sýrskom Alalachu a egyptskom Tell el-Dabaa (Avarise). V Tel Kabri bola nájdená i najstaršia a najväčšia vínna pivnica na Prednom východe. Jeho zánik sa datuje na sklonok hyksóskeho obdobia. V neskorej dobe bronzovej tu bolo iba slabšie osídlenie. Úlohu Tel Kabri v tejto dobe prevzala pravdepodobne Mi'ilia, ktorej názov pochádza ešte z kanaánskych čias. A preto je veľmi zaujímavé, že v neskorej dobe bronzovej sa v tejto oblasti nachádzal ľud, ktorý mal podobné meno ako mesto Mi'ilia.

 

Z amarnskej korešpodencie poznáme ľud Mi-lim (neprekladať ako mílum; akkad. "záplava, potopa", resp. expedičné jednotky /Mynářová 2015 str.115/). Všetky dopisy pochádzajú z Gubly, teda Byblu:

EA 101: ..."a lode ľudu Mi-lim nech neplávajú do Amurru"... "ú [işu] elip(pe) amélút mi-lim ú la-a ti-la-ku a-na [mátu] a-mur-ri"... /Knudtzon 1915, riadok 33-35/, podobne i EA 105 ..."a lode ľudu Mi-lim oni vzali"... (Arvad a Amurru).

EA 108: ..."vládci nevládnu...ľudia Mi-lim si vzali všetko to, čo potrebovali"...

EA 110: ..."lode Mi-lim nech nevyplienia zem Din"..."[isu] elip amélút mi-lim la tu-sa-na i-na [mátu] di-n(a-)"...

EA 111: ..."ľud Mi-lim vstúpil do Akka"... " amélút mi-lim ír-bu i-na [alu] ak(ka)"... veľmi dôležité, Akko ležalo len 20 km od Mi'ilie !!!

EA 126: ..."nech (kr)áľ  nenaslúcha Mi-lim ľuďom"... "ú la-a-mi ji-iš-m(i) (ša)rru a-na amélút mi-lim"... /Knudtzon 1915, riadok 62,63/. 

  Z tejto korešpodencie vyplýva, že ľud Mi-lim bol námorný národ, podobne ako ľud Millavandy. Kľúčová je súvislosť ľudí Mi-lim a Akka. To je minimálne dôkaz toho, že ľudia Mi-lim sa nachádzali v severozápadnej Galilei, v krajine Ašer, kde sa nachádzalo i mesto Mi'ilia. Veľmi dôležité je menovanie krajiny Din v súvislosti s ľudom Mi-lim (jedná sa zrejme o krajinu a ľud Dan; napr. v severnom Libanone je lokalita Danniyeh, ktorá sa píše aj ako Dinniyeh, ktorá tiež zrejme súvisí s Dan, Dananijcami). I v mierovej zmluve medzi Ramesse II. a Chattušilom III. sa popri bohyni mesta Týru spomína i bohyňa z D-n /Vandenberg 2003 str.223/. Dokonca v údolí Bekáa pod Baalbekom sa nachádza lokalita Taanayel, ktorá je zrejme odkazom na Tanaju, teda Dananijcov.

  Z uvedeného vyplýva, že Millavandu ako mesto môžeme pravdepodobne stotožniť s Mi'iliou (Mi'iliya), ktorá zrejme nejako súvisela s ľudom Mi-lim. Je možné, že sú totožní s národom, ktorý nesie meno Milyovia - Solymovia, o ktorých píšem na tomto blogu. Millavanda ako krajina ležala juhozápadne od Achchijavy, na území neskôr známom ako Ašer, a západne od Atriye - Edrei, ktorá však už patrila do územia Neftalí. Na jej území (Ašer) sa nachádzalo i Tel Kabri, ktoré v strednej dobe bronzovej bolo sídelným mestom tejto krajiny, a ktoré neskôr vystriedala Mi'ilia. K Millavande patrilo pravdepodobne i prístavné mesto Akziv, a zrejme i Akko, čo taktiež boli mestá osídlené i v neskorej dobe bronzovej.

 

  Druhé miesto spojené s kultom Kabeirov sa nachádza na severnom svahu Hermónu, blízko libanonsko - sýrskej hranice. V 3. storočí nl. tu existoval veľký grécko-rímsky chrám, kde sa našiel grécky nápis z roku 242 nl. ktorý hovorí, že v chráme bol inštalovaný Diodotos, syn Abedanosa, veľkňaza bohov Kiboreia. Tento názov je aramejský a znamená "veľkí", teda Kabeiri (k-b-r). O tom svedčí i plurál "bohovia", pretože Kabeirov bolo niekoľko (na Samothráké to boli Axiokersos, Axiokersa, Axieros a Kadmilos), a označovali sa ako Veľkí bohovia. Miesto, kde sa nachádza tento chrám, sa nazýva Deir el-Aachayer, alebo Deir el-Achayer. Je tu teda priama súvislosť medzi Achájcami a Kabeirami, a hlavne, potvrdenie existencie Achájcov v tejto oblasti !!! Zrejme sa jedná o veľmi starú tradíciu, siahajúcu až do druhého tisícročia BC. Nič na tom nemení fakt, že toto miesto sa kedysi nazývalo Deir Mar Sema'an, vzhľadom ku kláštoru sv. Šimona. Názov Deir el-Aachayer je pôvodný, oba názvy sa zrejme používali paralelne, i keď oficiálne sa používal druhý názov. Neviem si predstaviť, prečo by tamojší Drúzovia naraz pomenovali svoju obec podľa Achájcov, keď k nim evidentne nemohli mať žiadny vzťah. Že ide o veľmi starú tradíciu, potvrdzuje práve kult Kabeirov spojený s touto lokalitou, ktorý v tejto oblasti bol predmetom uctievania minimálne od strednej doby bronzovej, a udržal sa tu až do antických čias. Že to nie je náhoda, svedčí i lokalita Aaichiye, severozápadne od Marjaayoun (staroveký Ijón). A tiež i lokalita Aachaich v Bekáa, ležiaca len niekoľko kilometrov západne od Kamid al Lawz, teda starovekého Kumidi. S Achájcami môže snáď súvisieť i lokalita Rachaya Al-Wadi, ktorá sa nachádza 7 km severne od Hermónu, a západne od Deir el-Aachayer. Sú tam takisto pozostatky rímskeho chrámu. A tiež Rachaya Al-Foukhar, ktorá sa nachádza na západných svahoch Hermónu, východne od Marjaayounu. Je zaujímavé, že geografické názvy, ktoré zrejme súvisia s Achájcami, sa koncentrujú v oblasti Hermónu, ktorý bol posvätnou horou Kanaáncov (Senír, Sirjon /Dt 3:9/, Sion /Dt 4:48/), podobne ako ňou bola hora (Bal)Cafón nad Ugaritom. Hermón bol tiež "dom Bálov" (Balhermon /Sd 3:3/). Takisto nie je bez významu, že v tejto oblasti sa vo veľkom počte vyskytujú grécko-rímske chrámy (zďaleka nielen tie dva uvedené). Sú zrejme dokladom pretrvávania náboženských tradícií spojených s uctievaním starých božstiev v tejto oblasti i v rímskej dobe.

 Naozaj nemôže byť náhoda, že práve lokalita, ktorá nesie meno Achájcov (Kadmos) je spojená práve s kultom Kabeirov. Kadmos bol predsa jedným zo zakladateľov ich kultu. Len ako zaujímavosť uvediem, že v Sýrii, západne od Masjafu sa nachádza lokalita al-Qadmus, doložená písomne už z križiackych čias, ale jej korene siahajú zrejme oveľa hlbšie do minulosti. 

Na záver tejto časti ešte jedna poznámka. Som si vedomý, že je veľmi nespoľahlivé robiť závery na základe podobnosti mien. Ovšem tu je situácia iná. Geografické názvy na "Achi-, Achai-" sa vyskytujú na euroázijskom kontinente len v širšej oblasti Libanonu, na Cypre a v Grécku, a ako Akyu-, Akya-, v Turecku. A vo forme "Achchi-" v Indii (drávid.) a Uzbekistane (Fergána; /pokiaľ neberiem do úvahy názvy ako Aachen v Nemecku, a taktiež moderné názvy/).

Tretím miestom v Sýropalestíne spojeným s Kabeirami je Nahr al-Kabir, riečka, či skôr potok, ktorý preteká juhovýchodne a východne od Ugaritu (por. Réfajci v ugarit. textoch).

 

  V dobe Thutmóse III. (nápis v Amónovom chráme v Karnaku) sa pobrežná časť Sýropalestíny nazývala Džahi /Johnson 2002 str.84/, ale i Djahy, Tjahy, Zahi, Džachi. V Egypte bola známa výrobou luxusných strieborných a zlatých nádob s plochým dnom, ktoré boli dokonca napodobované /Shaw 2003 str.263/. Z doby Ramesse III. pochádza nápis na zádušnom chráme v Medinet Habu o hranici v Djahy (Zahi) medzi horným Retenom a južným Libanonom. Ide o známu bitku u Djahy, kde Ramesse III. porazil morské národy po tom, čo zničili Chatti, Qode, Karchemiš?!, Arvad, Alašiu a utáborili sa v Amurru www.en.wikipedia.org/wiki/Battle_of_Djahy. V dobe Ramesse II. sa uvádza, že Djahy ležala na pohorí južne od Kádeša /Mynářová 2015 str.148/, čo je zrejme Antilibanon. Tomu by mohla odpovedať zmienka v nápise v chráme bohyne Mut v Karnaku, kde sa hovorí o Džahi ako o krajine dažďa, studeného vetra a snehu /Lalouettová 2009 str.101/. V egyptských nápisoch sa popisuje bohatstvo krajiny Džachi v údolí rieky Orontés týmito slovami: ..."Záhrady sú plné ovocia. Víno v lisovniach tečie ako potoky vody. Obilie je na terasách v takom nadbytku, že je ho viac ako piesku"... /Avdijev 1955 str.333/. Spomeňme si na objavenú vínnu pivnicu v Tel Kabri. Podobne sa popisuje zrejme časť tej istej krajiny v južnom Libanone (Bahr el-Litani) v príbehu o Sinuhetovi ..."Nechal ma (vládca Horného Recenu), aby som si vybral z jeho krajín najlepšiu, ktorú mal na svojej hranici s inou krajinou. Bola to dobrá krajina, ktorá sa  menovala Jaa. Boli v nej figy a vínne hrozno. Bolo v nej viac vína než vody, mnoho medu a nespočetne oleja. Na jej stromoch rástli všetky druhy ovocia. Bol v nej jačmeň i pšenica, a nekonečné množstvo všetkých druhov dobytka"... /Bárta 1999 str.17,35/. Z doby po uzavretí mierovej zmluvy medzi Ramesse II. a Chattušilom III. sa v jednom egyptskom nápise hovorí ..."Keď ľudia išli za svojimi obchodmi do Džachi, tu mohli bez strachu v radosti svojho srdca dosiahnuť krajinu Chetitov, vďaka veľkým víťazstvám kráľa Ramesse"... /Avdijev 1955 str.318/. Toto je veľmi dôležité, pretože z toho jednoznačne vyplýva, že krajina Džahi bezprostredne hraničila s juhom Chetitskej ríše. Inak povedané, vtedy krajina Džahi ležala medzi severnou hranicou egyptskej, a južnou hranicou chetitskej záujmovej sféry. To by vysvetľovalo i fakt, prečo chetitský kráľ píše kráľovi Achchijavy v dopise CTH 181, v tak zmierlivom tóne. Rozhodne si nechcel rozhnevať Egypt. Íjalanda ovšem nebola integrálnou súčasťou Achchijavy, jednalo sa zrejme o uvedené sporné územie, na ktorom chcel byť Piyama-radu kráľom. A preto nebolo pre chetitského kráľa problém toto územie dobyť. Na rozdiel od Millavandy, ktorá síce taktiež nebola integrálnou súčasťou Achchijavy, ale bol to jej vazalský štát, a preto najskôr chetitský kráľ napísal kráľovi Achchijavy dopis, a až po jeho súhlase vstúpil tam s vojskom. Ale íjalandskú Atriyu, zrejme hraničnú pevnosť nechal bez úhony, ktorá síce bola integrálnou súčasťou Íjalandy, ale mala zvláštny štatút a činila si na ňu nárok Millavanda. Ani fakt, že vojsko achchijavského kráľa prechádzalo cez Valivandu (Bekáa), neporušilo integritu achchijavského územia, pretože to sa nachádzalo na Antilibanone a vo východnej časti údolia Bekáa. Jeho juhozápadná časť nad Millavandou patrila k uvedenému spornému územiu.

  O tradícii výroby luxusných nádob vo Fenícii má vedomosti ešte i Homér. Achileus daroval víťazovi v závode v behu striebornú nádobu na víno, ktorú vyrobili "Sidónci (v tomto) umení zbehlí" /Ílias 23:745/. V homérskych básniach je Sidón charakterizovaný ako bohatý na meď (polychalkos). To potvrdzuje i Biblia, keď o Ašerovi (Fenícia až po Sidón) hovorí ..."Železo  a meď (bude) pod šľapajami tvojimi"... Zároveň Ašer bol výrobcom drahocenného oleja /Dt 33:24/, purpuru a vývozcom cédrového dreva. Zrejme išlo o veľmi prosperujúcu ekonomiku v krajine Ašer (a Neftalí).

  Džahi, Djahy, Džachi je takmer určite poegyptštený (alebo pokanaánštený) názov ahi, achi. Laryngály sú hrtanové hlásky vyskytujúce sa v semitských jazykoch. Petráček uvádza, že ku konsonantným laryngálam patria i veláry "k" a "g", a nie je vylúčený ani ďaľší posun na "dž" https://www.sas.ujc.cz/archiv.php?art=2773. 

Achchijava, resp. Ahhiyawa je zložené slovo. V starej perzštine "haxá" znamená priateľ, resp. následovník (Haxámaniš, Hachámaniš = Achajmenovci). Prefix "achchi-, ahhi-" nemusí byť ale nutne indoeurópsky. Môžem tu zmieniť semitské 'ach-, čo znamená "brat". Ale najpravdepodobnejším riešením sa zdá byť churitský sufix -achchu, čo znamená "purpur" /Čech 2011 str.270/. Por. i názov z akkad. textov v Nuzi - "kinachchu" (purpurová červeň), ktorý zrejme dal meno krajine Kanaán /Moscati 1975 str.15/. V textoch z kassitskej Babylónie má tvar Kinachchi /Nováková a kol. 1998 str.104/. Nemusím snáď ani zdôrazňovať, že purpur sa vyrábal takmer výhradne v Sýropalestíne, v pobrežnej oblasti Libanonu. Ale zároveň pripomeniem, že túto oblasť obývali od cca 2700 BC aj Churiti (k. chirbet kerak). Preto je názov Kanaánu churitského pôvodu.

 

Sufix "-java" je takmer určite indoeurópsky. Vo védskych eposoch  "java" znamená jačmeň /DPS II 1979 str.940/. Teda Javánci boli pestovatelia jačmeňa, alebo jeho spracovatelia (pivo). Neskôr toto pomenovanie prešlo na Grékov.

 

EA 154:  Abimilki z Týru píše faraónovi: ..."Počul som to, čo kráľ napísal svojmu sluhovi: (I)a(k)u sily sú pred Iawa a rebelujúci ľud"... Tento rebelujúci ľud je v EA 149 označený ako Sidón, Amurru a Arvad. Iawa je určite Jawa na Libanone (východne od Týru a Sidónu, a južne od Amurru a Arvadu), teda (Achchi)jawa.

*  Z doby Amenemheta II. pochádza egyptský text o vojenskej výprave do Libanonu a Ázie:

S7 - "Vyslanie armády do Libanonu"

S8 - "Odoslanie armády s predstaveným bojovej jednotky armády rozboriť Áziu (Sečet) a cudzej zeme Iwa". (Citované dielo prof. Altenmüllera: /Bárta 1999 str.94/)

Vzhľadom k tomu, že Iawa i Iwa sa nachádzali v Libanone, ide s najväčšou pravdepodobnosťou o synonymá. Je to jeden národ Java, Javánci. Tento názov, ako aj názov mesta Akko súvisí s Achchijavou. Zároveň sa tam nachádzala krajina Džahi, Djahy, Džachi. Na rozdiel od Iawa, tento názov súvisí s Achájcami (viď nižšie).

  V inom dopise /EA 108/ Rib-Addi z Byblu spomína dokonca akýchsi Yívána, čo môžu byť príslušníci národa Javan (u Knudtzona "wi-i-ma" - dôstojníci). Dôležité je, že sa spomínajú v súvislosti s mestom Týros:  ..."Synovia Abdi-Aširtu v závislosti na ich prianí, vzali kone kráľa a vozy, a (širma) mužov ktorých poslal, dal im ich, a Yívána  dali do Týru ako zálohu, v tieto dni vykonávali skutok v ňom"... /Knudtzon 1915 str.477/. O Jívánoch viď : https://www.reshafim.org.il/ad/egypt/a-rib-addi.htm /preklad A.H.Sayce 1891/. Ďalej sa tam uvádza, že vládcovia nevládnu, a ľudia Mi-lim si vzali všetko to, čo potrebovali (rozumej: vyrabovali).

V chetitsko - mitannskej zmluve /CTH 51, CTH 52/ sa spomína boh Kunijavanni z Landy spolu s bohmi na horách, a bohmi Habiru /Mynářová in: Čech 2014 str.104, 111/. V zmluve medzi Tutchaliyom IV. a Šaušgamuwou z Amurru /AhT 2 §20/, sa takisto uvádza Pani z Landy a (boh) Kunijawani z Landy:

riadok 18: ...BE-EL-TI [URU] La-a-an-da

riadok 19: Ku-ni-ya-wa-ni-iš [URU] La-a-an-da [HUR.SAG] La-ab-la-na...

Z toho jednoznačne vyplýva, že Kunijawani súvisel s pohorím Libanon (La-ab-la-na) /viď tiež Beckman a kol. 2011 str.65n/. V tom prípade krajina Landa sa nachádzala na Libanone, a je totožná, alebo minimálne súvisela s Íjalandou a mestom Ijón. Sufix -jawani v názve boha Kunijawaniho je určite odkaz na krajinu  Jawa. A tá sa takisto musela nachádzať  na Libanone. Dôležité je, že v tomto liste /AhT 2/ sa popri Amurru spomína i Achchijava. Amurru sa na Libanone určite nenachádzalo. Jediné logické vysvetlenie, prečo sa v tomto liste spomína Achchijava, a zároveň medzi bohmi, na ktorých sa zmluva odvoláva, sú vymenovaní Pani z Landy a Kunijawani z Landy, z pohoria Libanon, je fakt, že Achchijava sa nachádzala na Libanone, v krajine Jawa.

Yawan je neskorší asýrsky názov pre grécku Íóniu, ale i pre grécke obyvateľstvo vôbec /Bartoněk 1976 str.193n/. Aj SZ pozná Javana spolu s Tubalom (severná Kilíkia), a s Mešechom (Frýgia, /Ezech. 27:13/). Zároveň Javana pozná spolu s Dan /Ezech. 27:19/, čo nemôže byť nikto iný ako Dananijci z Kilíkie - Hiyawy /Moscati 1975 str.72/. V tom prípade by Javánci boli tí Gréci, ktorí do Kilíkie prišli v neskoromykénskej, alebo postmykénskej dobe (Mopsos). Z toho vyplýva, že Javánci bolo všeobecné označenie pre Grékov, a teda i krajiny Iawa, Iwa, národ Jívána, ako aj boh Kunijawani na Libanone mali súvislosť s niektorými zakladateľmi gréckeho národa (Kadmonejci, Dananijci).

  Je teda zrejmé, že Yívána resp. Javánci bolo označenie obyvateľov krajiny Achchijavy. Taktiež by som chcel upozorniť na to, že Tiras (čo môže súvisieť s mestom Týrom, takisto ako je menovaný Sidón ako prvorodený syn Kanaána), bol synom Jáfeta /Gn 10:2/, teda bol to predok Indoeurópanov. Ako zaujímavosť spomeniem, že Jozef Flávius dával Tiras do súvislosti s Thrákmi.

Je tu treba zdôrazniť ešte jednu vec. V 14. storočí BC sa vládca Aštarótu, Biridašwa v Bázane a králi Halunu a Busrunu uvádzajú ako služobníci Chetitov /EA 197/. Tým pádom hranica chetitského vplyvu vtedy siahala až po rieku Jarmúk, čo je oveľa južnejšie, než sa doteraz predpokladalo. Bázan na západe bezprostredne hraničil s Achchijavou na Antilibanone, až po Genezaretské jazero. 

 

 

 

 

4. DAN, DANANIJCI, DENYEN, TANAJU

 

  Kadmonejci neboli jediným kmeňom, z ktorého sa utváral grécky národ, a pochádzal z Réfajcov. Sem patrí i Dan, ktorý sa neskôr stal súčasťou izraelskej konfederácie. V požehnaní Mojžišovom sa píše: ..."Dan je mladý lev, vyskočí z Bázan"... /Dt 33:22/. Logické by bolo, keby do Bázanu "vskočil" (ako dobyvateľ alebo zbojník), vzhľadom k susedstvu neskoršieho územia Dan (v Lajíši) a Bázanu. Podľa mňa to, že "vyskočí z Bázan" určuje jeho pôvod a príslušnosť k národu Réfajcov, obývajúcich Bázan. Tým skôr, že je daný dôraz na slovo "mladý", v zmysle mladý ľud, resp. národ, na počíatku svojej existencie. Napokon i jeden z bázanských kráľov sa nazýval Dan-el, a jeho žena Dnty /KTU 1.17-1.19: "O Aqhatovi"/. Sufix -el znamená meno boha (El), takže samotné meno Dan môže byť odvodené od eponymnej réfajskej dynastie Didan, Ditan (viď vyššie).

  Najznámejším príslušníkom národa Dan je Samson. Je ako jeden z gréckych héroov. Má atribúty ako Héraklés (sila, nemejský lev: mimochodom týrsky Héraklés sa nazýval Melkart), tak i Achilea (nezraniteľnosť - Achilova päta a Samsonove vlasy). Samotné jeho meno je odvodené od slnečného boha Šamaš, súvisí to so solárnym kultom, ktorého vyznavačmi boli zrejme Dananijci. V sýropalestínskej oblasti je to nezvyklé, rozšírený tam bol predovšetkým kult mesiaca (Jerah, Iah, Jah-Jahwe). Ovšem u Réfajcov je slnečný kult doložený už v ghássule. Bezprostredne na južnej hranici záboru Dan sa nachádza mesto Bét Šemeš, čo potvrdzuje existenciu kultu slnečného božstva (Šamaš) v tejto oblasti (ďaľší Bét Šemeš sa nacházal na juhu Kineretu). Iným mestom, ktoré bolo známe slnečným kultom je i Gibeón /Výklady II 1996 str.39, 63/, ktoré sa nachádzalo v najvýchodnejšom cípe záboru Dan, a bolo obývané Hevejcami.

  Najstaršia zmienka o Dananijcoch (Danuna) je z archívu v el-Amarne. Vazal kráľa Amenhotepa IV. (Achnatona), kráľ "fénického" mesta Týru, Abimilki píše, že kráľ Dananijcov je mŕtvy, a jeho brat sa stal kráľom. Spomína Ugarit, zmieňuje sa o armáde z Hatti, zmieňuje sa o Etakkamovi, pánovi Kidsi (Kádeš) a Aziru, vládcovi Amurru. Avšak dopis /EA 151/ sa najprv zmieňuje o Zimridovi zo Sidónu a potom cituje (faraóna): ..."Čo počuješ z Kinahna (Kanaán), napíš mi"... Bezprostredne potom pokračuje správou o smrti kráľa Dananijcov ..."šár [mátu] da-nu-na mít"... Zpráva sa teda musela týkať Kanaánu. Mimochodom, Zimrida zo Sidónu sa v EA 154 spomína v súvislosti s Iawa.

  Z toho vyplýva, že v polovici 14. storočia BC bolo kráľovstvo Dananijcov v Kanaáne !!!, zrejme v blízkosti mesta Týru. Toto kráľovstvo stotožňujem s územím Millavandy a sporným územím severne od nej, teda na území Ašer. Na vysvetlenie uvediem, že severný Kanaán predstavoval kráľovstvo Amurru. Obyvatelia Ugaritu sa už za Kanaáncov nepovažovali /Čech 2011 str.239n/. Takže územie Kanaánu na severe končilo niekde pri Ugarite. Preto kráľovstvo Dananijcov z EA 151 nemožno stotožniť s tým neskorším v Kilíkii (viď nižšie), ktorá rozhodne do Kanaánu nepatrila. Egyptský panovník chcel, aby mu Rib-addi referoval o udalostiach v Kanaáne. Všetky mestá a krajiny vymenované v tomto dopise sa nachádzali v Kanaáne, a preto sa tam muselo nachádzať i kráľovstvo Dananijcov!

  Už som spomínal mierovú zmluvu uzavretú medzi Ramesse II. a Chattušilom III. V §15 (resp. odd. 29 v egypt. verzii) sa uvádzajú bohovia krajín a miest. Jedna časť znie: ..."bohyňa z Tyru, bohyňa z-w-k?, bohyňa D-n"... /Vandenberg 2003 str.223/. Týros (v texte "s-r") znamená "skala": por. fénic. a ugarit. sr, semit. sór, hebrej. súr = skala, por. i semit-churit. Seir = pohorie, skala, z toho neskôr nabatej. sela = skala, k tomu i nabatejský boh Dhušara, tj. "ten, zo Šeri, Seiru" (Pozn. Seir sa väčšinou dáva do súvislosti so šá'ír, teda "satyr" /Výklady I 1991 str.145/. V tomto prípade sa však jedná jednoznačne o skalu, por. i špan. "sierra", teda "zubaté pohorie" (doslova píla), ktoré je protohamitského pôvodu). Bohyňa D-n môže znamenať "bohyňu krajiny Dananijcov" (v iných prekladoch bohyňa Dajn///, boh Dan///nwtj / J.H.Breasted in: www.reshafim.org.il/ad/egypt/ramses-hattusili-treaty.htm/). Zrejme sa jedná o národ Dananijcov v blízkosti mesta Týros (Súr), podobne ako v EA 110, kde sa zem Din (zrejme Dan) uvádza spolu s loďami Mi-lim, a zároveň ľud Mi-lim sa v EA 111 spomína spolu s Akkom. Jedná sa teda o severozápadnú Galileu (kde sa nachádza aj Mi'ilia), a južný Libanon. A práve v tejto oblasti (územie Ašer) sa nachádza lokalita Dan-jaan resp. Dan Jáhan podľa kralických, ale v hebrejskom origináli je to DNH y'n /2. Sam. 24:6/. Takmer určite je identická s dnešnou arabskou dedinou Šejch Danun, ktorá sa nachádza len 3 km od Tel Kabri. Jednoznačne ide o odkaz na Dananijcov (Danuna), a Kabri muselo byť ich mestom. Teda sídelným mestom dananijských kráľov (aspoň do 16. stor. BC). 

 

  Poznáme ešte jedno kráľovstvo Dananijcov, a to v Kilíkii. Z 8. storočia pochádza fénicko - lúvijská bilingva z Karatepe, z ktorej sa dozvedáme, že kráľ Dananijcov z mesta Azatiwataš (Azitawandaš) bol vazalom kráľa Urikki (lúv. Warikki, Avarakuša) z Kilíkie, z domu MPS (Mopsos, lúv. Moxos, meno z gréckej mytológie, zakladateľ mesta Mallos). Kráľovstvo Dananijcov sa nachádzalo v rovine Ádany. Jeho hlavným mestom bolo Karatepe - Azatiwataš. Asýrčania túto oblasť od 9. stor. BC nazývali Que (Quwe), Egypťania Kedu, Qode (15-12 stor. BC). Podobná bilingva bola nájdená v Çineköy, cca 30 km od Ádany. Nápis dal zhotoviť kráľ Urikki /AhT 28/. Vo fénickej verzii sa Dananijci označujú ako DNNYM, v lúvijskej verzii ako Hiyawa.

  Najstarší text, ktorý sa zmieňuje o Hiyawe pochádza z Ras Šamry (Ugarit). Našli sa tu dva listy adresované poslednému ugaritskému kráľovi Ammurapimu. Prvý list napísal chetitský kráľ Šuppiluliuma II, a druhý, vysoký chetitský úradník: ..."Bolo mi povedané, že muž z Hiyawy je v krajine Lukká, a nie sú tam medené ingoty pre neho. Daj lode Satallimu, aby ľudia z Hiyawy mohli ingoty dostať"... /AhT 27A §7/ ..."Nech si muž z Hiyawy vezme medené ingoty. Môže si ich vziať v zemi Lukká"... /AhT 27B §6/. /Cohen Y. Gilan A. Miller J.L. 2010, Pax Hethitica: Studies on the Hittites and Their Neighbours...str.51/.

  Hiyawa má nepochybne súvis s Achchijavou. Hiyawa je lúvijsky, a Ahhiyawa chetitsky /Beckman G, Trevor B, Cline E, 2011, The Ahhiyawa Texts, str.263n/. Dôležité je to, že prvá zmienka o nej je až z konca 13. storočia BC, čo zrejme súvisí s príchodom nového obyvateľstva do Kilíkie, ako tomu napovedá masové rozšírenie keramiky mykénskeho typu v tejto oblasti práve v LH III C. Ovšem Dananijci v tejto oblasti žili medzi Lúvijcami a Churitmi (Kizwatna) už predtým. Dokonca môžeme predpokladať, že boli účastníkmi hyksóskych udalostí, pretože v dobe Thutmóse III. sa ľud Kedu zúčastnil bitky u Megidda proti Egyptu /Jepsen 1987 str.85/. Thutmóse III. v roku 1468 BC uskutočnil ťaženie do Palestíny, kde došlo k bitke u Megidda, s koalíciou sýropalestínskych vládcov, na čele s kráľom z Kádeša, o ktorých vo svojich análoch píše, že ..."Po mnoho rokov títo dokonca ovládali Obe (egyptské) krajiny... a každý slúžil ich kniežatám, sídliacim v Hatvórete. V inej dobe sa ich moc obmedzovala iba na mesto Šaruhen"... /Jepsen 1987 str.85/. Takže z toho jednoznačne vyplýva, že sa jednalo o potomkov Hyksósov, a k nim patril i ľud Kedu z Kilíkie, teda okrem iných aj Dananijci, ktorí v posthyksóskom období presídlili do Kilíkie. Preto bola určitá časť Kilíkie achchijavským záujmovým územím. A preto tam osobne bol prítomný i vládca Achchijavy. V druhej polovici 13. storočia BC tam potom z pôvodného bývalého územia kráľovstva Dananijcov v Libanone presídlila ďaľšia vlna Dananijcov.

 V tejto súvislosti by som chcel pripomenúť, že u Homéra sa Gréci u Tróje nazývali Dananijci (Δαναοι), Achájci (Αχαιοι) a Argejci (Αργεοι). V každom prípade Dananijci súvisia s Hiyawou, a Hiyawa s Achchijavou. Pretože vieme, že Herodotos i Strabón dananijskú Kilíkiu nazývali Hypachája, a jej obyvateľov Hypachájci. Herodotos /Dejiny VII 91/ píše, že Kilikovia sa v dávnych dobách nazývali Hypachájci a meno dostali po Kilikovi, synovi "foinického" Agénora. To znamená, že časť obyvateľstva Kilíkie (konkrétne z Hiyawy resp. Que) patrilo k Achájcom. A že časť obyvateľov Libanonu (kde podľa gréckych mýtov žil Kadmos a jeho súrodenci) sa taktiež nazývala Achájcami. To ostatne potvrdzujú i miestne názvy na Antilibanone (Deir el-Aachayer, Aachaich, Aaichiye, Rachaiya). Ako je však možné, že sa naraz ocitli v Kilíkii ? Zase sa musíme vrátiť ku Kadmovi. Pri hľadaní Európy sa jeho brat Foinix usadil vo Fenícii a Kilix v Kilíkii, po ktorom táto krajina bola údajne pomenovaná. (V tom je určitý rozpor. Foinix predsa ako Agénorov syn vo Fenícii /krajina Fenechu/ bol. Zrejme tento mýtus reflektuje na skutočnosť, že časť Dananijcov v dávnejších dobách presídlila z južného Kanaánu /prvý zábor Dan/ na sever, na územie známe ako Ašer). To, že Achájci sídlili v Kilíkii, sa zdajú potvrdzovať i miestne názvy. Južne od Ádany sa nachádza lagúna Akyatan gölü, a južne od Mersinu a juhovýchodne od Ádany sa nachádza mesto Akyuva (por. s Achchijava). A práve východne od Akyatan gölü sa nachádzalo staroveké mesto Mallos (Mopsuhestia, Misis), ktoré podľa legiend založil Mopsos. Toto meno je doložené na bilingve z Karatepe ako "dom MPS". V egejskej oblasti toto meno taktiež nebolo neznáme. Z Knóssu a Pylu pochádzajú texty v lin.B, kde sa uvádza meno mo-ko-so /C. López-Ruiz, academia.edu/.

Takže grécka mytológia potvrdzuje, že časť sýropalestínskeho obyvateľstva (Dananijci a Achájci-Kadmonejci) sa presunula do Kilíkie. Konkrétne z územia, ktoré bolo známe ako kráľovstvo Dananijcov na území Ašer (to bol podľa gréckej mytológie Foinix), do Kilíkie (grécky Kilix), kde ich poznáme ako Dananijcov a Hypachájcov, na rieke Seyhan u Ádany. Druhý zábor Dan (Lajíš-Dan) predstavoval potom neskoršiu migráciu (12. stor. BC) z prvého záboru Dan, v južnej Palestíne. Chcel by som zdôrazniť, že Dananijci a Achájci (Kilix) prišli do Kilíkie z Libanonu, a nie z Grécka. Preto i názov Hiyawa sa tam musel dostať zo Sýropalestíny!!! A teda Achchijava sa primárne nachádzala tam, a nie v Grécku. Tam sa Achájci a Dananijci dostali ako Kadmos, Danaos, Helón práve zo Sýropalestíny (Danaos okľukou cez Egypt). 

Potvrdzuje nám to vlastne i Biblia. Dan na rozdiel od ostatných izraelských kmeňov mal iba jediného syna. Podľa knihy Genesis sa nazýval Chušim /Gn 46:23/. Avšak podľa Numeri sa nazýval Suham /Num 26:42/. Zdá sa, že je tu rozpor. Ale len zdanlivo. Musíme sa vrátiť o pár storočí späť. Kassiti svoju starú vlasť nazývali Kuššuchche /Klíma 1976 str.94/. Je tam jasný odkaz na Kúš, ktorý sa nachádzal v severnej Levante, a v užšom ponímaní práve v oblasti Ádany /viď môj článok "Kde sa nachádzal raj"/. Šuchche by potom mohla byť rieka Seyhan, ktorá preteká rovinou Ádany. Kassiti sa v asýrskych prameňoch objavujú už v 18. storočí BC, a onedlho začali dominovať na strednom Eufrate, v kráľovstve Hana (Chana) a Terka /Neumann in: Jockenhövel 2O12 str. 205/, ale i v oblasti Alalachu /Nováková a kol. 1998 str.97/. (Poznámka: Na strednom Eufrate, kde boli sekundárne sídla Kassitov sa nachádzala krajina Súchu, Suchi /Hrozný 1943 str.180, ESPV 1999 str.349/. Určite sa nejedná o kassitskú pravlasť, ale len odkaz na ňu, na mieste ich prechodného osídlenia: Kuš-Šuchche & Súchu). To však neznamená, že by kassitská pravlasť nemohla byť na západe. Na rozdiel od starších názorov, ktoré predpokladali, že sa nachádzala niekde v Zagrose (snáď preto, že tam žili kmene Kosseov, ktoré však s Kassitmi nemali nič spoločné), tak dnes sa kladie severozápadne od Mezopotámie /Neumann in: Jockenhövel 2012 str.205/. Tým skôr, že niektoré mená osôb a kassitských bohov (Karaindaš, Buriaš, Kamulla, Maruttaš, Šurijaš) majú indoeurópsky charakter. Nemôžeme vylúčiť ani kassitskú účasť pri dobytí Babylónu Chetitmi v roku 1595 BC /Müller-Karpe in: Jockenhövel 2012 str.244, ESPV 1999 str.249/. V tom prípade by pôvodne boli Chetiti a Kassiti susedia. Na to koniec koncov poukazuje aj ich prítomnosť v oblasti Alalachu. Kassiti teda pravdepodobne pôvodne sídlili na Seyhane, v oblasti Ádany, a v 18. storočí BC sa začali presúvať na stredný Eufrat, zrejme pod tlakom Chetitov. Je možné, že patrili k Lúvijcom. Mimochodom, názov rieky Seyhan možno odvodiť z churitského slova "šeya", čo znamená rieka, alebo potok.

  Danov syn Chúšim odkazuje na Kúš, a Suham na rieku Seyhan. V tomto prípade ide o pomerne bezpečnú lokalizáciu, vzhľadom k tomu, že Kadmov brat Kilix (Achájec, spolu s Dananijcami) sa odsťahoval do Ádaniye na Seyhane v Kilíkii. Je fakt, že v klasickej dobe sa táto rieka nazývala Saros, ale myslím si, že pôvodný (churitský) názov má tvar Šuche, Šuhe, Šeha (šeya). A tu sa dostávame k identifikovaniu krajiny rieky Šeha z chetitských prameňov týkajúcich sa Achchijavy. Krajina je známa z egyptských prameňov ako Kedu, Qode. Po príchode nového obyvateľstva sa od konca 13. stor. BC nazývala Hiyawa, a obývali ju okrem pôvodného lúvijského a churitského obyvateľstva i Dananijci a Hypachájci.  Nachádzala sa v rovine Ádany, na rieke Seyhan, (Šeha), a teda juhovýchodne od Arzawy (neskôr Tarchuntašše), a blízko Viluše. A práve týchto Dananijcov z Kilíkie vidíme neskôr v koalícii morských národov pod názvom Denyen z egyptských prameňov (mykénskych Grékov poznajú egyptské pramene výhradne ako Tanaju, a nie Denyen, v Palestíne zasa kanaánske pramene poznajú národ Danuna). To isté sa dá povedať o Eqweš - Aqiyavaša; to boli zrejme tí, ktorých pozná Strabón a Herodotos pod menom Hypachájci. Tieto dve etniká sa s morskými národmi možno iba "zviezli", pretože vieme, že krajinu Qode národy mora spustošili.

 Mimochodom, podobné meno ako Chúšim v súvislosti s Kúšom sa v Biblii vyskytuje niekoľko krát. Najznámejší je Chúšan Rišataimský, sýrsky (aramejský) kráľ /Sd 3:8-10/. Ako som spomínal, oblasť Kúša zahrnovala severnú Levantu, v tomto prípade i severnú Sýriu (tam je i názov Guzana - Tell Chaláf, odkazujúci na Kúš). Ďaľšie názvy odkazujúce na Kúš je meno Avarakuša z Kilíkie, mesto Kuššar, i boh Kušuch.

 

  Nie je zrejme náhoda, že názov Hiyawa má podobný tvar ako jeden kanaánsky národ, ktorý sa nazýval Chivejci, Hevejci /nezávisle odo mňa aj T. Bryce ed. 2009, The Routledge Handbook of the Peoples and Places of Ancient Western Asia, str.11/. Je síce pravda, že sa podobá hebrejskému označeniu hada (h-w), a ešte viac sýrskemu (hiwja) /Čech 2011 str.274/, ale z ďaľšieho textu vyplýva niečo iné. 

Hevejci žili práve v oblasti Libanonu, pod Hermónom v zemi Mispa /Jozue 11:3/, na hore Libanonskej od hory Balhermon až tam, kam sa ide do Hamatu /Sd 3:3/, kde kedysi žili réfajskí Zuzimovia /Gn 14:5/. O Mispe sa píše, že bola údolím (časť Bekáa) /Jozue 11:8/. Nachádzala pod Hermónom. Ovšem Hevejci pôvodne žili i v Sícheme /Gn 34:2/, na Seire /Gn 36:2/, v Gibeóne, Kefíre, Kirjatjearíme a Beeróte /Jozue 9:7, 11:19/, od Azerim (v oblasti Joppy) po Gazu /Dt 2:23/ a v Ekróne /Jozue 13:3/.  Ekrón sa však podľa knihy Jozue /19:43/ považuje aj za mesto kmeňa Dan (v tom prípade ešte predizraelského národa Dan, Dananijcov, pretože izraelský Dan v 12. storočí BC tam proste nemohol byť - boli tam Pelištejci). Ako tomu máme rozumieť? Žili tam pospolu Hevejci, Dan a dokonca i Enáci /Jozue 11:21-22/? Odpoveď je prostá: zrejme išlo o rovnaký ľud.

  Musíme si uvedomiť, že časť udalostí opisovaných v knihe Jozue patrí do 14. storočia. Medzi dobytými mestami sú uvádzané také, ktoré v 12. storočí (čo je tradične predpokladaná doba pôsobenia Jozuu) nemohli byť dobyté Izraelitmi a Judejcami. Jedná sa hlavne o Jericho, Gezer a Jeruzalem. Ovšem v 14. storočí je časť miest spomínaná v knihe Jozue (hlavne kap. 12) dobytá, resp. minimálne ohrozovaná Habiru, poprípade prešla na ich stranu. V tom prípade by Jozue bol jedným z vodcov Habiru, tým skôr, že v listoch zo 14. storočia zo zajordánskej Pelly a Amarny  sa spomína akýsi Jašuia, Yashuya /P 3200, EA 256/ !!! Na jednej strane sa napríklad Gezer a Jeruzalem uvádzajú ako dobyté mestá /Jozue 12:10,12/, a ich králi so všetkým ľudom boli pobití /Jozue 10:28,30,32,33,35 atď), a na druhej strane sa uvádza, že ..."Jebúzejských potom obyvateľov Jeruzalema nemohli synovia Juda vyplieniť, pretože býval Jebúzejský so synami Júda v Jeruzaleme"... /Jozue 15:63/. I kráľa Gezeru, ktorý chcel pomôcť mestu Lakíšu (obe mestá sú spomínané v amarnských dopisoch!) Jozue so všetkým ľudom pobil /Jozue 10:33, 12:12/. Naproti tomu v inej časti knihy Jozue a Sudcov sa píše, že Hebrejci nevyplienili a nevyhnali Kanaáncov, ktorí žili v Gezeri, ale Kanaánci zostali žiť uprostred Izraela /Jozue 16:10, Sd 1:29/. Podobne je to i s inými mestami a ich obyvateľmi (napr. Manassesov údel - mestá Betšan, Jibleam, Dor, Endor, Tanach, Megiddo /Jozue 17:11-13/). Na druhej strane Jozue dobyl krajiny, ktoré Izraelci a Judejci nikdy nedobyli ..."Pohubil Jozue všetko od Kadešbarney až do Gazy, a všetku zem Gošen až po Gibeon"... /Jozue 10:41, 11:16/.

  Do 14. storočia patrí určite táto správa: ..."Nezostal žiadny z Enákov v zemi synov izraelských, iba v Gaze, Gáte a Ašdóde zostali /Jozue 11:22/. Ďaľšia správa však patrí do 12. storočia: ..."Hevejských tiež, ktorí bývali v Azerim až do Gazy, Kaftórski, ktorí vyšli z Kaftor, zahladili ich a bývali na mieste ich"... /Dt 2:23/. Kaftórskymi sú myslení Pelištejci - Filištíni, a Kaftorom je Kréta, z ktorej Pelištejci prišli do Palestíny ako súčasť morských národov (Peleset), ktorí zničili množstvo miest v Syropalestíne, pričom ich cieľom bol Egypt. Takže za Jozuu v 14. storočí zostali Enáci  len v pásme Gazy až po Ašdód, Azor a zrejme i Ekrón, ale v 12. storočí ich vyhladili Pelištejci.

  Potom tu je jedna zvláštna časť: ..."krajina Kanaáncov...v ktorej je päť kniežatstiev Filištínskych: Gaza, Ašdód, Aškalón, Gát a Ekrón, a to bolo Hevejské /Jozue 13:3/. Bol teda iba Ekrón Hevejský ? V kontexte s predchádzajúcimi citátmi to poukazuje na to, že Hevejci pred Pelištejcami obývali celú oblasť od Gazy po Ekrón, a dokonca až po Gibeon /Jozue 9:7, 10:41/. Tým skôr, pokiaľ Hevejci súvisia s Hiyawou a teda i s Danom, tak patrili k Enákom, čo potvrdzuje kniha Jozue 11:22 a Dt 2:23. V tomto prípade môžeme dať rovnítko medzi Hevejmi, Enákmi a Danom (Dananijcami) v Predjordánsku. Celú túto pasáž môžeme chápať tak, že všetky tieto mestá patrili pôvodne Hevejcom, až do príchodu Pelištejcov.

  Enáci (amorejskí Réfajci) teda obývali až do 14. storočia veľkú časť Sýropalestíny ..."pritiahol Jozue a vyplienil Enákov z tých hôr, totiž z Hebronu, z Debir a z Anab i z mnohých hôr Júdskych a mnohých hôr Izraelských, spolu s mestami ich vyhladil Jozue"... /Jozue 11:21/. V Bázane a v Zajordánsku sa Enáci nazývali Réfajci a Perizejci, a v Predjordánsku Hevejci (ale i oni boli považovaní za Réfajcov /Enákov/, resp. za ich potomkov). Tam sa Hevejci delili:

Na južnú časť: ..."Hevejské tiež, ktorí bývali v Azerim (oblasť Joppy) až do Gazy"... /Dt 2:23/. Taktiež tam patrila hevejská tetrapolis: Gibeon, Kefíra, Kirjatjearím, Beerot. U Ekrónu sa jednoznačne uvádza, že to bolo jednak hevejské mesto /Jozue 13:3/, ale zároveň i mesto Dan /Jozue 19:43/. A určite to neboli dva rozdielne národy. Z toho vyplýva, že Dan a Hevejci boli identické národy, alebo minimálne bol Dan súčasťou hevejského národa.

A severnú časť:  ..."Prišli k opevnenému Týru a všetkým mestám Hevejcov a Kanaánčanov"...  (tam je menovaný i Dan Jáhan, teda dnešný Šejch Danun a okolie Sidónske) /2. Sam. 24:6,7/, ..."Balgád na rovine Libánskej pod horou Hermon"... /Jozue 11:17/, čo je asi Baalbek, ..."všetci Kanaánci a Sidónci a Hevejci, ktorí bývali na hore Libánskej od hory Balhermon až tam, kadiaľ sa vchádza do Ematu"... /Sd 3:3/, čo je Hamá v Sýrii nad Kádešom, tam už ale začína územie Amurru. A taktiež ..."a k Hevejskému pod horou Hermon v zemi Mispa"... /Jozue 11:3/. Táto severná vetva bola Achchijava, obývaná Kadmonejcami, a kráľovstvo Dananijcov. 

Je teda jasné, že obe oblasti obývané Hevejcami korešpondovali s územiami, ktoré boli osídlené Dananijcami. A teda, že sa jedná o rovnaký ľud, jak na severe, tak i na juhu Retenu (Reten zaberal územie Palestíny od egyptských hraníc (Aríš), po južný Libanon, a predstavoval juh Kanaánu. Úpe v oblasti Damašku predstavoval stredný Kanaán, a Amurru severný Kanaán. Ovšem v niektorých egyptských textoch sa ešte aj sýrsky Kádeš považoval za súčasť Retenu). 

Už som spomínal, že názov Hevejci pripomína hebrejské "h-w", a sýrske "hiwja", čo znamená "had". Keďže Hevejci boli identickí s Dananijcami, tak potom neprekvapí táto charakteristika Dan v Jákobovom požehnaní: ..."Dan bude ako had pozdľž cesty, ako had rohatý pozdľž stezky, štípajúc kopytá koňa, aby spadol jeho jazdec späť"... /Gn 49:17/. Prečo ale Biblia píše jednak o Hevejcoch, a jednak o kmeni Dan? Zrejme preto, že len časť Dananijcov sa stala súčasťou izraelskej konfederácie (por. napr. obyvateľov Gibeónu, resp. celej hevejskej tetrapolis /Jozue, kap.9/). Tí boli potom známi ako kmeň Dan. Ostatní zostali súčasťou kráľovstva Dananijcov, kde ich Biblia spomína ako Hevejcov, alebo sa odsťahovali do Kilíkie - Hiyawy. A taktiež ani tí Hevejci, ktorí žili na území budúcej pelištejskej pentapolis, sa zrejme až na výnimky (Samson), nestali súčasťou izraelskej konfederácie. Myslím si totiž, že názov Hevejci pochádza až z neskorších čias. Je možné, že vznik tohoto názvu je umelý. Odráža sa v ňom jednak narážka na hada (a teda i na kmeň Dan), a jednak na Hiyawu, resp. Ahhiyawu. Nie je vylúčené, že je "vynálezom" zostavovateľov Biblie. Na rozdiel od väčšiny ostatných národov spomínaných v SZ, nepoznáme Hevejcov z mimobiblických zdrojov.

 Perizejci potom žili v jordánskej nížine a východne od Mŕtveho mora /ako to vyplýva z Gn 13:7,10 a Dt 2:9,18/, zhruba na miestach, kde bola v neskoršej dobe Perea. O nich SZ tvrdí, že boli obyvateľmi neopevnených sídiel /Dt 3:5/.

Pre poznanie rozsahu územia Achchijavy, a susediacich krajín je dôležitá táto pasáž: ..."na severe potom všetka krajina Kananejská a Mára, ktorá je Sidónskych až do Afeku a až k pomedziu Amorejských, tiež zem Giblická a všetok Libanon k východu slnka, od Balgád pod horou Hermon, až kde sa vchádza do Hamatu. Všetkých obyvateľov tej hory od Libanonu až k vodám Maserefot, všetkých Sidónskych ja vyženiem"... /Jozue 13:4-6/. Pomedzím Amorejských vzhľadom k zmienke o Hamate (Hamá) je Amurru. Zem Giblická je Byblos. Vody Maserefot je zrejme dnešný Masjaf (možná Maša) v údolí prítoku rieky Orontés. Balgád pod Hermónom  je zrejme Baalbek. A "Sidónski" je všeobecné pomenovanie obyvateľov Libanonu, teda i Achájcov a Dananijcov. Určite nie je náhoda, že oba národy v Sýropalestíne žili popri sebe. Však i Homér pozná Grékov u Tróje len ako Dananijcov, Achájcov a Argejcov. Dananijci a Achájci žili popri sebe jak v Sýropalestíne, tak i v Kilíkii a Grécku.

  Je veľmi pravdepodobné, že kráľovstvo Dananijcov v Kanaáne prestalo existovať  na prelome 14./13. storočia, či už v súvislosti s útokmi Habiru, alebo egyptskými vojenskými ťaženiami do Sýropalestíny (Sethi I.), a časť obyvateľstva sa presťahovala na Libanon, a neskôr do Kilíkie, teda do Hiyawy na rieku Seyhan (Šehu), ako nazvali svoju novú vlasť.  Potvrdzuje to i keramika mykénskeho typu, ktorá sa v Kilíkii datuje väčšinou až do LH III C. Šeha sa po prvý krát spomína v súvislosti s ťažením Tutchalija I. proti Viluši. Prvý známy kráľ  bol Muwa Walwi (cca 1350 BC). Nebol to ešte kráľ Dananijcov. Patril k Lúvijcom. Ale to neznamená, že Dananijci tam už neboli predtým (viď vyššie). Samotné hlavné mesto kráľovstva Dananijcov, dnešné Tel Kabri stratilo svoj pôvodný význam po roku 1550 BC (v súvislosti s posthyksóskymi udalosťami), a jeho úlohu prevzala Mi'ilia. Časť pôvodného územia kráľovstva Dananijcov od Akzivu smerom na juh po Dor v Sarónskej nížine pod Karmelom, sa potom nazývala Millavanda.

Chcel by som zdôrazniť, že jadrom pôvodného územia Dananijcov v južnom Kanaáne bola oblasť, ktorá sa neskôr udávala ako zábor izraelského kmeňa Dan s mestami ako Eštaol, Ajalon, Timna, Ekrón, Gezer, Baalat, a pomedzie u Jaffy /Jozue 19:40n/. Práve z Gezeru máme doložené meno jeho vládcu - Adda Danu /EA 292/, teda s odkazom na kmeň Dan. Pôvodná hranica kmeňa Dan končí na východe u Kirjatjearím /https://www.israel-a-history-of.com/tribe-of-dan.html/ (včítane miest Gibeon, Kefíra a Beerot). No a samozrejme i mestá v pásme Gazy. To potvrdzuje i Biblia, keď píše, že krajina Góšen zahrňovala Gazu, a rozkladala sa až po Gibeon /Jozue 10:41/. Práve Hevejci, ktorí žili na tomto území sa stali ako kmeň Dan súčasťou izraelskej konfederácie. Je však pravdepodobné, že sa k nej pridalo i časť obyvateľstva zo severného Retenu (kráľovstvo Dananijcov a Achchijava).

 

  V egyptských záznamoch sa píše nielen o Denyen, ale i o Tanaju (TNJ), pritom však ide zrejme o príbuzné alebo rovnaké etnikum:

1., V dobe Thutmóse III. (1479-1425 BC) poslovia kráľa z Tanaju priniesli dary u príležitosti zahájenia diplomatických vzťahov po faraónovej kampani v Sýrii (42. rok vlády 1437 BC).

2., Z doby Amenhotepa III. (1390-1352 BC) v jeho zádušnom chráme v Kom el Hetan sa uvádza zoznam miest a regiónov Tanaju a Keftiu. Sú identifikované ako Mykény, Nauplion, Kythéra, Messénia (Pylos) a oblasť Théb /Jorrit Kelder, The Egyptian Interest in Mycenaean Greece, 2010a academia.edu/. Takže v tomto prípade sa jedná o mykénske (achájske) Grécko a Krétu.

  Prvý záznam sa týka Sýropalestíny. Thutmóse III. tam podnikol viacero výprav. Známe je jeho prvé ťaženie do Megidda /Jepsen 1987 str.84n/, a aj na Amónovom chráme v Karnaku je nápis: ..."že sa bezodkladne vydal do krajiny Džahi aby zúčtoval so zradcami a odmenil lojálnych"... /Johnson 2002 str.84/, teda do Achchijavy. Neviem, prečo by mali Tanaju (Δαναοι) a Achájci z pevninského Grécka, alebo z achájskej Kréty ísť vzdávať hold a prinášať dary faraónovi kvôli Sýropalestíne. Iná vec by bola, keby tak urobili spoločne so svojimi príbuznými zo Sýropalestíny, kde ich egyptské a kanaánske pramene poznajú ako Dananijcov (Danuna, Denyen), na rozdiel od Tanaju, ktorých egyptské pramene výhradne poznajú len v mykénskom Grécku. 

Kelder /2010b str.44/ predpokladá, že Achchijava bola konglomerátom niekoľkých kráľovstiev. Toto môže potvrdzovať i fakt, že v chetitských prameňoch sa píše jednak o Achchijave (Ahhiyawa), ale aj o Achchijá (Attarissiya z Achchijá /AhT 3/). Práve Achchijá (Ahhiyá - Attarissiya - Átreus?) môže súvisieť s mykénskym Gréckom, alebo s egejskými ostrovami. Achchijá sa spomína i v AhT 22 §25: ..."ohľadne nepriateľského panovníka z Ahhiya"... Achchijava aj napriek niektorým konfliktom, nebola pre Chetitov vyslovene nepriateľskou krajinou. Preto nepredpokladám, že Achchijava = Achchijá. Achchijá by mohlo byť označenie pre mykénske kolónie v západnej Anatólii. Vieme, že táto oblasť neudržovala takmer žiadne kontakty s Chetitskou ríšou, možno práve pre obojstranný nepriateľský postoj. Samotná Achchijava by potom súvisela so Sýropalestínou. Ovšem Dananijci ako Tanaju boli zrejme známi (z neegyptských zdrojov) i v Sýropalestíne. To môže  potvrdzovať i lokalita v údolí Bekáa, ktorá sa nazýva Taanayel (a možno i mesto Taanach v údolí Jezreel).

  V Thébach z doby Hatšepsut, Thutmose III. a Amenhotepa II. sa nachádzajú hrobky s freskami, na ktorých sú zobrazení príslušníci národa Keftiu (čo je Kréta, v tejto dobe už nepochybne achájska) spolu s ľuďmi zo Sýrie (môže sa jednať i o Libanon). Jedná sa hlavne o hrob Amónovho kňaza Puimre, kde sa predstaviteľ národov Keftiu pridal k delegácii Sýranov /Pressová 1978 str.1999/. Tento Kréťan však neprináša žiadne dary. S toho sa dá usúdiť, že išlo o spoločnú krétsko - sýrsku delegáciu (z Achchijavy).

 V hrobe vezíra Rechmiré je nápis, v ktorom sa uvádza, že Rechmiré prijíma daň z južných zemí, z Puntu, Retnu a z Keftiu. Reten je egyptské označenie Palestíny.

 V hrobe Amónovho kňaza Menchepereseneba je zobrazený novoročný sprievod, ktorého sa zúčastnili obyvatelia Keftiu a Sýrie. Prinášajú typické sýrske dary /Pressová 1978 str.201n., Mynářová 2015 str.91, 94./. Zo Sýrie je menovaný Kádeš a Tunip. Kádeš vtedy ovládal územie od jezreel až po horný tok Orontu.

  Prakticky vo všetkých hroboch včítane Semnuta a Usíramóna sú vyobrazené nádoby z drahých kovov. Je možné, že pochádzali z Džahi, teda Achchijavy, ktorá ich výrobou bola dobre známa.

  Takže minimálne tri krát je v Egypte doložená spoločná prítomnosť ľudí z (achájskej) Kréty a Sýranov (resp. obyvateľov Retenu). Myslím, že to nie je náhoda. Boli to obyvatelia Achchijavy a kráľovstva Dananijcov zo sýrolibanonskej oblasti (Džahi), spolu s Achájcami z Kréty. Ako Dananijcov (Danuna, Denyen) označovali Egypťania a Kanaánci obyvateľov kráľovstva Dananijcov v Palestíne a v Kilíkii - Hiyawe, a ako Tanaju krajinu a  obyvateľov mykénskeho Grécka - taktiež Dananijcov. Pripomeňme si ešte raz karnacký nápis o ťažení Thutmóse III. do Džahi, a zároveň mu poslovia kráľa z Tanaju priniesli dary, u príležitosti ukončenia sýrolibanonskej vojenskej kampane a k zahájeniu diplomatického vyjednávania. A zároveň v Egypte máme spoločné delegácie zo sýrolibanonskej oblasti, a z Kréty. Z toho vyplýva, že krajina Džahi v Libanone a Tanaju na Kréte, resp. v Grécku, museli aspoň v 15. stor. BC udržovať vzájomné styky, a museli si byť navzájom veľmi blízke.

Ovšem treba pripomenúť, že Egypťania poznali i krajinu Haunebt, Haunebut (teda ostrovy na severe), ktorá sa tiež niekedy stotožňuje s Gréckom a jeho ostrovmi. V tomto prípade zrejme Haunebt predstavuje krajinu (Grécko), a Tanaju ľud, ktorý túto krajinu obýval. Ovšem z egyptských textov vyplýva, že Tanaju považovali tiež za krajinu; napr. "kráľ z Tanaju". V tomto prípade sú zrejme Haunebt a Tanaju synonymá.

Treba si však uvedomiť, že egyptské pramene hovoria o Tanaju, ale nie o Achchijave. A pritom Grécko pravdepodobne poznajú pod názvom Haunebt, a Krétu ako Keftiu. Nemožno teda automaticky dávať rovnítko medzi Achchijavu a Tanaju. Nemožno z toho vyvodiť, že Achchijava bola mykénskym Gréckom /Gander, Ahhiyawa-Hiyawa-Que, 2012, academia.edu/. Tanaju ako národ nepochybne v Grécku žil (Danaoi), ale bol i v Sýropalestíne a Kilíkii, pod názvami ako Danuna, DNHy'n, Denyen, DNNYN - Hiyawa.

Tu si je treba položiť otázku, prečo sa egyptské pramene nezmieňujú priamo o Achchijave. Pokiaľ by mala byť totožná s mykénskym Gréckom, tak predsa medzi ním a Egyptom existovali vzájomné styky. Je možné namietnuť, že Egypťania poznali Achchijavu ako Haunebt, alebo Tanaju. Ja si to však nemyslím. Egyptské pramene jasne rozlišujú Tanaju, ktorých spájajú s egejskou oblasťou, a Dananijcov (Danuna, Denyen), ktorých spájajú so Sýropalestínou a Kilíkiou. Preto si myslím, že Achchijavu a kráľovstvo Dananijcov poznali ako krajiny Džahi a Iwa, čo je myslím dosť blízke názvu Achchijava (Ahhiyawa). Ako Džahi (Zahi) a Iawa ju tiež poznali Kanaánci. Gréci ju poznali ako krajinu Sidóncov (sidónsky Agénor a Kadmos). Tak ju poznal i SZ. Zároveň SZ i egyptské pramene ju poznajú ako Kedmu, resp. územie Kedemu. Ako Achchijavu ju poznajú výhradne chetitské pramene. Dokonca ani obyvatelia Achchijavy tento názov pravdepodobne nepoužívali (s výnimkou diplomatických písomností).

 

  Pár slov o Denyen ako príslušníkovi morských národov. Z 8. roku panovania Ramesse III. pochádza nápis z Medinet Habu, ktorý hovorí, že Denyen patrili do veľkej konfederácie spolu s Peleseth, Šekeleš, Šerden, Tereš, Tjekker a Wešeš, ktorá napadla Egypt. Spomínajú sa i na papyruse Harris (Denyen, Peleset, Šerden, Tjekker, Wešeš) a v Onomastiku Amenope (Denyen, Lukká, Peleset, Šerden, Tjekker).

  Na veľkom Karnackom nápise sú spomínaní Eqweš, Lukká, Šekeleš, Šerden a Tereš, a na stéle Atribis to isté, len bez Lukká. Zaujímavé je, že na týchto posledne menovaných nápisoch Denyen vystriedal Eqweš, a chýba Wešeš. O Eqweš (Aqiyavaša /Bartoněk 1969 str.313/) sa predpokladá, že to boli Achájci z mykénskeho Grécka. To však komplikuje fakt, že boli obrezaní. Ale mykénski Gréci obriezku podľa všetkého neprevádzali. Zároveň je to však veľmi silný argument pre ich sýropalestínsky pôvod (ako potomkovia Hyksósov prevzali tento egyptský zvyk /por. aj Herodotos, Dejiny II.104/). Je však zaujímavé, že SZ zdôrazňuje, že Hevejci boli neobrezanci /Gn 34:14/. To v podstate potvrdzujú i egyptské pramene, ktoré neuvádzajú, že by Denyen, na rozdiel od Eqweš - Aqiyavaša prevádzali obriezku. U Wešeš sa predpokladá, že to bol kmeň Ašer (oblasť Fenície až po Sidón; v tomto prípade by sa mohlo jednať o Dananijcov, ktorí sa nepresťahovali do Kilíkie, na rozdiel od Denyen z Hiyawy). Izraelci túto oblasť nikdy nedobyli. V dobe ťaženia morských národov na rozdiel od Ugaritu a Amurru, Byblos a Sidón zostali bez úhony /Mieroop 2010 str.192/. Prečo asi? Že by boli s morskými národmi spriaznení? Je to možné. A to v prípade, pokiaľ by Achchijava (a taktiež i Hiyawa v Kilíkii) bola tvorená národmi ako Dan-Denyen, Ašer-Wešeš, Achájci-Eqweš, ktoré vystupujú ako morské národy. Ašer je veľmi staré pomenovanie. Už v epose "O Keretovi" sa spomína, že Keret s vojskom dorazil ku svätyni Ašery Týranov a bohyne Sidónčanov /KTU 1.14.iv/, a to znamená, že s nimi mal dobré vzťahy, poprípade môžeme pomýšľať na určitú formu vazalského pomeru Sidónčanov k Bázanu - Keret tam totiž šiel s celým vojskom. Ašer je teda patrocínium, pomenovanie krajiny podľa bohyne Ašery (viď i bohyňa z Týru menovaná v mierovej zmluve). A preto Ašer patril k pôvodnému kanaánskemu obyvateľstvu, a v Týre bola centrálna svätyňa tejto bohyne.

K izraelskému kmeňu Dan ešte dve poznámky. V knihe Sudcov /kap. 17, 18/ sa píše o Míchovi z hory Efraim, ktorý si dal urobiť strieborný obraz. A tiež: ..."Mal ten Mícha chrám bohov, a urobil efod a terafim"... /Sd 17:5/. Práve v Míchovom dome prenocovalo 5 mužov z kmeňa Dan, ktorí odtiaľ odišli do Lajíša, ktorý sa im potom zdal vhodný na presťahovanie (z prvého záboru Dan). Potom 600 mužov kmeňa Dan vzalo obraz, efod i terafim (k významu tých predmetov viď Výklady II str.125), i kňaza, ktorý tieto posvätné veci spravoval. Obrátili sa proti Lajíšu, dobyli ho, a nazvali ho Dan. Posvätné predmety vystavili vo svätyni, v ktorej zostali dovtedy, dokiaľ bol dom Boží v Šíle. No, je to pekné rozprávanie, i to že Míchovi ako kňaz slúžil levíta. Ale dostane to úplne iný zmysel, ak si uvedomíme, že Mícha bol vlastne kňaz kanaánskeho (fénického) boha Mikala - Rešefa (ako na to poukazuje jeho "chrám bohov"). Mikal bol zvláštnou podobou boha Rešefa, ktorý je doložený zo 4. stor BC vo fénickom prostredí na Cypre /Moscati 1975 str.90, Heller 2010 str.309n/. Mikalov vzhľad však zachycuje už stéla z palestínskeho Bét Šeanu, z 15. stor. BC. Je to obraz boha sediaceho na tróne. Samotný nápis ho stotožňuje s Mikalom /Heller 2010 str.310/. Tam sa Míkal (Mékal) uvádza ako pán Bét Šeánu /Mynářová 2015 str.57/. Tam sa našiel i Míkalov chrám /Avdijev 1955 str.373, 375/. Takže sa jedná o staré kanaánske božstvo, ktorého kult prevzali neskôr Féničania. Medzi jeho uctievačov mohol patriť i kanaánsky kmeň Dan. Práve kmeň Dan (spolu s Neftalí) patril z hľadiska SZ k najväčším modloslužobníkom, a je otázka, či vôbec prijal kult Jahveho ako jediného boha. Je preto príznačné, že v jedinej zmienke o 12 kmeňoch Izraela v Novom Zákone, v Jánovom Zjavení, kmeň Dan chýba, je proste z toho zoznamu vylúčený!!! /Zjav. 7:4-8/. Mimochodom i Saulova dcéra, a Dávidova žena sa nazývala Míkol, Míkal /II. Sam. 3:13n/. Aj to svedčí o pretrvávajúcom kulte starých bohov.

Možno to súvisí s faktom, že kmeň Dan mal nadštandartné vzťahy s Féničanmi, navzájom totiž vchádzali do zmiešaných manželstiev ..."syn danitskej ženy a týrskeho otca, ktorý vie ako pracovať so zlatom, striebrom, bronzom"... (odpoveď týrskeho Chírama Šalamúnovi /II. Paralip. 2:14/). A preto zrejme i s Ašerom nepatril k "strateným kmeňom Izraela", ale obaja splynuli s kanaánskym a fénickým obyvateľstvom, tak ako sa aj podieľali na vzniku gréckeho národa. Ovšem len nadštandartné vzťahy a zmiešané manželstvá, nemohli byť jedinou príčinou, prečo chceli kmeň Dan vymazať z dejín. To by tak musel dopadnúť i kráľ Šalamún. Zrejme tým ich najväčším prehreškom bola existencia svätyne v Dane (kňazi z Mojžišovho rodu - Geršomovci), ktorá predstavovala určitú alternatívu voči Chrámu v Jeruzaleme, a narušovala tak koncepciu centrálneho kultu. V tejto svätyni sa popri Jahvem uctievali i iné božstvá, ako napr. Míkal - Rešef.

 

 

 

 

5. CHÁCOR, JABÍN, JOZUE, BARAK

 

  V Debórinej piesni, čo je jedna z najstarších častí SZ sa píše, že Dan a Ašer sa nezúčastnili bitky proti chácorskému kráľovi Jabínovi a jeho spojencom ..."Gileád zostal za Jordánom. A prečo Dan zostal na lodiach a Ašer sedel na morskom pobreží?"... /Sd 5:17/. Prečo asi? Patril Jabín do Achchijavy, a mesto Chácor bolo jej hlavným mestom? A Dan a Ašer zostali lojálnymi obyvateľmi? V knihe Jozue sa píše: ... "Chácor bol predtým hlavou všetkých tých kráľovstiev"... /Jozue 11:10/. V prípade Jabína nešlo teda len o nejakého kanaánskeho kráľa, jedného z mnohých, ale skutočne o pána časti Kanaánu (Karmel, Jezreel, Galilea a Libanon), ktorému boli ostatní králi podriadení. Vymenúvajú sa tu mestá ako Mádon, Šimron, Achzaf (Akziv nad Akkom v Ašer), mestá okolo Kineretu (Genezaretské jazero), v Sarónskej nížine (mesto a krajina Dor pod Karmelom), v Jezreel (Taanach, Megiddo), v oblasti Neftalí (Merom = Hule, Kedeš, Chácor). Ďalej sa spomínajú národy, ktoré povolal do bitky: Kananejci, Amorejci, Hetejci, Ferezejci, Jebúzejci a Hevejci /Jozue 11:1-3/.  Ďalej sa píše, že Jozue hnal Jabínove vojsko: ..."a honili ich až k Sidónu veľkému , až k vodám Maserefot a údoliu Micpe na východ"...(dobyl) až Bálgad na rovine Libánskej pod horou Hermon /Jozue 11:8,17/. Vyzerá to tak, že chácorský kráľ ovládal väčšinu severného Retenu a Libanon, teda i územie patriace do Achchijavy a Millavandy. Dnešný arabský názov Chácoru je Tell el-Qedah, ale aj Tell Wakkás, čo by sa dalo preložiť ako "achájske zrúcaniny" (viď nižšie).

  Chácor bol mimoriadne veľkým, mohutne opevneným mestom, žilo tam okolo 40 000 ľudí /Bardke 1988 str.163/. V dolnom meste, ktoré malo rozlohu 80 ha žilo približne 20 000 ľudí /Dever 2010 str.80/. V neskorej dobe bronzovej tam boli dobre postavené domy s premysleným kanalizačným systémom. Našlo sa tam množstvo mykénskej keramiky /Bardke 1988 str.162/. Dolné mesto bolo zničené ľudským zásahom. Nálezy materiálnej kultúry z doby železnej (1200-960 BC) boli nepatrné (cherem?)

  História Chácoru začína v rannej dobe bronzovej, cca od roku 3200 BC /ESPV 1999 str.130/. Chácor sa spomína už v egyptských kliatobných textoch v 18. storočí BC. V strednej dobe bronzovej MBA II (1800-1550 BC) je to mesto s palácom a chrámom, obohnaný valom z dusanej hliny /ESPV 1999 str.230/. Vtedy to bola hyksóska pevnosť /Jepsen 1987 str.81/. Vedci už dávnejšie objavili nápadnú podobnosť medzi chrámom v Chácore a chrámom III v Avarise, z doby 14. dynastie /Bietak 1979/. Je zaujímavé, že k hyksóskym mestám patrili i Megiddo, Taanach, Tel Kabri, Lajíš, Gezer, Bét-šemeš a Tell el-'Adždžúl v Gaze (zrejme Šaruhen), teda mestá, ktoré spájam s Achchijavou, alebo Dananijcami. Je to doklad toho, že Dananijci a Achájci zo Sýropalestíny patrili do hyksóskeho kmeňového zväzu. Z doby Thutmóse III. pochádza nápis na Amónovom chráme v Karnaku, kde chácorský kráľ prisahá vernosť egyptskému panovníkovi.

Vrcholnú dobu Chácor prežíval v 14. storočí, v amarnskej dobe /Bardke 1988 str.165/. V tej dobe v ňom vládol Abdi-Tirši, ktorý sa v amarnskej korešpodencii /EA 228/ uvádza ako služobník egyptského kráľa, a vládca Chácoru /Mynářová 2007 str.231/. V EA 364 sa spomína chácorský kráľ v súvislosti s mestami, ktoré patrili Ajjabovi, z bázanského Aštarótu. Podľa EA 148 chácorský kráľ (ale nevieme jeho meno) opustil mesto, a spojil sa s SA-GAZ (Habiru), pretože kráľ Sidónu pustošil zem. Ale zrejme to bola len krátka epizóda, pretože život tu prebiehal ďalej. V meste sa nachádzal monumentálny palácový komplex zo 14-13. storočia BC, podobný sýrskym stavbám. I u chrámu bol stavebný typ sýrsky /Dever 2010 str.80/, resp. chetitský /Jepsen 1987 str.104/. Vládla tam dynastia Ibni. Jedna akkadská tabuľka z Mezopotámie obsahuje zmienku o mene Ibni z 18-16. storočia (teda z hyksóskeho obdobia). Toto meno (Ibni-Addu) sa objavuje i v Mari v súvislosti s obchodom medzi Mari a Chácorom z 18. stor. BC. Akkadské Ibni odpovedá lingvisticky hebrejskému Jabín /Dever 2010 str.80/. V každom prípade ide tu doklad kontinuity vlády dynastie Ibni/Jabín v Chácore od 18.-14. stor. BC, ako i fakt, že táto dynastia patrila k Hyksósom. Je možné, že toto meno sa zachovalo v mene gréckeho Abanta (Danaovca), otca Akrísia z Argu a Proita z Týrinthu, ktorý bol dedom Danaé a pradedom Persea (Joppa - Kéfeus, Androméda). V každom prípade je Abás semitské slovo, a znamená "otec"; ab~ib sú synonymá /Stehlík 2003 str.282/.  Mimochodom, Abantovia žili na Euboi, boli považovaní za Iónov, ale okrem mena nemali s nimi nič spoločné /Herodotos Dejiny I. 146/. Je však zaujímavé, že práve oni obchodovali s gréckou kolóniou Al Miná na Oronte v Levante ( Od 10. stor. BC).

  V Chácore boli nájdené dva bazaltové ortostaty s vyobrazením leva. Výtvarné stvárnenie poukazuje na chetitské vplyvy. Najbližšie paralely sú v Alaça Hüyüku, Alalachu a v Sam'ale. I bazaltové sochy bohov, obetné čaše a oltáre z Chácoru, ako i palác a chrám sa môžu pripísať sýrsko - chetitskému vplyvu /Jepsen 1987 str.104/. Takže v Chácore sa v 14. a 13. storočí BC stretáva hlavne chetitská a mykénska kultúra. V každom prípade to svedčí o tom, že Chácor patril v tej dobe do oblasti chetitského vplyvu.

Je ešte jedna skutočnosť v súvislosti s Chácorom, o ktorej sa musím zmieniť. V najsvätejšej časti kanaánskeho chrámu v Chácore z neskorej doby bronzovej, sa našla stéla, na ktorej sú vyobrazené "žehnajúce ruky" /Jepsen 1987 obr.24/. Až nápadne pripomínajú symboliku Kohenovcov, kohanim, u ktorých predpokladám, že sú "adoptovanými" levítmi z Gutejcov - Judejcov, prípadne i Terachitov /viď článok "Mojžiš a počiatky židovského národa", v časti "Levíti"/. Zdá sa, že Kohenovci prevzali tento starý kanaánsky symbol (Neftalí, Ašer i Dan boli pôvodne kanaánske kmene). Ikonograficky sa určite nejedná o egyptský symbol "Ka". Vylučuje to dolná časť rúk (spojené ruky, a ich zalomenie), a taktiež symbol nad rukami, ktorý sa v egyptskej symbolike nevyskytuje, ale má obdoby na židovských náhrobných kameňoch.

Chácor nie je jediným miestom v Sýropalestíne, kde sa vo veľkom množstve nachádzala mykénska keramika. Predpokladá sa existencia niekoľkých mykénskych obchodných stredísk (Ugarit, Tell Abu Hawam, Tell Sukas). Odtiaľ sa mykénsky tovar dostával do okolitých oblastí. Dnes tam poznáme viac než 60 lokalít s nálezmi mykénskeho pôvodu (porovnajme to s "množstvom" nálezov chetitskej proveniencie v západnej Malej Ázii). Tieto nálezy sa nachádzajú od Alalachu a Ugaritu na severe, cez Byblos, Tell Abu Hawam po Lachíš a Ašdód na juhu a od Chácoru cez Bét-Šeán až po Ammán, východne od rieky Jordán /Bartoněk 1983 str.182/. Veľmi hojné sú nálezy mykénskej keramiky v Kilíkii (Tarsus, Mersin), teda v Hiyawe. Je fakt, že predmety mykénskeho pôvodu sú rozšírené po značnej časti Stredomoria od Malty, cez Sicíliu, južné Taliansko, Etrúriu, Rhodos, Cyprus. Vo veľkom množstve sa mykénska keramika nachádza v západnej Malej Ázii (tam sa však koncentruje len do niektorých oblastí ako Trója, Milétos, Efezos, Müsgebi, Iasos a s ojedinelými nálezmi v Kolofóne, Beyçesultane, Maşat Hüyüku a Kuşakli-Šarišša /Mountjoy 1998, The East Aegean - West Anatolian Interface in the late bronze Age/). Mykénska keramika zasahuje aj do Macedónie, Albánska a Trákie. Dostáva sa i do Egypta (Amarna a i.). V žiadnej zo spomínaných oblastí sa ale nevyskytuje v takom množstve (okrem západnej Malej Ázie a Kilíkie) ako práve v Sýropalestíne.

 

 

Knihy Jozue a Sudcov nám prinášajú dve rôzne verzie boja Izraela s kráľom Chácoru, Jabínom. 

V knihe Jozue sa píše, že spojené vojská Kanaánu viedol kráľ Jabín, ktorého zabil Jozue, Pritom bol dobytý Chácor /11:10/.

V knihe Sudcov sa píše, že tieto vojská viedol Sísera, veliteľ Jabínovho vojska. Jabín sám sa boja nezúčastnil. Jabín vtedy býval v Haroset, a nie v Chácore /4:2/. Na príkaz Debóry porazili kanaánske vojsko Barak z Neftalí a Zabulon, keď naň zaútočili z hory Tábor. Samotného Síseru zabila midjánka Jáel. V tejto časti sa nikde neuvádza, že by bol dobytý Chácor. Jabín v tejto bitke nebol zabitý, píše sa len o jeho ponížení /4:23/. Až neskôr, po tom čo Izrael zosilnil, sa píše o vyhladení Jabína /4:24/. Na rozdiel od knihy Jozue, tieto udalosti nastali až po Jozuovej smrti.

Čo z toho vyplýva? Vidíme, že obe verzie sa od seba značne odlišujú. Vieme, že nejaký kráľ Jabín resp. chácorská dynastia Ibni skutočne existovala. Dôležitý je fakt, že nám bližšie neznámy chácorský kráľ sa pridal k Habiru /EA 148/. V prípade, že by bol totožný s biblickým Jabínom, by bolo  možné vysvetliť, prečo Jabín býval v Haroset, a nie v Chácore. (Haroseth Haggoyim sa dnes stotožňuje s lokalitou El-ahwat blízo mesta Katzir v Izraeli). V Debórinej piesni sa Sísera opisuje ako lupič, ktorého cieľom je korisť /Sd 5:30/. Ako keby vykreslovala Habiru. Ovšem Debóra zabudla dodať, že Barak, a i ona sama patrili k Habiru. Dôležité je, že meno Sísera je nesemitské, a uvažuje sa o jeho indoeurópskom pôvode /Výklady II 1996 str.84/. Ja si myslím, že sa jedná o predindoeurópske, réfajské meno (por. i Enák Šéšaj). V tom prípade by Sísera patril k Dananijcom, alebo skôr ku Kadmonejcom.

Ak si pozorne prečítame 1. kapitolu knihy Sudcov, tak zistíme zvláštnu vec. Prvý, kto mal dobyť krajinu Kanaáncov a Perizejcov bol Júda. S tým, že dobyl Jeruzalem, ktorý vypálil /Sd 1:8/. Vôbec neberie do úvahy, že Jeruzalem pre Hebrejov, a teda i pre Júdu dobyl od Jebúzejcov až kráľ Dávid. (Mimochodom, jeruzalemského kráľa mal údajne zabiť už Jozue /10:26/). Ale s tým sme sa už niekde stretli - a to u Tacita /viď Mojžiš a počiatky židovského národa/. Ten považoval Júdu a Hierosolyma (Jeruzalem) za vodcov prvého exodu, ešte v posthyksóskom období. V podobnom zmysle píše i Jozef Flávius. To je možné vysvetliť jedine tým, že príbeh o Jabínovi, a zároveň o Debóre a Barakovi sa odohráva v období aktivizácie Habiru (14. stor. BC), alebo dokonca ešte v posthyksóskom období (16./15. stor. BC). A teda Barak bol jedným z vodcov Habiru v Predjordánsku. Preto "Gileád zostal za Jordánom" /Sd 5:17/, lebo vtedy ho obývali amorejskí Réfajci, a nie Izrael.

A kto bol potom Jozue? Vieme, že v amarnskom archíve a v Pelle sa našli dopisy, ktoré spomínajú akéhosi Yashuya /P 3200/, resp. Jasuia /EA 256/, teda možno biblického Jozua. Oba listy majú podobný obsah, a spomínajú výhradne zajordánske lokality, včítane Bázanu (Aštarót, starosta Ayyab), Edómu (Udúm), Magdalim (Magdala Gadar na rieke Jarmúk pri Gadare), Bihiši (Pella), Arar (Ar na pomedzí Moábu s Amorejcami) ai, teda tie, o ktorých píše kniha Exodus, v súvislosti s Mojžišovým dobývaním Zajordánska. Takže je možné, že Jozue nedobýval ako vodca Habiru mestá v Predjordánsku, a zrejme vôbec neprekročil rieku Jordán (aspoň nie tak, ako sa píše v Biblii). Všetky mestá, ktoré Jozue dobyl, sa buď museli dobýjať znovu, alebo neboli Hebrejmi nikdy dobyté. Králi, ktorých Jozue zabil, naraz zázračne ožili, a vystupujú v ďaľších príbehoch SZ. Ľud, ktorý bol pobitý Jozuom, naraz žije uprostred Izraela. To stačí na to, aby sme odmietli účinkovanie Jozuu v Predjordánsku. Prekročenie Jordánu, tak ako ho popisuje Biblia je zrejme iba fikcia. Barak mal pochádzať z kanaánskeho kmeňa Neftalí, a preto nemusel rieku prekračovať, on žil v Predjordánsku. Preto existujú dve verzie o Jabínovi. V jednej z nich mal bojovať Jozue s Jabínom, pričom však v Predjordánsku pravdepodobne nikdy nebol (maximálne tam mohol uskutočniť nejaké lupičské nájazdy, a rýchle sa vrátiť do bezpečia v Zajordánsku). V druhej verzii je to Barak, ktorý po Jozuovej smrti bojoval so Síserom v Predjordánsku. Samotná "Pieseň Debóry" Jabína vôbec nespomína, iba Síseru a kráľov Kananejských /Sd 5:19n/. Barak možno bol z kmeňa Neftalí, možno bojoval spolu so Zabulónom proti Síserovi, a možno na ich strane bol i bývalý chácorský kráľ. Ovšem propaganda zapracovala, a neskôr by nebolo politicky únosné, aby chácorský kráľ bol vnímaný ako kladný hrdina na strane Izraelcov. 

Totiž v knihe Sudcov sa spomína Heber Cinejský, ktorý sa oddelil od midjánskych synov Chobab (Biblia tvrdí, že Chobab bol Mojžišov svokor, ovšem ten podľa knihy Exodus sa nazýval Jetro; inde sa zas nazýva Reuel), a usídlil sa v neftalijskom Kádeši /Sd 4:11/. Už meno Heber naznačuje, že patril k Habiru (podobne ako Abram Hebrejský /Gn 14:13/). A potom je tu pasáž, ktorá sa nedá vysvetliť inak, ako vzájomné sa rešpektovanie medzi Habiru a chácorským kráľom: ..."Sísera potom utekal k stanu Jáel, manželky Hebera Cinejského; lebo pokoj bol medzi Jabínom, kráľom Chácoru, a medzi čeľaďou Hebera Cinejského"... /Sd 4:17/. No a Jáel Síseru zabila. Zrejme za tichého súhlasu Jabína. V tejto súvislosti ešte raz pripomínam, že nám bližšie neznámy chácorský kráľ z dynastie Jabín sa pridal k Habiru, pretože kráľ Sidónu pustošil zem /EA 148/. Nespolčil sa nakoniec Sísera sa sidónskym kráľom?

Zdá sa, že v 14. storočí BC sa začína rúcať starý poriadok v Kanaáne. Zrejme vďaka chetitskej rozpínavosti, a nezáujmu egyptských faraónov o túto oblasť, dochádza k aktivizácii Habiru, a zároveň jednotlivé mestá medzi sebou vedú drobné vojny. Na jednej strane tu máme dožívajúce kráľovstvo Dananijcov. Na druhej strane dochádza k vytvoreniu konfederácie izraelských kmeňov, o ktorých je koncom 13. stor. BC zmienka na Merenptahovej stéle (Izrael, a za tým determinatív pre ľud, takže nešlo o krajinu, ale o národ izraelský). A to i z časti obyvateľstva, ktoré žili na území Dananijcov (Ašer, Dan), a zrejme i v Achchijave (Neftalí). Odrazom toho sú udalosti opísané v knihe Jozue a Sudcov.

 

..."Akékoľvek priame stotožnenie dolnogalilejských nálezíšť z doby železnej I. s biblickými kmeňmi je sporné. Finkelstein a Kochavi sa domnievajú, že tieto náleziská (rovnako ako tie z hornej Galileje) majú skôr foinický charakter, s galilejskými zásobnicami, ktoré pravdepodobne ukazujú severne k Týru na pobreží moderného Libanonu"... /Dever 2010 str.231/.

..."Medzi veľké náleziská v údolí (Jezreel) možno počítať Tel Keisan v Akskom zálive, Megiddo a Taanak u južných svahov a Bét-Šeán, strážiaci východný okraj údolia. Všetky štyri (pokiaľ počítame i Akko) sú zmienené v amarnských dopisoch. Menšie sídliská z mladšej doby bronzovej zahrňujú nedávno vykopaný Joknoám a Tel Qiri. Je pozoruhodné, že všetky zmienené lokality vykazujú silnú kontinuitu z 13. do 12. storočia, dokonca až do 11. storočia BC ... Bét-Šeán zjavne zostal egyptskou posádkou až do doby Ramesse VI. (1141-1133 BC). A Megiddo pokračuje v silnej kanaánskej tradícii až do zničenia vrstvy VIA (cca 1000 BC). Takže biblickej bitke Debóry a Baraka proti Síserovi chýba archeologické pozadie. Biblický text sám vlastne priznáva, že kráľ Chácoru Jabín oblasť kontroloval i po bitke"... /Dever 2010 str.233/.

V kontexte s týmito citátmi a vyššie uvedeným textom, možno konštatovať, že galilejské kmene Ašer (patrocínium po bohyni Ašere), Neftalí, Dan (Dananijci), Zabulón a Izachar (neskôr časť jeho územia - Megiddo, Taanach, získava Manasses), boli kanaánske kmene. Je dôležité, že tieto galilejské kmene patrili do kultúrneho okruhu, ktorý súvisel s libanonskou oblasťou, konkrétne s oblasťou okolo mesta Týros, čo potvrdzuje archeológia, i písomné pramene (Jivána v Týre, list Abimilkiho z Týru, ktorý spomína kráľa Dananijcov /EA 151/). A taktiež z toho vyplýva, že tieto príbehy sa nemohli odohrať v 12. a ani v 13. storočí BC, ale ešte skôr.

To, že niektoré izraelské kmene boli pôvodne kanaánskymi, potvrdzuje i Biblia. Pochádzajú totiž z otrokýň kanaánskeho pôvodu. Dan a Neftalí pochádzajú z Bilhy (podľa kralických Bála). Gád a Ašer pochádzajú zo Zilpy. Toto meno pripomína názov hattijského mesta Zalpa. Bilha zase pripomína sumerské "bilga".

Jozuovi neskoršia tradícia pripísala skutky, ktoré nikdy nevykonal, a urobila z neho ľudového hrdinu. Tak ako je to u väčšiny ľudových zbojníkov ako napr. Robin Hood, alebo náš Jánošík. Tým nechcem poprieť, že aspoň časť príbehov opisovaných v Deuteronomistických knihách, sa skutočne neodohrala. Práve naopak. Väčšina opisovaných udalostí sa odohrala, ale v inom čase, s inými postavami, a niekedy i v inom prostredí. Niektoré udalosti popisované v týchto knihách nemusia ani spolu súvisieť. Možno sa jedná o príbehy tradované u jednotlivých kanaánskych (neskôr izraelských) kmeňov, ktoré vznikli nezávisle na sebe, a až zostavovatelia SZ ich spojili do jedného celku. A takisto i udalosti opisované v súvislosti s Mojžišovým Exodom v Zajordánsku, reflektujú na oveľa staršie skutočnosti. A to na boje Habiru (možno i pod vedením Jozuu v 14. storočí BC) v Zajordánsku proti miestnym vládcom. V tejto súvislosti znovu pripomínam, že kráľ Aštarótu, sídelného mesta Bázanu, Biridašwa, spolupracoval s Habiru, a zároveň bol spolu s kráľmi Busrunu a Halunu služobníkom chetitského kráľa. Dal kone a vozy Habiru /EA 196, 197/. To znamená, že aspoň časť Habiru tieto "železné" vozy /Sudcov 1:19/ vlastnila (na rozdiel od toho, čo tvrdí Biblia), a to zrejme nešlo bez chetitského súhlasu. To sa stalo ešte v dobe, keď susedná Achchijava bola pod egyptským vplyvom. Zároveň chetitské úsilie je nasmerované v tejto dobe proti sýrsko-libanonským mestám (Gubla, mestá v Amurru a Katne), ktoré patrili do egyptskej záujmovej sféry, ale zároveň boli ohrozované Habiru. Alebo ako napr. Síchem, Sidón, alebo Pella, ktoré ohrozovali iné mestá. Ponúka sa tu otázka: nestáli za zvýšenou aktivitou Habiru v 14. storočí BC i Chetiti? Myslím, že áno. Habiru boli zrejme ich trójskym koňom v ich snahe vytlačiť Egypt zo sýrsko-libanonskej sféry vplyvu.

Biridašwa bol vládcom Aštarótu v rokoch 1350-1335 BC. Po ňom je menovaný ako vládca Aštarótu Ayyab (cca 1320-1315 BC) /EA 256, 364/. Práve v tomto období sa spomína Yashuya. Teda zhruba o 15-20 rokov neskôr po Biridašwovi. V tej dobe bol vládcom celého Bázanu Amawaše /EA 202/. Pokiaľ Abdi-Tirši z Chácoru bol tým kráľom, ktorý sa pridal k Habiru, tak Barak a Debóra by žili jednu generáciu pred Jozuom. Spomíname si, že Mojžíš zabil Óga, kráľa Bázanu, ktorý panoval v Aštarót /Dt. 1:4/. Samozrejme, že je to myslené symbolicky. Ak berieme SZ doslova, tak je ťažké si predstaviť, že by ho zabil takmer 120 ročný starec. Je to myslené tak, že ho zabili Hebrejovia, a teda i Jozue. Ovšem Jozue bol vodcom Habiru, a spolupracoval s bázanským kráľom. Óga zabil Mojžiš asi tak, ako Jozue kráľa Jabína, ktorý po Jozuovej smrti kraľoval veselo ďalej.

Aj na základe týchto faktov by som chcel uviesť, že neplatí to, že Biblia mlčí o rokoch medzi dobou Jozefa a Exodom. Lenže tieto informácie sú "zašifrované" v Deuteronomistických knihách (hlavne Jozue a Sudcov).

 

 

 

6. DANAOS, DANAOI

 

  Z gréckych mýtov poznáme Danaa. Bol kráľom v Líbyi. Jeho brat bol Aigyptos, vládca Egypta. Ich otcom bol Bélos, egyptský kráľ, ktorého bratom bol Agénor, sidónsky kráľ a otec Kadma. Bélovi rodičia boli Poseidon a Libya. Libya sa zrodila z Epafa, prvého egyptského kráľa. Jeho matkou bola Ió (grécka obdoba Hathór alebo Éset), ktorá sa do Egypta dostala ako krava. Epafos evokuje meno hyksóskych panovníkov - Apopi (zrejme podľa egypt. božstva - hada Apopa). Nie je známe, že by prvý hyksósky panovník bol nositeľom tohoto mena. Neskoršia tradícia (Manehto/Manethón) uvádza ako prvého Salatisa (Šéši, por. i meno Enáka Šéšaja /Num. 13:23/). Je teda pravdepodobné, že príbeh o Danaovi sa dá klásť do hyksóskej doby, pričom Danaos mohol byť správcom alebo miestodržiteľom nejakého nomu. Herodotos /Dejiny II 91/ píše, že Danaos bol Chemmita. Teda by mal pochádzať z Achmímu (eg. Ipu, grécky Chemmis), hlavného mesta 9. hornoegyptského kraja v južnom Egypte /ESE 2007 str.101/. Zároveň však spomína /Dejiny II 156/ akýsi ostrov Chémmis na jazere vedľa chrámu v Butó v Delte. Je tu teda rozpor. Je nelogické, aby Danaos ako Hyksós pochádzal z Horného Egypta (a keď už, tak skôr z Minye, alebo oblasti južne od Asuánu). Myslím si však, že je rozumnejšie považovať za jeho sídlo Butó (alebo iné mesto v Delte). Je možné, že Herodotos si pomýlil Chemmis s Chois v západnej Delte. To podľa Manehta bolo hlavným mestom kráľov 14. dynastie. V tej dobe sa v Dolnom Egypte predpokladá vznik niekoľkých lokálnych kráľovstiev, z ktorých najvýznamnejšie malo centrum v Avarise. Danaov útek z Egypta mohol súvisieť jak s porážkou Hyksósov a ich vyhnaním, tak i s potýčkami medzi sebou. Rozhodne je ľahšie odísť z egyptského pobrežia, než z cca 500 km vzdialeného Achmímu. Grécka tradícia hovorí, že sa stal praotcom gréckych Danaoi. Symbolicky v Argu vystriedal vládu Pelasgov.

  Zrejme títo Danaovci z Réfajcov (Amorejcov) boli súčasťou hyksóskeho kmeňového zväzu (spolu s Gutejcami, Subarejcami, Hattijcami a niektorými indoeurópskymi etnikami), ktorí na vyše 100 rokov ovládli Egypt. Je zaujímavé, že práve na konci hyksóskeho obdobia nastáva príliv bohatstva do Mykén, hlavne zlata /Bartoněk 1983 str.16/. Jedinou krajinou na Prednom východe, ktorá ho vo väčšom množstve dokázala získavať bol Egypt, a to hlavne z Núbie (i keď určité možnosti boli i na Cypre, Thase a v Sedmohradsku: odtiaľ napríklad pochádzajú zlaté kruhové záušnice, nájdené v Mykénach). Je známe, že vládci predovýchodných štátov (hlavne Mitanni a kassitská Babylónia) doslova žobrajú u faraónov o zlato. Preto i náhly príval zlata do mykénskeho Grécka pochádza zrejme odtiaľ. Tu by som chcel pripomenúť, že núbijské náleziská zlata ovládal kráľ Kúša z Kermy, ktorý v tej dobe bol hyksóskym spojencom.

  Danaos a Kadmos sú vlastne bratranci (Bélos a Agénór boli bratia, už samotné ich mená prezrádzajú semitský pôvod). Príchod oboch do Grécka podľa Marmor Parium sa kladie do 16. storočia BC. To by časovo zhruba odpovedalo koncu hyksóskeho obdobia. Najbohatšie šachtové hroby mykénskeho okruhu A, spadajú medzi roky 1550-1500 BC. A práve v nich, na tam uložených artefaktoch sa objavujú egyptské motívy a dekoračné prvky, ale zároveň i mínojské prvky /Bartoněk 1983 str.252n/, čo poukazuje na sprostredkujúcu úlohu Kréty.

 To, že Kadmos je označený za sidónskeho princa, ešte nemusí znamenať, že pochádzal zo Sidónu tak ako i jeho otec, sidónsky kráľ Agénor. Sidónci bolo všeobecné označenie obyvateľov prímorskej oblasti Libanonu, krajiny Fenechu, neskoršej Fenície. A práve príbuzní Kadmonejcov - Dananijci, sídlili na území Ašer, a teda v bezprostrednej blízkosti mestských štátov Týros a Sidón. Mimochodom Herodotos označuje Kadma prídomkom "týrsky" /Dejiny II.49/. To znamená, že pochádzal z mesta Týros.

Mytologická tradícia spájaná s Orientom, predovšetkým s Danaom, Kadmom a Pelopom určite nie je bezvýznamná náhoda, ale reálny odraz najstarších vzťahov medzi Egeidou a Predným východom v 17.-16. storočí BC /Bartoněk 1983 str.253/.

  Je možné, že sa s hyksóskym Danaom dostali do Grécka i hyksóski Gutejci. Deukaliónov syn Helénos mal troch synov: Aiola, Dóra a Xútha. Xúthos sa v Aténach oženil s Erechteiovou dcérou Kréusou, s ktorou mal synov Ióna a Achája. Xuthos síce znamená "vrabec" /Graves 2004 str.161/, ale názov môže byť sekundárneho pôvodu. Meno Xuthos naozaj pripomína Gutejcov (Qutu). Tým skôr, že na juhu Peloponézu sa nachádzalo mesto Gytheion. Deukalión sa spája s potopou, ktorú vyvolala erupcia na ostrove Théra roku 1628 BC. To je blízko doby vyhnania Hyksósov z Egypta. Vzhľadom k tomu, že mená z gréckej mytológie a názvy gréckych kmeňov sa vyskytujú v podobnej forme ako v Grécku, i v Sýropalestíne, považujem za pravdepodobné, že časť Hyksósov sa uchýlila aj do Grécka.

 

Táto problematika je dosť zložitá. Na jednej strane sú doklady vzájomných stykov medzi Krétou a hyksóskym Egyptom (napr. veko nádoby s menom Chajana, vládcu Hyksósov, nájdené v palácovom depozite datovanom do rokov 1700-1550 BC v Knósse /Pressová 1978 str.197/). Dalej sú to práve fresky z Tell el-Dabaá, objavené v deštrukčnej vrstve z najstaršieho obdobia 18. dynastie, ktoré môžu svedčiť o spolupráci Egypta s mínojskou Krétou v hyksóskej dobe /Shaw 2003 str.231n/.  Taktiež stojí za úvahu, prečo ostrov južne od prvého kataraktu v Núbii, nesie názov Konosso /Shaw 2003 str.187/, čo je takmer presný prepis názvu mesta Knóssos na tabuľkách s lin.B písmom: Ko-no-so /Oliva 1995 str.19/! A je náhoda, že medzi hrobom s kaplnkou v Knósse, a hrobom Kakametovým v Asuáne je tak veľká podobnosť, že sa môže hovoriť o závislosti mínojskej architektúry na egyptskej /Pressová 1978 str.247/? V Elefantíne bola dokonca nájdená aj mínojská nádoba /Trigger 2004 str.133/. Vieme, že v severnej Núbii (Buhén, Aníba, Kerma) sa taktiež našla keramika tel el-jahúdijského typu, ktorá sa vyrábala v Tell el-Dabaá, ako aj iné predmety hyksóskej proveniencie (skaraby - Uronarti) /Trigger 2004 str.144n/. Zrejme Hyksósi boli prítomní v tejto oblasti až po Asuán: Su-nu, Su-en a Elenfantínu: Jéb, či už ako vojaci, alebo obchodníci. Pripomínam, že kráľ z Kermy bol hyksóskym spojencom proti Egyptu.  Po vyhnaní z Egypta odišli jednak do Grécka, ale väčšia časť sa usadila v Júdsku, kde znovuzaložili Jeruzalem, s pevnosťou Sion, a kde ich poznáme pod názvom Jebúzejci /viac: Mojžiš a počiatky židovského národa/. O stykoch Sýropalestíny, Egypta a Kréty v hyksóskej dobe sa píše v ugaritských textoch /napr. "Baal a Jam/Nahar" KTU 1.1+1.2/. O stykoch medzi Sýropalestínou a Krétou hovoria dokonca grécke mýty (Kadmos a Európa).

Na druhej strane sú náznaky, že niektorý egejský kráľ bol spojencom egyptského Ahmóseho, teda faraóna, ktorý definitívne vyhnal Hyksósov (mínojský grif na Ahmósovej sekere, ako aj skutočnosť, že Ahhotep, kráľovská matka, mala titul "pani z Haunebut", a teda že to bola egejská (ale nie krétska)  princezná /Shaw 2003 str.232/). Zároveň grécke mýty hovoria o úteku (hyksóskeho) Danaa z Egypta do Argu v Grécku. Je možné, že medzi Hyksósmi došlo k roztržke, a časť z nich (Dananijci?) sa pridali na stranu Egypta? A po porážke Hyksósov odišli do Grécka? Po porážke Hyksósov a ich vyhnaní, nadviazalo práve mykénske Grécko priateľské vzťahy s Egyptom. Najbohatšie hroby mykénskeho okruhu A spadajú medzi roky 1550-1500 BC, a čo je dôležité, že sa tam objavujú jak egyptské, tak aj mínojské prvky. Podľa Schachermeyera mykénski Achájci získali vplyv v Knósse už pred LM II, cca 1570 BC /Pressová 1978 str.247/, zrejme v súvislosti s katastrofou (zemetrasením), ktoré Krétu postihlo okolo roku 1580 BC. V Egypte chýbajú stopy importu neskorej mínojskej keramiky z Kréty, zhruba z rokov 1580 až 1510 BC, pričom zároveň v tejto dobe sa už v Egypte objavuje výhradne mykénska keramika a import z helladskej pevniny /Bartoněk 1969 str.245, Burian, Oliva 1984 str.244/. Existencia keramiky palácového štýlu z Knóssu a Kato Zakra budí dojem, akoby Achájci na čas ovplyvnili krétsky vývoj, a dali tak podnet k vytvoreniu palácového štýlu LM II /Bartoněk 1969 str.252/ Je teda možné, že Achájci ovládli niektoré palácové centrá (možno len Knóssos a Zakro) na Kréte už v LM I (LH I), pred rokom 1570 BC. Práve v období po vyhnaní Hyksósov dochádza k oživeniu stykov medzi Krétou a Egyptom, a zároveň s gréckou pevninou po roku 1550 BC /Pressová 1978 str.193, 197/. Kréta sa v tej dobe stala achájským zázemím pre styk s Egyptom. 

 

 

 

 

7. ZEMEPISNÉ NÁZVY A OSOBNÉ MENÁ

 

Sýropalestína                          Grécko                       

Sarónska nížina, Sarón                          Sarónsky záliv

Urusalim, Salem (Jeruzalem)                Salamis v Sarónskom zálive

Týros (Tiras v SZ)                                    Tíryns

Dor, Endor                                                 Dórovia

Ion, Ijón                                                      Ióni

Helón, syn Zabulóna                               Helléni, mesto Helóné v Thessálii (Homér)

Itakacín, mesto Zabulóna                       Ithaka, Odysseov ostrov

Argob v Bázane                                        Argos

Lajíš (Dan)                                                 Láios, vnuk Kadmov

Deir el Aachayer (Chermón)                   Achájci

Aaichiye (Bekáa, Ijón)

Aachaich (Antilibanon, Kumidi)

Akhyiami (Taanach)

Akaj, Akija, Akajus

(W)akkás (Chácor)

Atriya                                                           Átreus

Jair v Bázane                                             Jaira - Néreovna

 Dža(c)hi, Akko, -achchu(i)                       Achchijava

Iawa, Iwa, Jívána                                       Javánci = Gréci

Jordán                                                         Iardanos, rieka na Kréte u Homéra

                                                                      Iardanova otrokyňa, s Héraklom porodila Héraklovcov = Dórov

Reten                                                            Rethymna na Kréte

Hachila (kopec, 1.Sam 26:1)                    Achileus

Kabir, Kiboreia                                            Kabeir

Anák, Enák                                                   Anax, Anaktorion, (w)anax

Kadmonejci                                                 Kadmos

Baál, západosemitský boh                        Bélos, brat Agénora, Bellerofontés

ádón = pán v Libanone a v Sýrii               Adonis

Melkart v Týre                                             Melikert, syn Ínó, vnuk Kadmov

Óg, kráľ Bázanu                                          Agamemnón

Litan v Ugarite                                             Ládon, drak z gréckych mýtov

Rdmn v Ugarite                                           Rhadamanthys z gréckej mytológie /paralelu uvádza Stehlík 2003 str.99/

Atana, mužské meno v Ugarite                Atana potnia, meno bohyne, doložené na tab. lin.B

Taanayel, Taanach                                     Tanaju

abás = otec, Ibni                                          Abás z Týrinthu, Abanti z Euboie

Zabulón, abullum                                        Apollón

 

 

 

 

8. OSOBNÉ MENÁ

 

  Je až prekvapujúce, koľko mien v Palestíne a Libanone začína na Achi, Ahi. Je zrejmé, že mnohé mená sú odvodené od miestneho názvu ako napr. chetitskí panovníci sa podľa mesta Chattuše nazývajú Chattušili. V lúvijskej oblasti (Arzawa, Mirá, Šeha, Chapalla), je veľa mien odvodených od boha Tarchunta. teda Tarchu-, Tarku- (napr. Tarkumuwa, Manapa-Tarhunta). Preto i v achchijavskej oblasti predpokladám niečo obdobné.

  Už u Enákov poznáme Achimána /Num. 13:23, Jozue 15:14/. V Taanachu sa spomína akýsi Akhiyami (T 3002), čo pripomína Achájca.  Ďalej už len telegraficky:

Achisamech z Dan /Ex 31:6,35:34/, Achiaš, syn Achitoba /1 Sam 14:3/, Saulova manželka Achinoam, dcéra Achimása /1.Sam 14:50/, kňaz Achimelech /I.Sam 21:2n/, Achíš, kráľ Gátu /1.Sam 21:10n/, Achitofel z Gila /2.Sam 15:12/, jeho syn Achimaas /2.Sam 15:27/, Achiam /2.Sam 23:33/, Achikam, kňaz 2:Kr. 22:12n/, Achi, syn Gúniho (Neftalí) /1.Par. 5:15/, Achimot /1.Par. 6:10/, Achitob /1.Par. 6:37/, Achi z Ašer /1 Par. 7:30/, Achiman /1.Par. 9:17/, Achikar /Tob 1:21/, Achior /Jud. 5:5/.

Šalamúnové kniežatá /1.Kr.4:3-10/: Achiaš, Achilud, Achísar, Achinadas syn Iddo, Achimaas v Neftalí, Baana, syn Achiludov, ktorému patril Taanach, Megiddo, Betšan, Jezreel. Další Baana, syn Chusai (Dan)! v Ašer a v Aloth (Mi'ilia). Sem patrí i meno týrskeho kráľa Achírama.

Prední mužovia kmeňov spolu s Mojžišom a Áronom po vyjdení z Egypta: z Dan -Ahiezer /Num 1:12/, z Neftalí - Ahira /Num 1:15/, z Ašera -  Ahior /Num 31:27/. Je zaujímavé, že najviac mien s prefixom "achi, ahi" sa spája práve s kmeňmi Dan, Ašer a Neftalí, o ktorých predpokladám, že obývali Achchijavu a kráľovstvo Dananijcov. Preto si myslím, že tieto mená väčšinou nesúvisia so semitským 'ach-, teda brat, ale zrejme aspoň niektoré súvisia s Achájcami.

V Ekróne bol nájdený dedikačný nápis zo 7. storočia BC, ktorý dal zhotovoť Akajus, vládca tohoto mesta. Akajus je spájané s gréckym "achaios" /Dušek 2011 str.314/. Je to pravdepodobné tým skôr, že chrám v Ekróne bol zasvätený bohyni "ptgjh", to sa číta ako "potnia", čo v gréčtine znamená "vládkyňa" (Atana potnia = Aténa v lin.B). Pripomínam, že Pelištejci (Peleseth) pochádzali z Kréty, a nie je vylúčené, že s nimi do Kanaánu prišli i Achájci, ako súčasť morských národov, a spolu sa usadili v Palestíne. A nie je rozhodujúce, či prišli priamo z Kréty, alebo ich "medzizastávkou" bol Cyprus (neskôr známy z asýrskych písomných prameňov ako Iadnana, čo sa prekladá ako ostrov Dananijcov /Kienitz 1991 str.68/). Pokiaľ sa týka mena Akajus, jedná sa pravdepodobne o muža menom Ikausu z Ekrónu, doloženého v nápisoch Asarhaddona a Aššurbanipala zo 7. storočia BC. Ako som už uviedol, i meno Akíša, kráľa pelištejského Gátu je taktiež doložené v SZ /Dušek 2011 str.314/. Pokiaľ je meno Akajus, Ikausu a Akíš spájané s "achaios", tak potom i Tell Wakkás (Chácor) by mohol s Achájcami súvisieť (v postmykénskej dobe "w" sa pred samohláskami už nepísalo /strata digamma "w"/; ako napr. wanax - anax; v prípade Wakkás je to v obrátenom garde: z akkajus na wakkás). Je však pravdepodobnejšie, že Wakkás súvisí s názvom Achchijavy a purpuru (achchu), podobne ako mesto Akko.

Akajus z Ekrónu nie je ojedinelé meno. Posledný známy vládca Byblu z doby 13. egyptskej dynastie sa nazýval Eglíja/Akaj. Možno je to iba náhoda, ale stojí za to si pripomenúť, že tento panovník patril do dynastie, ktorá v dobe po prvom prechodnom obdobím v Egypte ovládla Byblos. Táto dynastia prišla z Anatólie, a jej príslušníci nosili nákrčníky /Bárta 1999 str.127, 130/. Preto boli nazvaní F. A. Schaefferom ako "nositelia torkézov" (porteurs des torques). V Ugarite bola nájdená strieborná soška muža so zlatým nákrčníkom a kyjom z počiatku 2. tisícročia BC /Součková 1979 obr.240/. Ten kyj môže predstavovať jak bulavu, tak i kladivo boha Thóra, alebo podobného božstva. (Podobná figúrka sa našla i v Judaidah, na severnom Oronte). Niektorí vedci predpokladajú, že títo "nositelia torkézov" patrili k Indoeurópanom, ktorí do Anatólie prišli z Európy /Bouzek 2013 str.105/. Torkézy bežne nosili príslušníci vyššie postavených, teda privilegovaných vrstiev u niektorých indoeurópskych národov (napr. Skýti, Parthovia, Kelti, Ilýri a Thrákovia).

V chetitsko - mitannskej zmluve sa uvádza, že Aki-Tešup, brat kráľa krajiny Nija sa vzbúril, a zjednotil IE marjannu (s vozatajstvom a pechotou). Spojil sa s kráľom Arachty, Akijou. Chetitský kráľ Šuppiluliuma I. si podmanil Arachtu, a Akiju, Aki-Tešupa a ich marjannu deportoval do krajiny Chatti. Zároveň sa tam uvádza, že dobyl Katnu /Mynářová in: Čech 2014 str.98/. Takže Arachta sa musela nachádzať severne od Katny, a južne od Nija. Je teda jasné, že nemohla patriť do Achchijavy, ale to nevylučuje možnosť, že Akija taktiež patril k nositeľom torkézov, ako už nasvedčuje jeho meno. Tým skôr, že nositelia torkézov žili okrem Byblu, Hámy, Judaidah, i v Ugarite, od ktorých Arachta nebola asi veľmi vzdialená.

Dopis severosýrskeho kráľa, kráľom Kanaánu /EA 30/ spomína akéhosi Akiu, ako posla. 

 

V amarnskom archíve sa nachádzajú dopisy vladárov zo sýropalestínskych miest, ktorých mená majú indoiránsky, i keď čiastočne pochuritštený charakter. Patria sem: Indaruta v Akzive (Akšaf), Curata v Akku, Suvardata v Gáte (resp. Qiltu), Widia (Yidya) v Aškalóne, Yašdata a Biridiya v Megidde, Šuttarna v Mušihune, Amawaše v Bázane a Biryawaza v Damašku. Indaruta má v mene indoiránskeho boha Indara. Suvardata má rovnaký význam ako churitské Akišimige, čo znamená "dar od boha Slnka". A zároveň je veľmi podobný k Suryadata zo sanskrtu. Aj Biryawaza a Biridiya je indoiránske meno. Okrem Damašku a Bázanu sú to všetko mestá, ktoré súvisia s Achchijavou, alebo s Dananijcami - Hevejcami (Aškalon, Gát). Je nepravdepodobné, že by tieto mená patrili Dananijcom. To bol kanaánsky národ (z Réfajcov), ktorý hovoril semitským, alebo churitským jazykom. Tento zmiešaný indoiránsko-churitský charakter mien, ukazuje na ich možný pôvod. A to je oblasť Subartu, neskoršie Mitanni. V dôsledku posthyksóskych udalosti (včítane egyptských ťaženi do Sýropalestíny - napr. ťaženie Thutmóse III.) je možné, že niektorí indoiránskí náčelníci hľadali oporu u faraóna, ktorý ich dosadil za vládcov kanaánskych miest. Dokonca môžeme uvažovať o tom, že boli ako deti a mladí muži vychovávaní na egyptskom kráľovskom dvore, čo bola vtedy bežná prax, aby sa v dospelosti stali egyptskými vazalmi. Veď nie náhodou títo vládcovia ako faraónovi poddaní priznávajú, že zem nezdedili po predkoch, ale dostali ju od faraóna (list Abdichiba z Urusalimu, EA 287). Egyptský panovník chcel mať v Kanaáne z vládcov miest poslušných a lojálnych poddaných, a nie buričských potomkov Hyksósov. Je otázka, akým jazykom hovorili. Sú tri možnosti: indoiránsky, churitsky, alebo prevzali reč pôvodného kanaánskeho obyvateľstva. I keby hovorili IE jazykom, je ťažké si predstaviť, že by túto reč prevzali i Dananijci, alebo obyvatelia Achchijavy, i keď ani to nie je nemožné. Spomeňme si na Enáka Anéra. V gréčtine anér znamená muž. Lokality spojené s Achchijavou - Valivanda a Íjalanda možno vyložiť z IE jazykov. List /AhT 6/, ktorý napísal achchijavský kráľ Muvatallimu je síce písaný chetitsky, ale pisateľ podľa určitých náznakov hovoril grécky /Salimbeti/. Pripomínam, že gréčtina má najbližšie k perzštine, čo je indoiránsky jazyk /Bouzek 1990 str.34/. K tomuto problému sa ešte vrátim, pretože u Kadmonejcov i Dananijcov okrem ich réfajského pôvodu predpokladám, že sú to aj potomkovia "nositeľov torkézov".

 

  Niet inej krajiny okrem Palestíny, príp. Libanonu, kde sa vyskytuje toľko mien na Achi, Ahi. Vôbec nevadí, že niektoré mená sú až z doby kráľa Šalamúna, alebo dokonca z 8. storočia BC, ako napr. mená na samarských ostrakách /Dušek 2013 str.187n/. Nie všetko obyvateľstvo Achchijavy a kráľovstva Dananijcov odišlo do Grécka a do Kilíkie. Tí, čo v Sýropalestíne zostali, zaradili sa do konfederácie kmeňov známej ako Izrael, niekedy v 14. storočí BC (prvým, kto bol nazvaný menom Izrael bol Jákob; to by nás však privádzalo až do hyksóskeho obdobia). Je veľa dôvodov predpokladať, že počiatky gréckeho národa sa začínajú tu, v Sýropalestíne. Názvy ako Dor, Ion, Akaj sú staršie, ako tie v Grécku. Aj názov Achchijava vznikol tu, a až neskôr sa preniesol do Grécka. Povedomie o spoločnom pôvode Židov a Grékov (konkrétne Sparty, teda Dórov) žilo ešte v 2. storočí BC. V liste veľkňaza Jónatana Sparťanom, a v liste spartského Areia veľkňazovi Óniasovi sa píše, že v starých spisoch je uvedené, že Židia a Sparťania pochádzajú z rodu Abraháma, a sú bratia /1. Makab. 12:5-23/. Samozrejme, že sa to nedá brať doslova (i keď pisatelia tých listov si to snáď mysleli), ale určitá príbuznosť medzi achájskymi Grékmi a národmi izraelskej konfederácie i Judejcami skutočne bola. O skromných počiatkoch gréckeho národa píše Herodotos /Dejiny 1,58/ ..."Grécký živel používa od svojho vzniku, ako sa mi zdá, stále rovnaký jazyk: po svojom oddelení od Pelasgov bol slabý, ale z malých počiatkov sa rozrástol v množstvo národov, pretože sa k nemu pridala väčšina Pelasgov, a početné iné barbarské národy"...  Je teda dosť dobre možné, že k zakladateľom gréckeho národa patrili aj Dananijci (Danaos), Kadmonejci (Kadmos), a Helónovci zo Zabulóna (Hellén), všetko národy zo Sýropalestíny, ktoré po príchode do Grécka v posthyksóskej dobe ho ovládli ako síce nepočetná, ale dobre vyzbrojená vojenská sila, vlastniaca i dvojkolové vozy, čo bola typická hyksóska zbraň. A práve egejské vojnové vozy nepatria k egyptskému typu, ale predoázijskému /Pressová 1978 str.93/. Tieto novopríchodzie národy si buď podmanili domáce obyvateľstvo, alebo s ním splynuli (Pelasgovia, Lelegovia, Minyovia, Eteokréti, Kydóni, Molossovia, Lapiti, Kentauri a.i.). 

O príchode nového obyvateľstva zo Sýropalestíny do Grécka v neskorej dobe bronzovej svedčia i nálezy sošiek sýrskych božstiev zo Sýrie a Libanonu, datované výhradne do LM III (LH III), ktoré sa dostali na Krétu, a do egejskej oblasti /Pressová 1978 str.111, Bouzek 2005 str.80/. Určite sa tu nejednalo o predmet obchodu, alebo o korisť. Zrejme išlo o domácich bôžkov (terafím), o ktorých sa zmieňuje i Biblia. Príkladom môžu byť Lábanove idoly /Gn 31:19n/, ale i Mícha a jeho terafím /Sd 17:5/. Predpokladá sa, že terafím patrili do kultu predkov (u západných Semitov reprezentovaným bohom ilib, teda "boh otcov" /Stehlík 2003 str.282/). Napríklad Muvatalli II, keď presťahoval sídelné mesto do Tarchuntašše, vzal so sebou sochy bohov svojho otca. Takže i prítomnosť sošiek sýrskych bôžikov v Egeide svedčí takmer určite o prisťahovaní sa nového obyvateľstva.

Na tabuľkách s lin.B sa podarilo prečítať mimo iných i semitské mená, čo podľa Ventrisa a Chadwicka svedčí o stykoch so Sýriou /Pressová 1978 str.205/. Podľa mňa je to ďaľší dôkaz o príchode niektorých etník zo Sýropalestíny do Grécka.

Zo Sýropalestíny prevzali vládcovia mykénskych miest prvky orientálnej despocie. Na rozdiel od Homérom vykreslenej spoločnosti vojenskej demokracie, vidíme tu mocných vládcov v šate orientálnych despotov, s vyspelým byrokratickým aparátom a centralizovanou ekonomikou. Táto palácová centrálna moc pôsobí dojmom štátneho zriadenia omnoho tesnejšie spojeného s rannými spoločenstvami Predného východu, než s gréckymi štátmi v 1. tisícročí BC /Bartoněk 1983 str.150/. Aj to svedčí o tom, že aspoň niektorí predkovia Grékov prišli z Predného východu, konkrétne zo Sýropalestíny.

 

  Je tiež záhada, prečo sa jedna z dórskych fýl nazýva Pamfýloi. Herakles s Iardanovou otrokyňou (por. rieku Jordán v Palestíne!!!) splodil Héraklovcov (predkov Dórov). Návrat Héraklovcov bol pohromou pre celé postmykénske Grécko. Neprišli náhodou z Palestíny (mesto a krajina Dor v Sarónskej nížine, rieka Jordán, Héraklov kult v Týre), cez juh Malej Ázie (Pamfýlia), cez Macedóniu (Pindos) až do Grécka? Namiesto nich sa v oblasti mesta Dor usadil iný kmeň patriaci k morským národom - Ceker, Tjekker (od Tróje /EA 1974 str.611, Bouzek 1990 str.75/), ktorého vládca mal meno IE charakteru - Bader (Venamónove putovanie /Jepsen 1987 str.108n/). Čo Dórom umožnilo získať prevahu nad achájskymi Grékmi? Zbrane zo železa. Príchodom Dórov do Grécka začína tamojšia doba železná. Kde to železo získali? V Macedónii? To ani náhodou. Monopol na výrobu železa mali Chetiti. A od nich ich získali Pelištejci, ako i Dórovia, v rámci ťaženia morských národov. Je možné, že Dórovia pri svojom postupe do Grécka sa spojili v Macedónsku s novoprišlým obyvateľstvom, ktoré tam prišlo z Karpatskej kotliny, z oblasti kultúr Čaka a Vál I. (tzv. macedónska lužická keramika).

  Homér píše, že na Kréte v Odysseovej dobe žili okrem Achájcov, Kydónov, Prakrétov a Pelasgov i Dórovia o troch kmeňoch. Vztiahol si to Homér na svoju dobu (8.stor.), alebo tam Dórovia žili už v 13. storočí BC, a zúčastnili sa ťaženia morských národov? Ich návrat v 12. storočí by sa potom mohol vydávať za návrat Héraklovcov.

Vlastne i Herodotos uvádza, že Héraklovci vládli 505 rokov v Malej Ázii, zrejme v oblasti Sárd, ale i v Kappadokii (u Herodota Sýria, k tomu viď Dejiny I 72), a boli predchodcami lýdskych Mermnadovcov /Dejiny I 6,7/. To by znamenalo, že počiatok ich vlády v Anatólii by spadal do 13./12. storočia BC, a mohol by sa spájať s morskými národmi.

   Z 10-7. storočia BC pochádzjú z Megidda, Chácoru, Jeruzalema, Ramat Rachelu, Bét-keremu, ale i z Cypru a Jordánska, hlavice stľpov. Označujú sa ako protoiónske a protoaiolské. Tieto hlavice, ktoré sú zrejme fénického pôvodu, v 8. storočí prevzali cyperskí a iónski Gréci, a ďalej ich rozvinuli /Jepsen 1987 str.127, Moscati 1975 str.51/. Vidíme, že tieto východostredomorské podnety stále boli zdrojom inšpirácie pre grécku oblasť. Je zaujímavé že tieto hlavice sa našli i v Chácore a Megidde, teda mestách, ktoré ako predpokladám, patrili kedysi Achchijave. 

Takisto nesmieme zabúdať na fakt, že Al-Mina pri ústí Orontu v Levante bola najstaršou helénskou kolóniou mimo materské územie /ESPV 1999 str.21, Bartoněk 1976 str.192/. Mimochodom, Al-Miná sa zameriavala na obchod s eubojskými Grékmi (na Euboi sídlili podľa Herodota Abantovia, por. Abás - Jabín/Ibni).

Vieme, že Gréci prevzali písmo z Levanty, pričom za sprostredkovateľov sa považujú Féničania. Táto problematika je však zložitejšia. Hláskové písmo sa na Prednom východe objavuje už niekedy v 18 - 15. storočí BC, a to na Sinaji, ako protosinajské písmo, ktoré vychádza z egyptského. A o niečo neskôr v Ugarite, kde bolo zapisované abecedným klínopisom. Je však zaujímavé, že v samotnom Kanaáne sa v 2. polovici 2. tisícročia BC stretávame s tzv. protokanaánskym hláskovým písmom. A to na lokalitách ako Tell Sukas, Kádeš, Kumidi, Sarepta, Taanach, Tabor, Bét Šemeš (Čech 2011 str.242), ale aj v Lakíši, Gezeri, Tell el-Adžúl (Moscati 1975 str.74). Prevažne sa jedná o lokality súvisiace s Dananijcami a Achchijavou. Je to skutočne zvláštna náhoda, že toto písmo, ktoré podľa všetkého používali oi. aj Dananijci a obyvatelia Achchijavy, prevzali Gréci, i keď v pozmenenej podobe. Nechcem sa tu púšťať do špekulácií, ale pravdepodobne môžeme počítať s určitou kontinuitou v používaní tohoto písma medzi neskorobronzovou Levantou a Gréckom železnej doby.

 

To všetko svedčí o intenzívnych vzťahoch Sýropalestínskej a egejskej oblasti v neskorej dobe bronzovej, a v dobe železnej.

 

 

 

 

9. LOKALITY UVÁDZANÉ V SÚVISLOSTI S ACHCHIJAVOU

 

Viluša.

 

Ako som už spomínal, väčšinou sa stotožňuje s Íliom, teda Trójou. Forrer a Hrozný ju stotožnili s Elaiussou u Kilíkie /Hrozný 1943 str.125, Steiner G. 2007, The case of Wilusa and Ahhijawa/, čo bol pôvodne ostrov. V dobe rímskej sa nazývala Elaiussa - Sebaste, a dnes je to Ayas. Vzhľadom k tomu, že už kráľ Chattušili I. (resp. Labarna I.), ktorý rozšíril chetitské panstvo až k južnému moru, a zmocnil sa Arzawy a Viluše /Hrozný 1943 str.125, ESPV 1999 str.22,38/, poukazuje na to, že Viluša sa nemohla nachádzať na západe Anatólie pri Egejskom mori. A teda ani nemohla byť totožná s Trójou. Svedčí o tom i fakt, že Viluša sa spomína spolu s Arzawou, resp. že Viluša bola jednou z arzavských zemí. A zároveň sa spolu s Vilušou uvádza i zem rieky Šeha v oblasti Ádanyie. To taktiež vylučuje možnosť, že Viluša je totožná s Trójou. Chetitské výboje v dobe Chattušila I. smerovali na juh, do Arzawy v západnej Kilíkii a do severnej Sýrie - až na hranice Jamchadu (Alalach a Chalab - Aleppo) a tiež na východ (Chaššuva, Šalachzuva, Nenašša), ale nie na západ /ESPV 1999 str.135/. Až za Tutchalija I. sa chetitské vojsko dostalo po prvý krát hlboko na západ Malej Ázie /Müller-Karpe in: Jockenhövel 2012 str.248/. 

  Predchodcom Alaksandu z Viluše bol Kukunni. Toto meno má churitský charakter (por. churit. Kikulliš), a preto môžeme predpokladať, že Viluša sa nachádzala v blízkosti Kilíkie (a churitskej Kizvatny), a nie na západe Anatólie.

Mimochodom, podobný tvar ako Viluša, má i mesto Ulassa na levantskom pobreží, blízko Simyry. Tým samozrejme nechcem tvrdiť, že sa jedná o totožné mesto, ale vzhľadom k etymologickej podobnosti, by som Vilušu hľadal skôr v severnej Levante, než na západe Malej Ázie. Celkovo sa zdá, že západná časť Malej Ázie už od neolitu (Kum Tepe) inklinovala kultúrne i etnicky k egejskej oblasti a k Balkánu, kým oblasť Kilíkie (Amuk-Mersin) k churitskej a sýropalestínskej oblasti. Teda i miestne názvy majú väčšinou obdoby len v rámci oboch kultúrnych okruhov. I najzápadnejšia oblasť chetitského vplyvu - kráľovstvo Mirá sa nerozprestierala až k Egejskému moru, ale jej hranice zrejme vytyčovali monumenty v Karabeli, Akpinare, Torbali a v Suratkayi. Za touto hranicou bol už iný svet, odlišný od chetitského, ovplyvnený balkánskou a egejskou oblasťou. Takže i Apasa nemohla byť totožná s neskorším Efezom. Tieto monumenty sa datujú väčšinou až na koniec 13. storočia BC (až na Suratkayu v pohorí Latmos, tá sa datuje na koniec 14 stor. BC, ale to datovanie je problematické, pretože je založené len na domnienke, že tam uvedené meno Kupaya, je identické s menom Kupanta-Kurunta). Pravdepodobne súvisia s rozširovaním územia kráľovstva Mirá na západ v druhej polovici 13. storočia BC (za kráľa Tarkašnawa, súčastníka Tutchalija IV). Pred týmto obdobím je nutné počítať s tým, že západná hranica kráľovstva Mirá sa nachádzala východnejšie, zrejme tam, kde končí výskyt nálezov chetitskej proveniencie, teda v oblasti rieky Sakarye, a hlavne v oblasti veľkých jazier v Izaurii.

Dosť často sa poukazuje na to, že v zmluve Muvatalla II. s Alaksandu z Viluše z roku 1280 BC, sa spomína i boh hromu! Apapaliunaas (Appaliunaš), stotožňovaný s Apollónom. Mnohí práve v tom vidia dôkaz, že Viluša je Trójou, a Alaksandu je Paridom. Ovšem vieme, že podľa tabuliek s lin.B z Knóssu, sa v mykénskom pantheóne Apollón nazýval Paiawón (Pa-ja-wo), doložený i u Homéra ako lekár bohov Paiéón, a neskôr ako Paián /Bartoněk 1969 str.187/. Teda Apollóna mytológia mykénskeho okruhu nepoznala. Už Hrozný upozornil na to, že sa jedná o maloázijského boha brány /Hrozný 1943 str.124, 145/, ktorého kult prevzali Gréci (akkad. "abullum" značí "brána"), tzv. Apollón dverný (A. Thyraios /EA 1974 str.60/). Na tabuľkách s lin.B o Apollónovi  niet ani zmienky. Bolo to maloázijské božstvo, ktorého kult v Grécku sa rozšíril až v dobe postmykénskej /Bartoněk 1969 str.187, Bartoněk 1983 str.212/. A Trója patrila do egejsko-balkánskej sféry, a nie do anatólskej. Jeden z thráckych kmeňov sa nazýval Paionovia, a považovali sa za potomkov Teukrov od Tróje /Bouzek 1990 str.75/. Zároveň Teukri je iný názov Trójanov /EA 1974 str.611/. Boli to zrejme uctievači boha Paiéóna, ktorý v tej dobe s Apollónom nemal nič spoločné. Apollón stojaci na strane Trójanov, spomínaný v homérskych básniach, je bohom až z neskorších čias, keď sa dotvárali predstavy o olympskom pantheóne. V Tróji Apollóna zrejme vôbec nepoznali.  Ovšem Apollónov pôvod je ešte zložitejší. Považuje sa totiž aj za severského boha, spájaného s Hyperborejcami, ku ktorým odchádzal každú zimu, na voze ťahanom labuťami. Tu by som chcel upozorniť na škandinávskeho boha menom Pajainen, ktorý sa u Laponcov nazýval Pajonn, a bol stotožňovavý s Doragasom, bohom hromu, ktorý sa odvodzoval priamo od severogermánskeho Thóra /Vlčková 2006 str.173/. Preto je maloázijský Apapaliunaas bohom hromu, a preto ho po začlenení do olympského patheónu stotožnili s božstvom, ktoré prijali zo severu, Paijainen - Thór, ktorý bol taktiež bohom hromu. I soška boha z Ugaritu, so zlatým nákrčníkom, a Thórovým kladivom, mohla predstavovať boha Paijaina. Takže Apollóna (proto)Gréci prevzali ako Paiawóna zo severu, a ako Apaliunaša z Malej Ázie. Mimochodom, Apaliunaš nie je jediný boh, ktorého kult Gréci prevzali z Anatólie. Obdobou akkad. Erra bol chetitsko-lúvijský boh vojny a moru - Jarri /ESPV 1999 str.98/, ktorý sa odtiaľ do Thrákie a Grécka dostal ako Ares. 

 

Pokiaľ sa týka Taruiše, tak som predpokladal, že by sa mohlo jednať o Tarsos. Ale v jednom chetitskom texte je hneď vedľa Ádaniye (Ádana v Kilíkii) menovaný Tarsu, čo je určite Tarsos. Ovšem vzhľadom k tomu, že Taruiša sa spomína spolu s Vilušou (ako krajiny patriace do koalície vedenej Aššuvou), a pokiaľ vychádzam z predpokladu, že Viluša je Elaiussa, tak Taruiša by sa mohla nachádzať niekde v Kilíkii. Je však možné, že krajiny, ktoré patrili do koalície vedenej Aššuvou, neboli v liste uvedené v postupnosti, ako to odpovedalo ich geografickej polohe, ale boli menované náhodne, čo je myslím že pravdepodobné. V tom prípade by nemuselo byť vylúčené, že Taruiša mohla predstavovať Tróju. Mimochodom, Taruiša na rozdiel od Viluše je v chetitských prameňoch spomínaná iba jeden krát, a to ešte v 15. storočí BC. I to o niečom svedčí.

 

Karkiša, Maša, Lukká.

 

Tieto krajiny sa uvádzali väčšinou spolu, takže pravdepodobne ležali blízko seba. Karkiša je považovaná za Káriu, Lukká za Lýkiu na juhozápade Malej Ázie. Podľa mňa to bolo inak.

Karkiša. Sú zrejme identickí s Kirkišatmi, známymi z asýrskych prameňov, keď sa hovorí o pevnosti Kirkišatov smerom k Hal-man (Aleppo /Jepsen 1987 str.148/) www.forgottenbooks.com/readbook_text/The_Old_Testament_in_the_Light_of_the_Historical_Records_and_Legends_of_1000300498/337?prev. Ide zrejme o mesto Karkar na Oronte, známe z nápisu na balavatskej bráne i zo stély z Kurchu /Jepsen 1987 str.147n/. Karkiša (Qarkiš) boli spojencami Chetitov v bitke u Kádeša /Mynářová 2015 str.134n/. V Palestíne zrejme poznáme ich príbuzných ako Gergezejov (Girgašiy) /Gn 10:16, 15:21/. Ešte v 1. storočí nl. žili na východnej strane Genezaretského jazera (Kineret) /Mt 8:28/. U Lukáša sú spomínaní ako Gadaréni v Gadarénskej krajine /Lk 8:26/. Patrili k posledným zbytkom Hattijcov v Palestíne /viď článok Hattijci/. O etnickej a náboženskej odlišnosti Gergezejov od Židov ešte v 1. storočí nl. svedčí fakt, že na ich území sa chovali ošípané, ktoré Židia považovali za nečisté zviera /Lk 8:33, Mt 8:30/. Ovšem je zrejmé, že chetitské pramene poznali iba severných Kirkišatov od Karkaru.

Maša. Vzhľadom k tomu, že by mala ležať niekde v okolí Karkiše a Lukká, teda v oblasti Orontu predpokladám, že by sa mohla hypoteticky stotožniť s dnešným mestom Masjaf, juhozápadne od Hamá (severne od Hamá je Karkar). Masjaf ležiaci na jednom z prítokov Orontu, je zrejme možné stotožniť s vodami Maserefot pri Hamate - dnešnej Háme /Jozue 13:6/.

Lukká.

Najstaršia zmienka o Lukká  je na obelisku v Byble (2000-1700 BC) ako KWKWN, syn RWQQ sa prepisuje ako Kukuniš z Lukká /Albright 1959/. Kukuniš - toto meno má churitský charakter. V Tawagalowom liste sa hneď po Lukká uvádza mesto Šallapa, ktoré nesie meno churitskej bohyne Šala. Niekde medzi Malou Áziou a Asýriou sa v staroasýrskom období nachádzala krajina Luchusadia, spolu s Churamou a Šalachšuou /Nováková 1998 str.81/, pričom posledné dve majú churitský charakter. Z chetitských prameňov posledne menovanú krajinu poznáme ako Šallachzuvu, ktorú Chattušili I. spustošil spolu s Ulmou, v súvislosti s ťažením proti Churitom (Nenašša) /Velhartická 2011 str.454/.

Lukká patrili k morským národom, ktoré sa spomínajú už v 14. storočí BC. Boli to zrejme žoldnieri a piráti. V roku 1275 BC ich vidíme bojovať na chetitskej strane, ale zároveň i v egyptskom vojsku Ramesse II. /Shaw 2003 str.344, Bartoněk 1969 str.313/. Táto charakteristika platí i pre národy Šardaš a Šekeleš. Zároveň však Lukká asi nebol počtom nejak veľký. Na Merenptahovom nápise v Karnaku sa uvádza 200 zabitých Lukká oproti 6539 zabitým Líbyjcom. Ak si to dáme dohromady, tak nám vychádza, že zem Lukká by sme mali asi hľadať najskôr v Kilíkii, resp. v dnešnej provincii Hatay. O tom svedčí i dopis chetitského kráľa, že "muž z Hiyawy (Kilíkia) je v krajine Lukká", ako i listy z Alašije (Cypru) do Ugaritu, kde sa píše, že "ugaritské lode sú v krajine Lukká". A takisto nápis na obelisku v Byblose. Tým pádom je zúžená oblasť, kde máme krajinu Lukká hľadať. 

Najpresvedčivejší dôkaz, že krajina Lukká sa nachádzala v severnej Levante, nám poskytujú anály Muršila II, CTH 61 II.2, AhT 1B §5, z tretieho roku vlády:

..."Pochodoval som, takže som dosiahol Šallapa. Pretože som napísal Šarri-Kušuhovi, môjmu bratovi, kráľovi Kargamiš, on mal vycvičiť kone a vojakov do Šallapy. A ja som s ním bol na prehliadke? v Šallape. Potom som pochodoval do zeme Arzawa"...

Z toho vyplýva, že Šallapa sa musela nachádzať v severozápadnej Sýrii, alebo v južnom Turecku, západne od Karchemiše. Ale v tom prípade sa tam musela nachádzať i zem Lukká !!! Pretože krajiny uvedené v Tawagalowom dopise, ktorými prechádzalo chetitské vojsko sú: Lukká, Šallapa, Valivanda, Íjalanda... Je veľmi pravdepodobné, že Šallapa sa nachádzala severne od Lukká, pretože z Mušilových análov vyplýva, že Šallapa sa nachádzala pred Arzawou, a chetitské vojsko išlo do Lukká cez Šallapu. A to znamená, že i Lukká sa nachádzala v severozápadnej Sýrii, s najväčšou pravdepodobnosťou v dnešnej tureckej provincii Hatay, a nad ňou sa nachádzala Šallapa (na juhu bývalého územia Kizwatny, zrejme na Ceyhane, ako pre to svedčí jej churitský názov). Krajina Lukká sa zrejme rozkladala okolo strategicky významného Iskandarijského zálivu. I grécke mýty poznajú krajinu Lýkijcov v Kilíkii /viď článok Milyovia - Solymovia/.

Vzhľadom k tomu, že Karkiša, Maša a Lukká sa väčšinou spomínajú spolu, a to nielen v chetitských, ale i v egyptských prameňoch - bitka u Kádeša: ..."v zemi Masa, v zemi Karkiša a Lukka, v Karchemiši, Kode, zemi Kadeš"... /Mynářová 2015 str.134 aď/), tak ležali zrejme v relatívne neveľkej vzdialenosti od seba. Vzhľadom k takmer istej lokalizácii Lukká do Hattay (neskoršia Unqi, resp. Pattina), je veľmi pravdepodobné, že Karkiša súvisí s Kirkišatmi a mestom Karkar. Svedčí o tom i fakt, že obe krajiny sú v textoch navzájom čo najtesnejšie spojené. Veľmi dôležité je menovanie Karchemiše v egyptských prameňoch, hneď po Lukká, čo je v úplnom súlade s Muršilovými Análmi, a Tawagalawa dopisom. Je to teda ďaľší dôkaz, že Lukká sa nachádzala neďaleko Karchemiše. Stotožnenie Mašy s dnešným Masjafom je iba hypotetické, danné iba geografickou blízkosťou od Karkiše a Lukká, a podobnosťou názvu. A takisto blízkosťou Viluše, s ktorou sa Maša uvádza spolu. Ďaľšia krajina, ktorá sa spomína spolu s tromi vyššie uvedenými je Waršiya, Waršiyalla (v zmluve Muvatalla s Alaksandu). Táto by potom mohla byť totožná s Varšuvou (Uršu), blízko Alalachu (zrejme prináležala do Mukiš), ktorú poznáme z ťaženia Chattušiliho I. /Velhartická 2011 str.454/. Fakt, že tieto krajiny sú vymenované takmer identicky a nezávisle od seba, jak v chetitských, tak i v egyptských textoch, poukazuje na to, že to odpovedalo ich reálnej geografickej polohe.

Fakt, že Lukká sa nachádzala západne od Karchemiše, a zároveň i západne od Mukiš (územie spravované z Alalachu, ktoré na východe hraničilo s Karchemiš /ESPV 1999 str.247n/), svedčí o tom, že by sme Lukká mali hľadať západne od pohoria Amanus (Dž. Akrad, Nur Daglari), v provincii Hatay, pri Stredozemnom mori (Lukká bol námorný národ). Nad týmto územím, v hornatej oblasti na Ceyhane, v Kizvatne (teda nie v oblasti Ádaniye), by sme mali hľadať Šallapu, tak ako to dokladá jej churitský názov. Ale to znamená, že chetitské vojsko (Tawagalawa dopis, CTH 181, AhT 4) nepochodovalo na západ Malej Ázie, ale smerovalo na juh, do Sýropalestíny (ak predpokladáme, že sa to udialo v dobe Muvatalla II, a vojsko vyšlo z chetitského územia, zrejme z Tarchuntašše, a smerovalo do Hatay, kde bola zem Lukká). A to znamená, že aj Valivanda, Íjalanda, Millavanda, ako aj Atriya sa museli nachádzať v Sýropalestíne, a nie v Anatólii !!! Koniec koncov, svedčí o tom i Waršiya/Varšuva, ktorá sa nachádzala pri Alalachu, a je menovaná spolu s Lukká, Karkiša a Maša.

 

Ovšem sú určité indície, že národ Lukká mohol sídliť aj v oblasti neskoršej Lýkie. V 2. polovici 13. storočia BC, za vlády Tutchaliya IV. (niektorí vedci sa domnievajú, že dokonca už za Chattušila III.), dochádza k územnej expanzii Tarchuntašše na západ. V tej dobe bol vládcom Tarchuntašše Kurunta, syn Muvatalla II. /Müller-Karpe in: Jockenhövel 2012 str.267/. Jeho potvrdil ako vládcu Tarchuntašše práve Tutchaliya IV, ako vďaku za to, že bol na strane Chattušiliho III. pri jeho spore s Urchi Tešubom (povýšil ho však už Chattušili III). Už za vlády Šuppiluliuma I. Chetiti upevnili kontrolu nad Tarchuntaššou, ktorá bola súčasťou Arzawy (vtedy dobyli i arzawskú pevnosť Šallapare, a znovuzískali Tuwanuwu). Muvatalli II. tam dokonca presunul hlavné mesto Chetitskej ríše, ktoré ním bolo až do doby Urchi Tešuba - Muršili III., čo takmer určite súviselo s mocenskými ambíciami chetitskej ríše v Sýropalestíne. Chattušaš bola predsa len dosť od nej vzdialená.

 V zmluve medzi Tutchaliyom IV. a Kuruntom z Tarchuntašše je zmienené miesto Parha, a rieka Kaštariya. Sú s veľkou pravdepodobnosťou identifikované ako mesto Perge a rieka Kestros klasického obdobia, ktoré sa nachádzali severovýchodne od dnešnej Antalye (Attaleia). Na fragmente Annálov (predpokladá sa, že pochádza z doby Chattušila III, podľa mňa až z doby Tutchaliya IV.) je Parha zmienená ako východzí bod pre ťaženie do zeme Lukká. Na nápise z Yalburtu sa píše o ťažení Tutchaliya IV. do krajín Lukká. Sú tam menované niektoré mestá, ktoré sa identifikujú s neskoršími mestami v Lýkii: Wiyanawanda - Oinoanda, Talawa - Tlos, Pina - Pinara, Awarna - Arñna, a horská Patara - Patara. Spomína sa tam i rieka Hulaya.

Čo z toho vyplýva? Jednak je krajina Lukká takmer s určitosťou lokalizovaná do oblasti Hatay pri Iskandarijskom zálive, a jednak s veľkou pravdepodobnosťou do neskoršej Lýkie. Takže museli existovať dve krajiny, ktoré boli osídlené ľudom Lukká. Nie je to nič nezvyklé; spomeňme si na grécku, alebo fénickú kolonizáciu (Týros a Kartágo). A nesmieme zabúdať na to, že Lukká bol námorný národ. Pokiaľ sa týka doby, kedy došlo k územnej expanzii Tarchuntašše na západ, tak predpokladám, že sa udiala až za Tutchaliya IV. Kurunta spomínaný v Tawagalawa dopise môže, ale aj nemusí byť totožný s Kuruntom z Tarchuntašše.

To však nič nemení na veci, že chetitské vojsko podľa Tawagalawa dopisu smerovalo do Sýropalestíny. Svedčí o tom práve mesto Šallapa. Takže je jasné, že Lukká spomínaní v tomto dopise, sa nenachádzali v Lýkii na juhozápade Malej Ázie, ale západne od Karchemiše, v Hatay.

Ešte sa vrátim k Tarchuntašši. Pôvodne to bolo mesto, resp. mestský štát, v rámci Arzawy, ktorý sa najčastejšie lokalizuje južne od dnešnej Konye, alebo aj do údolia Gokşu, prípadne do oblasti Kayseri. Podľa mňa sa musela nachádzať neďaleko Tuwanuwy, ktorú Šuppiluliuma I. znovuzískal od Arzawy, a súčastne vtedy dobyl pevnosť Šallapare a Tarchuntaššu. Jednalo sa teda o časť arzawského územia, ktoré chetitský kráľ anektoval. Preto predpokladám, že tieto lokality sa nachádzali blízko seba, konkrétne južne od dnešného mesta Nigde v Turecku, alebo ešte presnejšie juhovýchodne od dnešného Kemerhisaru (tam sa nachádzala Tuwanuwa - Tyana). Pretože Tuwanuwa bola chetitským mestom, kým Tarchuntašša a Šallapare patrili pôvodne Arzawe, ovšem samotný názov Šallapare nás privádza do churitského prostredia, a teda sa zrejme nachádzala neďaleko Kizvatny.

 V druhej polovici 13. stor. BC, za vlády Kurunta, syna Muvatalla II, Tarchuntašša expanduje na juh a západ až k Antalyi (Parha, Kaštariya), pričom zaberá územie, ktoré pôvodne patrilo Arzawe, včítane Kuwaliye, teda južnej oblasti Mirá. Arzawa ako štát už v 13. stor. BC prakticky neexistoval (jeho elita i vojsko bolo buď deportované ako zajatci do Chetitskej ríše, alebo utieklo na západ a na egejské ostrovy, ešte za vlády Muršila II), ovšem ako geografický pojem bol známy ešte v dobe bitky u Kádeša.  Okolo roku 1215 BC je zaznamenaný konflikt medzi Tarchuntaššou, ktorej vládcom bol vtedy Hartapu, syn Muršila III, a chetitskou ríšou. Zdá sa, že ju Tarchuntašša po útoku morských národov (a útokoch Kaškejcov) dokonca prežila.

 

 

 Aššuva.

 

Veľmi dôležitá je správa o potlačení koalície 22 krajín vedených krajinou Aššuva z 15.storočia BC (podľa Forrera Asiá), ktoré sa postavili proti Tutchalijovi II. (cca 1445 BC) pri jeho návrate z bojov v Arzawe /ESPV 1999 str.45. 131/. Prvá z týchto krajín bola Lukká. Boli tam menované i Karkiša, Viluša a Taruiša. Prevažuje názor, že Aššuva sa nachádzala v oblasti Tróje (Assos). (Pozn. Datovanie tejto udalosti do doby Tutchaliya II. je príjímané všeobecným konsenzom až dnes. V staršej literatúre sa datuje do doby Tutchaliya IV).

Skutočne, sú určité indície, že Aššuva sa nachádzala na západe Malej Ázie, ovšem len v prípade, že platí Aššuva = Asiá. Ilias zmieňuje dvoch Frýgijcov, ktorí sa nazývali Asios. Tak isto istá časť nížiny v Lýdii sa nazývala Asios www.en.wikipedia.org/wiki/Asia. Na tabuľkách s lin.B písmom z Kréty sú spolu so ženami s Milatiai (Milétu) a Lémnu spomínané i ženy z Aswiai. Dopis /AhT 6/ z 1. pol. 13. stor. BC, ktorý napísal achchijavský kráľ pravdepodobne Muvatallimu II. (list je písaný chetitsky, ale pisateľ hovoril zrejme grécky /Beckman 2011 str.139, Salimbeti/), sa zaoberá otázkou ostrovov, ktoré patrili pôvodne Aššuve. Chetitský kráľ tvrdil, že ostrovy patria jemu. Kráľ Achchijavy však namietal, že jeho predchodca dostal tieto ostrovy od kráľa Aššuvy ako svadobný dar. Zmienený predok bol Kagamuna(š), ktorého niektorí autori stotožňujú s Kadmom. Pokiaľ by tomu tak bolo, jedným z týchto ostrovov by mohol byť Samothráké (svadba Kadma a Harmonie na Samothráké) a ďaľší Thasos (Kadmov brat). Tu by som chcel pripomenúť, že väčšie ostrovy sa nachádzajú západne od Malej Ázie (tým myslím i Rhodos). Vo východnom Stredomorí sa okrem Cypru nenachádza väčší ostrov (a i malých je tam len pár). No a dôležitý je i fakt, že v západnej Malej Ázii Rimania založili provinciu, ktorá sa nazývala Asiá. V trójskej oblasti sa nachádzal Assos, ktorý obývali Dardanci a Pelasgovia. A nejakí Dardanci sa pravdepodobne zúčastnili bitky u Kádeša na chetitskej strane (na chráme v egyptskom Karnaku sú označení ako Drdny). U Dardancov sa predpokladá, že sú thrácko-(ilýrskeho?) pôvodu. Potom vôbec neprekvapuje, že pôvodne vlastnili ostrov Samothráké. Ten sa totiž nachádzal v thráckom kultúrnom okruhu.  A neďaleko je i Thasos. I ďaľší Kadmov brat Fíneus odkazuje na Thrákiu. Takže v podstate sa jedná o územie, na ktorom sa pôvodne nachádzala trójsko-yortanská kultúra, zahrňujúca jak severozápadnú Anatóliu, tak i juhovýchodný Balkán. Pokiaľ by bol Kagamuna totožný s Kadmom, tak Achchijava musela mať s Aššuvou a vôbec s Dardancami priateľské vzťahy. 

Ovšem Herodotos nejakých iných Dardancov pozná i v matiénskych horách (podľa Mitanni), odkiaľ tečie rieka Araksés a Gyndés /Dejiny I 189, 202/, teda v arménskych horách. Pozrime sa, aké je poradie krajín, ktoré stáli na strane chetitského kráľa v bitke u Kádeša, vymenovaných v Bulletine: ..."zem Dardanaja, zem Naharina, tá z Kašky, tí z Masy, tí z Pidassy"... A až potom menuje krajiny Karkiša a Lukká, zem Karchemiš (zase pri sebe Lukká a Karchemiš!), a ostatné krajiny /Mynářová 2015, str.150/. Dôležité je to, že spolu s krajinou Dardanaja menuje i Naharinu a zem Kaška. Naharina bolo bývalé Mitanni, resp. to, čo z neho ostalo. A Kaškejci žili na sever od Chetitskej ríše, až niekde po Trapezunt, resp. ešte ďalej na východ. Takže táto zem Dardanaja zrejme ležala v arménskych horách, kde ich ako Dardancov pozná Herodotos. Je možné že sú totožní s národom Muški v zemi Kadmucha, na hornom Eufrate a Tigrise, západne od Nairi (to sa nachádzalo v oblasti jazera Van - neskoršie Urartu /Pečírková 2000 str.47, Burian, Oliva 1984 str.288/). Títo Muškovia sa pokladajú za predchodcov Frýgijcov /Bouzek 1990 str.160/ a Arménov /Redgateová 2003 str. 28, 30/. Z asýrskych prameňov vieme, že Muškovia v polovici 12. storočia BC obsadili dva churitské kraje; kráľovstvo Alzi, ktoré ležalo v povodí rieky Arsanias (Murat), až po Sasunské hory, a susednú Purulumzi /Redgateová 2003 str.28/. Asýrsky kráľ Tiglatpilesar I. nám zanechal správu z roku 1115 BC, že Muškovia obsadili zem Kadmuchu na severnom Tigrise. Zároveň tam uvádza Muškov spolu s Kaškami a Urumami. A práve zem Dardanaja sa v egyptských prameňoch (bitka u Kádeša), uvádza spolu s Kaškami a Naharinou (ktorú na severe mohli obývať Urumovia z Nairi). Znovu pripomínam, že egyptské pramene, ktoré opisujú bitku u Kádeša, pomerne presne určujú geografickú polohu jednotlivých národov, ktoré sa tejto bitky zúčastnili. Asýrčania bežne spájali Frýgijcov s Muškami. Asýrsky kráľ Sargon II. nám zanechal správu, o svojich stretoch s Mitou, kráľom Muškov. Tohoto Mitu identifikoval už H. Winckler ako frýgijského kráľa Midasa /Kienitz 1991 str.170/.

Muškov pozná zrejme i SZ pod menom Mešech, ktorý bol synom Jáfeta /Gn 10:2/. Je možné, že ich potomkami sú i Herodotom spomínaní Moschovia, ktorí sú spojovaní s gruzínskymi Meschami /Redgateová 2003 str.71/. S Muškami zrejme súvisí turecké mesto Muş, ktoré leží západne od jazera Van.

Frýgijci boli pôvodne thrácky kmeň, ktorého zbytky na Balkáne boli známe ako Brygovia /Bouzek 1990 str.75, Redgateová 2003 str.28/. Boli to potomkovia morských národov, ktorí do Anatólie prišli z Balkánu v 12. storočí BC. Svedčí o tom keramika s pupkami (Gáva), ktorá sa našla napr. v rozvalinách Tróje VIIb, ako i správy antických autorov. Ale to nebola jediná (proto)thrácka vlna. Ako píšem v časti o Kadmonejcoch, Protothráci do Anatólie a Sýropalestíny prišli ako tzv "nositelia torkézov", už na samom počiatku 2.tisícročia BC. V Anatólii ich chetitské pramene zrejme poznajú ako Piggajá (muž z Piggajá spolu s Attarissijou a Madduvattom). V dobe Alexandra Veľkého sa oblasť bývalej Frýgie nazývala Phiygia /SAK 1974 str.24/, čo je veľmi blízke názvu Piggajá. Dôležitý je i fakt, že už Apollónius Rhódsky v Argonautike, ako aj Homér v Iliade, poznajú Frýgijcov v Anatólii, teda ešte počas mykénskej doby. 

Trójsku vojnu, resp. zánik Tróje VIIa Blegen kvôli absencii keramiky LH III C, datuje k roku 1250 BC. To môže potvrdzovať fakt, že prítomnosť morských národov v Tróji je vlastne doložená až v zánikovom horizonte Tróje VIIb (cca 1190/1180 BC), keď sa tam vyskytuje keramika s pupkami - "Bückelkeramik - Gáva", pôvodom z východu Karpatskej kotliny. Keramika LH III C sa začína vyskytovať už okolo roku 1230 BC /Bartoněk 1969 str.309, 324/, preto nie je vylúčený i nižší dátum zániku Tróje VIIa. Trójska vojna teda predchádzala zhruba o 30-60 rokov udalostiam spojenými s morskými národmi.

 

Takže Dardanci v Muvatallovom vojsku zrejme nepochádzali z trójskej oblasti v západnej Malej Ázii, ale z oblasti arménskych hôr; vtedy žili medzi Kaškami, Naharinou a Urumami. Tam ich pozná i SZ ako Mešecha. Po roku 1165 BC sa spolu s novopríchodzími thráckymi Brygami, ktorí boli ich vzdialení príbuzní (Dardancov - Piggajá), usadili v Alzi, Purulumzi a Kadmuche. To, že Dardanci v chetitskom vojsku nepochádzali zo západnej Anatólie, je celkom logické. Takmer úplne chýbajú kontakty medzi touto oblasťou, a Chetitskou ríšou. Taruiša, možná Trója je v chetitských prameňoch spomínaná iba jeden jediný krát, a to zrejme ešte v 15. storočí BC. Takže je prijateľnejšie, že sídlili v matiénskych horách, kde doložené kontakty sú (Alzi, Azzi, Chajaša, Chaššuva, Iššuva, Mitanni atď).

Je možné, že Dardanci - Muškovia žili i v Sýropalestíne. Z amarnských dopisov poznáme mesto Mušihunu na Antilibanone. Z egyptských prameňov (bitka u Kádeša) poznáme zem Mušnatu, spomínanú spolu s Ugaritom, Alše a Kádešom /Mynářová 2015 str.134, 150/. Je možné, že boli totožní s Kadmonejcami a ľudom Mi-lim (Milyovia). V tejto súvislosti je zaujímavý názov mesta Damašku - Dammešeq. V SZ je Damašek spojený s menom Eliezera, snáď Abrahámovho adoptívneho syna /Gn 15:2/. Hebrejský text (Tóra) používa výraz "ben-mešeq", čo sa prekladá ako "damašský [Eliezer]" /viď Výklady I 1991 str.85/, ale správny výklad by mal byť "syn Mešeqa". Nesúvisí teda ben-mešeq s názvom národa Muški, Mešech, a mesto Damašek bolo podľa neho pomenované? A Eliezer možno vôbec nesúvisel s Damaškom, a celé je to iba omyl prekladateľov. Eliezer ako syn Mešecha (ben Mešeq) mohol byť práve potomok "nositeľov torkézov". Časovo sa jedná o poslednú tretinu 19. stor. BC.

 

Lazpaš.

 

 Prevláda názor, že Lazpaš je ostrov Lesbos. Ja si skôr myslím, že sa dá stotožniť s Lazikou, krajinou Lazov južne od Ugaritu. Chetitské pramene sa vôbec nezmieňujú o tom, že Lazpaš bol ostrovom, iba to, že ležal pri mori. V Manapa - Tarhunta dopise (AhT 7, zo Šeha-river), sa Lazpaš spomína spolu s Vilušou. V AhT 7 §3 sa píše o tom, že keď Pijamaraduš ponížil Manapa-Tarhuntu zo Šehy, inštaloval nad ním Atpa z Millavandy. A potom napadol Lazpa. Tam boli farbiari látok, ktorí patrili jednak Manapa-Tarhuntovi, a jednak chetitskému kráľovi. Všetci sa pridali k Pijamaradovi, a odišli s Atpa na lodiach do Šehy. Kupanta-Kurunta z Mirá napísal Atpa, aby chetitskému kráľovi vrátil aspoň jeho farbiarov. Z toho vidieť, že išlo o veľmi významnú profesionálnu skupinu, ktorá mala veľký význam i pre chetitského kráľa, a zároveň i pre vládcu Šehy. Preto je možné predpokladať, že títo farbiari mali monopol na svoje výrobné postupy. Zároveň z toho vyplýva, že Lazpa nemohol byť ostrovom Lesbom, pretože na Lesbe nie sú absolútne žiadne doklady chetitskej prítomnosti. 

  V AHT 7 §4 sa píše o fialových farbiaroch (SARIPUTI - muži) z Lazpa /Rutherford Ian, Religion in Aegean-Hittite Diplomacy, to prekladá ako "purple dyers of Lazpa", por. aj Beckman G, Bryce T, Cline E 2011, The Ahhiyawa Texts, str.140n/. Nejde o nič iné ako o farbenie látok purpurom. Preto mal chetitský kráľ i vládca Šehy svojich farbiarov v Lazpa pod Ugaritom, to bola zrejme najsevernejšia hranica, kde sa lovili ostranky, a vyrábalo purpurové farbivo. V jednom liste z Emar sa píše o tom, že Chetiti si dávali farbiť vlnu v Ugarite. Tam teda boli fialoví farbiari, ktorí patrili chetitskému kráľovi, a nie na Lesbe, kde nie je ani doložené, že by sa tam purpur získaval.

Zdá sa, že centrom získavania purpuru bol Sidón a Týrus, kde sa vo veľkom našli ulity ostraniek. Féničania túto výrobu spriemyselnili a rozvinuli ju po celom svojom území, takmer až po Ugarit (hranica po Šukšu) /Moscati 1975 str.70, Keller 1969 str.188/. V Ezechielovom proroctve týkajúceho sa Týru sa spomína modrý purpur a šarlát z ostrovov Eliša /Ezech. 27:7/. Eliša je zrejme Alašija, teda ostrov Cyprus /Moscati 1975 str.72/. Na Cypre boli významné fénické osady ako napr. Kition a Lapéthos. Zdá sa, že Féničania (a predtým Kanaánci) mali na farbenie purpurom monopol, takže nepripadalo do úvahy, aby sa purpur vyrábal na ostrove Lesbos (už len preto, že im nebola známa technologia výroby). Tým i padá hypotéza, že Lazpaš = Lesbos. Lazpaš teda musíme hľadať niekde na severe Fenície, južne od Ugaritu, teda v Lazike. To, že Lazpaš mohol ležať južne od Ugaritu potvrdzuje nález dvoch rezieb zo slonoviny z 8. storočia BC. Na jednej bol názov Hamy (Hamath), a na druhej bol napísaný Laaš. Bolo to druhé najväčšie mesto po Háme v tejto oblasti /Moscati 1975 str.59/. Predpokladám, že mesto Laaš bolo identické s chetitským Lazpaš, a súviselo s Lazmi. Ostatne, v chetitských textoch sa Lazpaš zapisuje ako "La-az-pa-an". Mimochodom, oblasť južne od Ugaritu sa dodnes naazýva Lázikíja. Lazpa sa nachádzal zrejme v bezprostrednom susedstve dnešného Qal´at-er Rouss.

Zdá sa, že Piyama-radu tým, že si v podstate privlastnil farbiarov purpuru, chcel zrejme vydierať chetiského kráľa. V zemi rieky Šeha, kam ich Atpa priviedol, purpur vyrábať nemohli. Tým Chetitská ríša, ale i Šeha utrpela značné ekonomické straty, nehľadiac na to, že mohol byť ohrozený export (vo forme výmeny kráľovských darov medzi vládcami Predného východu, prípadne i iných krajín). 

Pre úplnosť treba dodať, že snáď i Mínojci dokázali vyrábať purpur. Dochovali sa zrejme o tom doklady v Kato Zakros na Kréte /Pressová 1978 str.62/, kde sa našli rady bazénov, v ktorých sa rozpúšťala farba (či sa tam zachovali i ulity ostraniek, tak ako v Týre a v Sidóne, som sa už nedočítal). Nič však nenasvedčuje tomu, že by sa vyrábal i na ostrove Lesbos. Títo morskí plži sa zbierali len u Levantského pobrežia, a u východných brehoch Kréty /ESPV 1999 str.51/. Na Krétu mohli túto technológiu priniesť prišelci zo Sýropalestíny (alebo naopak: N. Platon). Samotný Lesbos (Thermi) patril pôvodne do okruhu trójsko-yortanskej kultúry, ktorej oblasť vplyvu predstavovalo západné pobrežie Malej Ázie (zrejme až po Beyçesultan vo vnútrozemí - tamojšia keramika má vzťah k Balkánu /ESPV 1999 str.54/), ďalej juhovýchodný Balkán, Chalkidiki-Kritsana a niektoré egejské ostrovy (Lémnos-Poliochni, Chios-Emporio ai). Lesbos rozhodne nepatril do krétskej sféry vplyvu, do nej v egejskej oblasti patrili predovšetkým Kyklady, Kythéra, Rhodos a Milétos /Burian, Oliva 1984 str.243/. Určité styky s Krétou sú však zaznamenané v strednej dobe bronzovej. V neskorej dobe bronzovej však monopol na výrobu purpuru mali zrejme už len Kanaánci z pobrežnej oblasti Libanonu (Kato Zakros bolo v tej dobe už len nevýznamnou osadou).

Od antických čias až do stredoveku sa používa pre purpur prívlastok "týrsky". Tak o ňom píše Homér v Iliade, ako aj grécki a rímski autori. Seleukovská i Ptolemaiovská kráľovská dynastia nosila plášte farbené týrskym purpurom. Vitruvius dokonca píše o dvoch varietách týrskeho purpuru. Odevy farbené týrskym purpurom sa nosili i v Byzancii. Dokonca v roku 1464 pápež Pavol II rozhodol, že kardináli by už nemali nosiť týrsky purpur, pretože farbivo z Byzancie nie je k dispozícii. Myslím teda, že možnosť existencie výroby purpuru na Lesbe je irrelevantná.

 

Millavanda

 

Tu by som chcel uviesť dôvody, prečo si myslím, že Millavanda nie je Milétos.

1., Katalóg lodí v Iliade bol zrejme kedysi samostatnou časťou. Tento zoznam nepočíta s prítomnosťou gréckych Iónov na celom maloázijskom pobreží /Bartoněk 1983 str.202/. Z maloázijskej pevniny neposlali proti Tróji ani jednu loď, čo by sa asi stalo, pokiaľ  by Milétos a ostatné mestá v západnej Anatólii boli významnými achájskymi sídlami. I keď sa tam našla mykénska keramika, to ešte neznamená, že tam boli i Achájci (a keď už, tak len ako obchodníci; por. asýrske kárum v Káneši, prípadne Ugarit). Z Rhodu, kde sa nachádzala achájska pevnosť, lode proti Tróji poslali, i z južných Sporád.

2.,Prečo sú otrokyne (alebo ženy v služobnom - nevoľníckom postavení) v Pyle hlavne z maloázijskej oblasti ? Tieto ženy sú označované ako Kniďanky, Zefyranky, Lémňanky, ženy z Aswie a hlavne - ženy z Milétu - Milatiai /Bartoněk 1983 str.147/. Jednalo sa zrejme o zajatkyne (lawiaiai), alebo otrokyne kúpené na trhoch. Achájky to zrejme neboli.

3., Milétos je u Homéra mesto obývané Kármi /Ilias II. 868/. Tí podľa neskorších gréckych autorov v šiestej generácii po páde Tróje boli nútení postúpiť svoje mesto iónskym osadníkom pod vedením Nélea, syna athénskeho kráľa Kodra. Tento príchod Iónov, zrejme pred rokom 1050 BC potvrdzujú i archeologické nálezy /Grant 2002 str.155/. Nehľadiac na nálezy mykénskej keramiky v Miléte, je fakt, že Milétos bol až do 11. storočia BC kárskym mestom, dostatočným argumentom pre odmietnutie parity Millavanda = Milétos.

 Predpokladá sa, že Chetiti za vlády Muršila II. cca 1315 BC zničili Milétos. Má o tom svedčiť požiarna vrstva vysoká 30 cm /Müller-Karpe in: Jockenhövel 2012 str.259/. V tom prípade by sa tam z tej doby muselo nájsť množstvo artefaktov chetitskej proveniencie. Pokiaľ je mi známe, tak v Miléte sa našiel iba fragment mykénskeho!!! pohára s namaľovaným typickým chetitským motívom vysokej pokrývky hlavy (typ vianočný strom) datovaný však až do LH III B2 (cca 1250 BC). A niekoľko mečov mykénskej a chetitskej proveniencie, datovaných rámcovo do 13. stor. BC, ale skôr k jeho polovici. Takže tieto artefakty nesúvisia ani s Muršilom II, a ani s Muvatallim II. A dokonca ani nemusia svedčiť ani o chetitskej prítomnosti v Miléte, tie zbrane sa tam mohli dostať i iným spôsobom.

 

Šeha

 

 Zem ľudu rieky Šeha. Boli to Dananijci a Hypachájci, spolu s Lúvijcami a Churitmi v rovine Ádany na rieke Seyhan, východne od Arzawy, blízko Viluše - Elaiussa. V lúvijštine sa táto oblasť označovala ako Hiyawa, nepochybne odvodené od chetitského názvu Achchijava. Keďže vieme, že Achájci a Dananijci (Hevejci - Hiyawa), ktorí pôvodne žili v Kanaáne, sa presťahovali do Kilíkie (Kilix, Chúšim-Suham, Hiyawa), tak je jasné, že primárne sa Achchijava nachádzala v Sýropalestíne. Názov Šeha i Seyhan je možné odvodiť od churitského "šeya", čo znamená "rieka, potok" https://en.m.wikipedia.org/wiki/Zion; /por. aj Hrozný 1943 str.194/. Už len kvôli tomu sa Šeha nemohla nachádzať v západnej Malej Ázii.

I mená synov Muwa-Walwiho: Ura-Tarhunta a Manapa-Tarhunta zo zeme rieky Šeha svedčia skôr pre kilíkijskú oblasť, resp. pre oblasť obývanú Lúvijcami, než pre egejské pobrežie Malej Ázie.

Šeha má kľúčový význam pre lokalizáciu maloázijských krajín v neskorej dobe bronzovej. Týka sa to hlavne Viluše a Arzawy, s ktorými bezprostredne susedila. Z toho vyplýva, že Viluša sa nemohla nachádzať na egejskom pobreží Malej Ázie, ale ako bezprostredný sused Šehy sa musela nachádzať v Kilíkii, a to juhozápadne od Šehy. To isté platí i pre samotnú Arzawu, ktorá sa musela nachádzať západne od Šehy, teda v západnej Kilíkii (Hilakku).

Je možné, že v 14. storočí BC vládcovia Šehy mali svoje vlastné záujmy v Galilei. Zdá sa, že v tej dobe vládli medzi Millavandou a Šehou priateľské vzťahy, ktoré vyplývali i z príbuznosti obyvateľstva oboch krajín (Dananijci a Achájci). Situácia sa zmenila okolo roku 1295 BC, keď Piyama-radu dosadil za vládcu Millavandy svojho synovca Atpa (s nepochybným achchijavským súhlasom), a spolu začali terorizovať mestá a krajiny v Levante. Ako prvú krajinu napadli Lazpa. Zrejme vtedy načas ovládli i krajinu rieky Šeha (Piyama-radu povýšil Atpa nad Manapa-Tarhuntu), kam priviedli i farbiarov z Lazpa. Vieme, že o niečo neskôr, v dobe Tutchaliya IV, bol kráľ Achchijavy osobne prítomný v krajine rieky Šeha /AhT 11/, takže tam sledoval určité (achchijavské) záujmy. Daľšou napadnutou krajinou bola Viluša. Manapa-Tarhunta, vládca Šehy, bol v tej dobe už veľmi chorý, a čoskoro zomrel. Jeho nástupcom sa stal jeho syn Masturi, ktorý však nastúpil na trón až neskôr, po oslobodení Viluše a zrejme i Šehy spojenými vojskami Chetitov a ľudu Kassu, od uzurpátorov Piyama-radu a Atpa.

 

 

Arinnanda.

 

Arinnanda sa síce priamo s Achchijavou nespomína, ale je pre túto problematiku veľmi dôležitá. V Análoch Muršila II, v časti CTH 61II.2 sa píše o vysídlených osobách (z Arzawy), ktoré utiekli od chetitského kráľa. Pretože držali "nepriechodné výšky", vydal Šarri Kušuch (Pijaššili), vládca Karchemiše, a brat Muršila II rozkaz k pochodu, "aby ich zrazili dole". Zároveň tam pochodovalo i vojsko chetitského kráľa (pod jeho velením). Tieto "nepriechodné výšky" sa nazývali vrch Arinnanda. ..."Tento vrch Arinnanda je veľmi neprístupný, vyčnievajúci do mora. Okrem toho je veľmi vysoký a robusný. Pretože to je skala, nemožno tam ísť s koňmi (vozmi), a tak som ja (moje Slnko), šiel pred armádou pešo na vrch Arinnanda"... 

Na celom pobreží južnej a západnej Anatólie sú len štyri lokality (jednou z nich je Alanya), kde pohorie, alebo len vrch vybieha až do mora (dobre je to vidieť  na satelitných mapách). Avšak iba jedna z nich plne odpovedá vyššie uvedenému popisu. Je to mys Anamur. Je to vysoká, obtiažne prístupná skala, ktorá vybieha až do mora, preto sa nedá obísť. Je to skvelé miesto na obranu, ako útočištná výšina. A toto miesto je schopné pojať množstvo ľudí. Preto tu už Féničania postavili mesto, ktoré sa v antickej dobe nazývalo Anemurion. Pre Chetitov toto miesto bolo posvätné, uctievali tam bohyňu Slnka Arinnu. O strategickom význame tohoto miesta svedčí i fakt, že po mys Kormakitis na Cypre je to len 60 kilometrov. Keďže v blízkosti Anamuru sa musela nachádzať i Zippašlá, tak je potom pochopiteľné, prečo Madduvattaš zo Zippašlá spolu s Attariššijou, s pomocou muža z krajiny Piggajá, uskutočnili útok na Alašiju, teda Cyprus. Bol predsa tak blízko.

Muršiliš vo svojich Análoch spomína ako prvú Arzawu. Hranicou medzi Arzawou a Kuwalliyou bola rieka Astarpa. V tejto oblasti je len jedna rieka, s ktorou ju je možné stotožniť. Tou riekou je Gökşu (Kalykadnos, nemýliť si s Gökşu, ktorý je prítokom Seyhanu), ktorá tvorila západnú hranicu Arzawy (po jej rozdelení za Muršila II). Za Arzawou, teda zrejme už v Kuwalliya je Anamur, resp. Arinnanda. Odtiaľ Muršili honil uprchlíkov až do Apasy v Kuwalliya, čo môže byť dnešná Gazipaşa.

Keďže Šeha sa takmer určite nachádzala na Seyhane v Ádanyi, a hraničila s Arzawou a Vilušou, tak sa Viluša určite nemohla nachádzať v trójskej oblasti. Tá sa pravdepodobne nachádzala v mersinskej oblasti, a na ostrove Elauissa. Už som spomenul dôvody, prečo Apasa nemôže byť totožná s neskorším Efezom. Taktiež je málo pravdepodobné, že by chetitský kráľ honil utečencov z Arinnandy-Anamuru až po egejské pobrežie.

 

  Z uvedeného vyplýva, že viacero miest a krajín, ktoré sú uvádzané v súvislosti s Achchijavou možno lokalizovať do širšej oblasti rieky Orontés, východne od Amurru, a severne od nej, a taktiež do oblasti Kilíkie. Výnimku tvorí zrejme Aššuva a Mirá. Neboli to veľké krajiny ako v Malej Ázii, skôr to boli malé mestské štáty, ktoré boli chetitskými vazalmi. Achchijava a Amurru patrilo až do 14. storočia BC pod egyptskú sféru vplyvu. To sa zmenilo za vlády Šuppiluliuma I., ktorý najprv upevnil moc vo svojej ríši, podmanil si Kilíkiu, a potom svoje úsilie smeroval na juh do Sýrie až po Libanon. Ugaritský kráľ uznal jeho zvrchovanosť. Keďže ostatné štáty sa mu nechceli podrobiť, tiahol veľkokráľ pozdľž Orontu na juh /Müller-Karpe in: Jockenhövel 2012 str.256/. Podrobil si Nuhašše, Aleppo, ovládol Damašek a Kádeš /Lalouettová 2009 str.49/, a taktiež Arachtu a Nija. Vyplienil Katnu, podriadil si Amurru, a nakoniec porazil Mitanni. Práve z tejto doby pochádza prvá chetitská správa o Achchijave /AhT 12/ (vyhostenie nepohodlnej osoby do Achchijavy, i keď zaznamenaná až za Muršila II). Teda, až keď sa Chetiti dostali k hraniciam Achchijavy. (Achchijá spomínaná v tzv. "zločinoch Madduvattovych" nemusí súvisieť so sýropalestínskou Achchijavou, môže ísť o mykénske Grécko a jeho západoanatólske kolónie /AhT 3 §1, 22 §25/). Dobytím Amurru sa teda Šuppiluliuma I. priblížil k achchijavskej hranici. Nakoniec dobyl i Amqu v údolí Bekáa /EA 170, 175/. To bolo v dobe Tutanchámonovej smrti. Po zavraždení chetitského princa, ktorý sa mal oženiť s egyptskou kráľovnou, pravdepodobne Anchesenamon, zahájil Šupiluliuma I. odvetné ťaženie, vnikol "do zeme Egypta" /Müller Karpe in: Jockenhövel 2012 str.257/, čo bola zrejme severná Palestína (teda horný Reten, čo bolo tradične najsevernejšie územie, o ktorom sa hovorilo "že patrí faraónovi"; nemohla to byť južná Sýria, pretože Chetiti už predtým dobyli Amqu), a porazil egyptské vojsko. Zajatcov, ktorých si doviedol, však priniesli do chetitskej ríše mor. Je to vlastne precedens, pretože po prvý krát chetitské vojsko sa dostalo do severnej Palestíny /Avdijev 1955 str.316/, zrejme do oblasti ovládanej Chácorom (Achchijava) a Millavandou, podobne ako neskôr Muvatalli II vpadol do Millavandy (Mi'ilia, Kabir, Akziv, Akko), ešte pred mierovou zmluvou s Ramesse II. Koniec koncov, egyptský panovník prestával mať o Sýropalestínu záujem, i vďaka asýrskej expanzii do severnej Sýrie (čo tiež bolo jednou z príčin uzavretia mierovej zmluvy). Egyptu sa postupne vymkla kontrola z rúk nad južnou Sýriou a severnou Palestínou. Ramesse II. práve preto radšej vybudoval radu pevností tesne u egyptských hraníc /Mieroop 2010 str.167/.

 

 

 

 

10.  ARZAWA A JEJ KRAJINY

 

 

  Maloázijskými štátmi sa v tejto práci nebudem podrobnejšie zaoberať. Spomeniem iba to, čo je pre problematiku Achchijavy dôležité.

 V dobe úpadku chetitskej moci, v dobe Strednej ríše za kráľa Tarchundaradua, bola Arzawa významným štátom, ktorú uznával i Egypt. Svedčí o tom amarnská korešpodencia i dynastická svatba.

  V dobe Tutchalija II prežívala Chetitská ríša ťažké časy. Zo severu ju ohrozovali Kaškovia, bola vypálená Chattušaš i Šapinuva. Z neskoršieho obdobia pochádza správa, ..."Že z jednej strany prišiel kaškejský nepriateľ, postihol zem Chatti a z Nenašši urobil hranicu. Z druhej strany prišiel nepriateľ z Arzawy, a i ten postihol krajiny Chatti a urobil z Tuvanuvy a Udy hranicu"... Ďalej sa spomína Azzi (Azzi-Chajaša, churitská oblasť v severovýchodnej Anatólii), s hranicou v Šamuche a Išuva (horný Eufrat) ktorá porazila Tegaramu a hranica bola u mesta Kizvatny.

Ura-Tarhunta bol starším, a Manapa-Tarhunta mladším synom Muwa-Walwiho zo zeme rieky Šeha. Ura-Tarhunta zosadil Manapa-Tarhunta z trónu, a vyhnal ho do Karkiše. Ľud od rieky Šehy sa vzbúril, a povolal Manapa-Tarhuntu späť. 

Po smrti chetitského kráľa Arnuvanda II. sa arzawský kráľ Uhha-Ziti sa vzbúril proti Chetitom v Arzawe, zrejme znovu zjednotil jednotlivé arzawské krajiny, a prešiel na stranu kráľa Achchijavy a Millavanda sa pridala k Achchijave /Müller-Karpe in: Jockenhövel 2012 str.259, CTH 61.2/. Vzhľadom k tomu, že sa Arzawa pripojila k protichetitskej aliancii, Šupiluliuma I. podnikol ťaženie do Arzawy. Keď jeho syn Muršiliš II. zaútočil cca 1320 BC na Arzavu, Manapa-Tarhunta zo Šehy sa spojil s kráľom Arzawy Uchcha-Ziti. Muršiliš II. porazil túto alianciu, a bol pripravený zničiť krajinu rieky Šeha. Ovšem z určitého dôvodu (nebola tým dôvodom Achchijava?) chetitský kráľ odpustil Manapa-Tarhuntovi, a nezaútočil na Šehu, a potvrdil ho ako vládcu zeme rieky Šeha, a chetitského vazala. V roku 1312 BC sa princ Piyama-Kurunta (syn Uchcha-Ziti) z Arzawy postavil proti armáde Muršila II. u Walma, na rieke Aštarpe (Gökşu). Muršiliš honil Piyama-Kuruntu až do Apasy (Gazipaşa?). V tejto súvislosti je dôležitý fakt, že Piyama-Kurunta vyšiel z mora (teda na lodiach), a s ním prišiel i kráľ Achchijavy /CTH 61.1A III/. To len potvrdzuje úzke vzťahy medzi Arzawou a Achchijavou, ako i fakt, že Achchijava sa nenachádzala v Malej Ázii.

Mašulijuva z Mirá dosadil Muršiliš II. za kráľa v Mirá. Mašulijuva sa však vzbúril, a podnecoval i Pitassa do vzbury (cca 1310 BC). Muršiliš II. zosadil Mašulijuva, a dosadil na trón jeho synovca a adoptovaného syna Kupanta-Kurunta, ktorý zastával prochetitský postoj. V následnej zmluve Muršiliš súhlasil, že mu postúpi krajinu Kuwalliya. A hranicou medzi Arzawou a Kuwaliyou bola rieka Astarpa (na východe Arzawa hraničila s Šehou /CTH 61.1.A III/). 

Pijamaraduš (Piyama-radu), podľa mena Lúvijec, známy z viacerých dopisov týkajúcich sa Achchijavy (Tawagalawa dopis /CTH 181/, Milawata dopis /CTH 182/, Manapa-Tarhunta dopis /CTH 191/ ai) pochádzal  možno z Arzawy, z Viluše, alebo dokonca z Lazpa, a mal určitý vzťah ku Karkiše a Maše. Predpokladá sa, že vzhľadom k tomu, že si chcel zabezpečiť dynastické práva, podnikal útoky do krajín Lukká, Arzawa, Šeha, Viluša a Lazpa (tiež spolu s Atpya z Millavandy). Chcel byť inštalovaný chetitským kráľom za panovníka v spornom území v Íjalande. Táto jeho činnosť trvala údajne 45 rokov, a zrejme prispela k narušeniu vzťahov medzi Achchijavou a Chetitskou ríšou. Zároveň vieme, že dosadil Atpa za vládcu Millavandy, pretože bol s ním spriaznený, a tým ponížil Manapa-Tarhuntu zo Šehy (To sa dá vysvetliť aj tak, že vládca Millavandy, ktorý vládol pred Atpa, bol nejak s vládcom Šehy spriaznený. Vieme, že časť Dananijcov z územia Ašer, neskoršej Millavandy presídlila do Kilíkie, na rieku Seyhan - Šeha. Preto Šeha a Millavanda zrejme mali medzi sebou užšie vzťahy, i keď vládnuca dynastia v Šehe bola vtedy lúvijská. Zdá sa, že pred Pijamaradovým vystúpením tvorili krajiny Arzawa, Šeha a Millavanda, užšiu koalíciu. Achchijava navonok spočiatku zastávala neutrálny postoj, a Mirá spolu s Bázanom (Biridašwa) a Lazpa boli prochetitské. Mimochodom Pijamaradu je menovaný i v kultickom texte CTH 590, KUB 56,15, AhT 26, kde nemenovaná chetitská kráľovna (snáď Puduhepa) sa modlí k moru v Izziya (Issos, dnešný Kinet Höyük v Kilíkii) a v Kummani (Comania v Kappadokii nad Ádaniyou). Motlitba znie približne takto: ..."Pokiaľ chytíš Pijamaradu (sám), dám zlatého vtáka a jednotku (zlata?)"... /S. Morris, From Kizuwatna to Troy? academia.edu/. Pijamaradova činnosť sa zameriavala na krajiny, ktoré sa podľa dnešných názorov kladú na západ Malej Ázie, tak prečo sa kráľovna modlila v Isse a Comani? Pokiaľ by šlo len o rituál, mohla ho vykonať i v Chattuši. Pokiaľ by nutne bol rituál spojený s prítomnosťou kráľovny, ako vykonávateľky obradu priamo u mora, prečo išla do Comani, ktorá síce bola významným kultovným centrom s churitským pantheónom, ale s morom nemala nič spoločné? A prečo išla do Izziya? Poukazuje to skôr na fakt, že Pijamaradova činnosť bola zameraná práve na túto oblasť (Kilíkia a severná Levanta).

  Zdá sa však, že achchijavský kráľ skryte a neskôr viac menej otvorene podporoval kráľa Arzawy i iné krajiny v oblasti, v ich úsilí obmedziť vplyv a moc Chetitskej ríše. Táto politika bola zrejme dlhodobá. Vyvrcholilo to zrejme za vlády Muvatalla II, ktorý tiahol popri Achchijave (pričom nechal bez úhony jej mestá ako napr. Atriyu), ale potom rozprášil (millavandské?) vojsko u Ijalandy a vtiahol do Millavandy. Je možné, že na krátky čas bola Millavanda vo vazalskom pomere k Chetitskej ríši (do uzavretia mierovej zmluvy), a Achchijava nad ňou definitívne stratila kontrolu, a čo je najdôležitejšie, stratila námorné základne, čo sa určite odrazilo na jej obchode a ekonomike. Ďaľšia tvrdá rana prišla z chetitskej strany, keď im bolo znemožnené v dôsledku zhoršenia chetitsko - asýrskych vzťahov za Tutchalija IV. používať prístavy v Sýrii. Obchod s Asýriou sa uskutočňoval zo sýrskych prístavov, hlavne z Ugaritu a Byblu. Pokiaľ sa týka Týru a Sidónu tak vieme, že tieto mestá medzi sebou súperili dosť nevyberavým spôsobom, takže používanie tamojších prístavov bolo aspoň v tejto dobe dosť neisté.

 

Muršiliš II. po porážke Arzawy ju rozdelil na už predtým existujúce krajiny 1., kráľovsto Mira-Kuwalliya s mestami Mirá a Apasa, kde ako už vieme, dosadil za vládcu Mašulijuva, ako vazala, po ktorom čoskoro nasleduje Kupanta-Kurunta, 2., Chapallu, kde dosadil Targašnalliho /Müller Karpe in: Jockenhövel 2012 str.259/. Samotná 3., Arzawa na západe hraničila s horskou oblasťou Zippašlá (známa zo "zločinov Madduvattových"), zrejme v oblasti rieky Gökşu (Astarpa), nad Kuwaliya. Kuwaliya s mestom Apasa sa taktiež nachádzala západne od Arzawy, ale pri mori. Severná hranica Arzawy bola u Tuwanuwy (Tyana), ktorá ležala pri Kemerhisare, južne od mesta Nigde /Kienitz 1991 str.40/, a východná v bývalej Kizvatne, teraz v zemi rieky Šeha. (Dnes sa východná hranica Arzawy kladie až niekde západne od Pamfýlie, alebo až k Sakaryi, čo je v rozpore s písomnými prameňmi). Teda Arzawa sa obmedzovala iba na západnú Kilíkiu (asýr. Hilakku, lat. Kilikia Tracheia), časť Pampýlie a územie na sever od nich, pričom medzi ňou a východnou Kilíkiou (Kizvatnou - Adanyiou), ležala zem ľudu rieky Šeha, neskoršia Hiyawa, a juhozápadne od Šehy ležala Viluša. Z doby Tutchalija IV. pochádza text, že ľud krajiny rieky Šeha vystúpil nepriateľsky voči Chetitom a honosili sa tým, že si ich chetitský kráľ nepodrobil, tak ako (Muršili II.) porazil Arzawu. Je veľmi pravdepodobné, že achchijavský kráľ mal na povstaní Šehy svoj podiel, a pri tejto príležitosti bol na maloázijskej pevnine /AhT 11/, snáď priamo u rieky Šeha - Seyhan.

Pri zvažovaní rôznych možností lokalizácie krajín súvisiacich s Achchijavou v Anatólii a severnej Levante vychádza ako najpravdepodobnejšie toto riešenie:

1. Aššuva ležala južne a východne od Tróje, možnej Taruiše, až po severný tok rieky Sakarye, kde sa stýkala so západnou hranicou Chetitskej ríše. Bola obývaná Dardancami thráckeho pôvodu, a taktiež Pelasgami /Ílias 10, 429/. Dardanci boli príbuzní Trójanov (Teukrov). 

2. Kráľovstvo Mirá sa rozprestieralo v Izaurii, a na sever až po západný breh rieky Sakarye, kde sa stýkalo s Aššuvou. Tento stav pretrval až do 1. polovice 13. storočia BC, ovšem v 2. polovici 13. storočia začína kráľovstvo Mirá expandovať na západ.

3. Arzawa sa nachádzala v západnej Kilíkii (tam ju umiestňoval už Hrozný a jeho súčastníci). Na západe hraničila s Kuwaliya a Zippašlá, na východe s Kizvatnou, na juhovýchode s územím Šehy, na juhu s Vilušou a na severe s Tuvanuvou, Chapallou a Mirá. Ovšem v priebehu času sa hranice Arzawy menili. V dobe predchádzajúcej Tutchaliya II, sa jej severná hranica nachádzala určite južnejšie. Taktiež si je treba uvedomiť, že k arzawským krajinám patrili i Mirá, Kuwaliya, Chapalla a Viluša. V niektorých obdobiach tvorili jeden celok (ako zrejme v dobe Tarchundaradua), v iných dobách tieto krajiny tvorili autonómne celky, s rozličným stupňom lojálnosti k chetitskej ríši. Táto autonomizácia začala za expanzívnej politiky Šuppiluliuma I, keď došlo k anektovaniu časti jej územia (Tarchuntašša, Šallapare), a vyvrcholila za Muršila II a Muvatalla II, keď Arzawa v Kilíkii ako štát prestala existovať, a na jej miesto nastúpila v druhej polovici 13. storočia rozpínajúca sa Tarchuntašša.

4. Lukká sa nachádzala v prímorskej oblasti dnešnej provincie Hatay, a spolu s Karkišou (Karkar) a možno i s Mašou (Masjaf) obklopovali Ugarit.

5. Lazpaš (Lazika) sa nachádzala južne od Ugaritu, a bezprostredne hraničila s Amurru.

 

 Poradie krajín v pobrežnej oblasti južnej Anatólie, od Pamfýlie, až po Hatay, v poradí od západu na východ: Kuwalliya a Zippašlá, Arzawa, Šeha, Šallapa a Lukká. Východne od Lukká bol Mukiš (Alalach a Waršiyalla). Severne od Arzawy bola Chapalla a Mirá, a južne Viluša (juhozápadne od Šehy). Šeha je krajina, ktorá sa v egyptských prameňoch nazývala Kedu, Qode, a spolu so Šallapou sa nachádzala na bývalom území Kizwatny. Západne od Šehy sa nacházala Arzawa, s ktorou hraničila (Muršiliš sa vrátil z Arzawy do Šehy). Zároveň Šeha sa nachádzala blízko Viluše, ktorej územie sa neobmedzovalo len na ostrov Elaiussa, ale i na pobrežnú oblasť východnej Kilíkie - Mersin, (Muršilove vojsko išlo priamo zo Šehy do Viluše). Mimochodom, v Mersine bola v neskorej dobe bronzovej pevnosť s kazematovou hradbou, analogickou s opevnením v Chattuši /ESPV 1999 str.223/. Toto geografické rozčlenenie platí iba do polovice 13. storočia BC. Potom smerom na východ od Lýkie bola situácia nasledovná: Lukká, Tarchuntašša, Hiyawa, (Šallapa?), Lukká. Juhozápadne od Hiyawy bola Viluša. A v strednej časti Anatólie bolo kráľovstvo Mirá, po hranicu na západe, ktorú vytyčovali pamätníky - Akpinar, Karabel, Torbali, Suratkaya (Latmos). Môžeme predpokladať, že územné rozšírenie Mirá za kráľa Tarkašnawa, súviselo s expanziou Tarchuntašše, za vlády Kurunty.

Práve predpoklad údajne vyplývajúci z Milavata dopisu a z nápisu v Karabeli (Šeha susedí s Vilušou a Mirá), po prečítaní nápisu v Karabeli Hawkinsom /Hawkins J.D. 1998, Tarkasnawa king of Mira/, sa považuje za dôkaz, že kráľovstvo Mirá sa nachádzalo južne, a Viluša severne od Šehy, v západnej Anatólii. A teda, že Viluša je Trója. Ovšem tento predpoklad vychádza len z presvedčenia, že Šeha sa nachádzala v západnej Anatólii. 

Šehu dnes vedci umiestňujú niekedy na rieku Menderez, ale väčšinou na Gediz (Hermos) alebo Bakirçay (Caicus, pôvodne však Astraeus - Plutarchos), ovšem tam sa nachádzajú hraničné monumenty kráľovstva Mirá. V tom prípade sú dve možnosti. Buď sa Šeha nachádzala nad Mirá (severne od Akpinaru - severná hranica Mirá v 2.pol. 13. stor. BC), a potom by Arzawa, ktorá tiež hraničila so Šehou, musela ležať niekde v oblasti západne od stredného toku rieky Sakarye, čo je v rozpore s písomnými prameňmi. Alebo sa Šeha nachádzala len v úzkom pobrežnom páse zhruba od územia južne od Izmiru, až po trójsku oblasť. V tom prípade by sa však asi nenazývala zemou rieky Šeha, pretože tých riek tam je bezpočet, a tento názov svedčí o tom, že zem rieky Šeha ležala len u jednej rieky tohoto mena. Na juhu by hraničila s Kuwalliyou (pokiaľ považujeme Apasu za Efez) a Arzawou,  ktorá by však musela zaberať celú južnú Anatóliu až po Kilíkiu, okrem údajného územia Millavandy (Milétu) a Achchijavy na juhozápade (v tom prípade by tam ale na Achchijavu nezostávalo dosť miesta, tam boli Károvia, a Achchijava určite nebola malý mestský štát). To platí i v prípade, že západná hranica kráľovstva Mirá bola ešte ďaleko na východe (Milavata dopis bol napísaný zrejme ešte pred rozširovaním kráľovstva Mirá na západ). Zem rieky Šeha bolo pomerne malé územie, ktoré bolo viazané iba na jednu väčšiu rieku. Vzhľadom k tomu, že hraničila s Arzawou (ktorá sa nachádzala u stredozemského pobrežia), ako aj s Vilušou (na severe, pokiaľ ju považujeme za Tróju), tak by musela zaberať rozsiahle územie v západnej Anatólii. A to proste nie je možné. V tomto prípade ide jednoznačne o snahu stotožniť Vilušu s Trójou. Takisto si treba uvedomiť, že Viluša bola jednou z arzawských krajín.

Pre lokalizáciu samotnej Arzawy sú dôležíté tieto fakty:

1. Arinanda v Kuwaliya, teda mys Anamur. Muršiliš až do Arinandy honil utečencov z Arzawy. Arzawa na západe hraničila s Kuwaliya, na rieke Astarpa/Gökşu. Takže sa nemohla nachádzať v západnej Anatólii.

2. Šeha v Kilíkii. Tvorila východnú hranicu Arzawy.

3. Tuwanuwa/Tyana, južne od dnešného mesta Nigde. Za kráľa Tutchaliya II. tvorila severnú hranicu Arzavy. Mimochodom, ide o jedinú presnú geografickú polohu Arzawy, známu z chetitských prameňov. A rozhodne ňou nie je západná Anatólia. 

4. Z doby Chattušila I. pochádza text, kde sa uvádza, že Arzawa sa nachádzala spolu s Vilušou u južného mora (Stredozemné).

5. V Análoch Muršila II. /CTH 61.II.2/ sa uvádza takáto postupnosť krajín od východu na západ: Karchemiš, Šallapa, Arzawa. V tých istých Análoch, v časti, kde sa píše o vysídlených osobách z Arzawy, ktoré honil chetitský kráľ a Pijašili až po vrch Arinandu, je východzím bodom práve Karchemiš. Z toho jednoznačne vyplýva, že východná hranica Arzawy sa nachádzala v blízkosti Šallapa na Ceyhane, a teda s najväčšou pravdepodobnosťou sa nachádzala v západnej Kilíkii, západne od Šallapy, Šehy a Viluše. A je to ďaľší argument vyvracajúci paritu Viluša = Trója!!!

 

Chetitské (resp. lúvijské) monumenty v Akpinare, Karabeli, Torbali a Suratkayi sa nachádzajú v strednej časti západnej Anatólie, cca 30 km od egejského pobrežia, takmer v jednej línii. Skutočne to navodzuje dojem, že tvorili hranicu, teda západnú hranicu kráľovstva Mirá, pretože vieme, že minimálne tri z nich dal zhotoviť kráľ Tarkašnawa. Južná a severná časť západnej Anatólie je bez akýchkoľvek chetitských pamiatok. Severná časť bola obývaná Dardancami a Pelasgami, a južná časť Kármi. Medzi štyrmi spomínanými monumentami, riekou Sakaryou a krajinou Izauria sa takisto nenachádzajú žiadne chetitské pamiatky. I to svedčí o náhlom rozšírení hranice kráľovstva Mirá na západ, krátko pred kolapsom v Anatólii (morské národy). Táto ovládnutá oblasť sa nestačila ani osídliť ľuďmi z krajiny Mirá.

 

 

 

 

11. ACHÁJCI AKO "NOSITELIA TORKÉZOV"

 

 

Je až zarážajúce, koľko indícií nás v Kadmovom mýte zavádza do thráckeho kultúrneho okruhu. Ako som už spomínal, je to thrácky ostrov Samothráké, na ktorom sa Kadmos oženil s Harmóniou, s ktorou mali dcéru Semelé, a tá bola matkou Dionýza, ktorý bol pôvodne thráckym bohom /Bouzek 1990 str.61/. Herodotos uvádza, že Dionýzov kult prevzali Gréci od týrskeho Kadma, a od ľudí, ktorí s ním prišli z "Foinikie" (vtedy krajina Fenechu), do boiótskej krajiny /Dejiny II.49/. Spolu s Iásiónom, bratom thráckeho Dardana patril k zakladateľom kultu Kabeirov na Samothráké. Tento kult bol rozšírený aj v Tróji, na Imbre a na Lémne /Bouzek, Hošek 1978 str.127/, teda v thráckom kultúrnom okruhu, a zrejme súvisel s rozvojom metalurgie (Héfaistos bol považovaný za ich otca). Neďaleko Samothráké, smerom k thrácko-pelasgickej Chalkidiki je ostrov Thasos, čo bolo meno jedného z Kadmových bratov. Thasos sa pred príchodom Grékov nazýval Odonis, a obýval ho thrácky kmeň Sintov /Grant 2002 str.247/. Tam sa nachádzal Héraklov chrám, ktorý postavili "Foiničania" z Týru, keď sa vypravili hľadať Európu. Práve v Týre stál chrám zasvätený Héraklovi Thaskému /Herodotos, Dejiny II.44/, čo bol Melkart. A práve jeden z Kadmových vnukov sa nazýval Melikert, a bol synom Ínó.

Samothráké a Thasos boli zrejme ostrovy, ktoré dostal Kagamuna(š) - Kadmos (por. k-g-m-n & k-d-m-n = Kadmonej, Kadmónci /Gn 15:19/ ako svadobný dar /AhT 6/. Pokiaľ by sa potvrdila táto parita, bol by to jednoznačný dôkaz toho, že Achchijava sa nachádzala v libanonskej oblasti. Kagamuna je totiž uvádzaný ako predok kráľa Achchijavy, a Kadmos predsa pochádzal z Libanonu. V Argonautike /II 175n/ sa píše o Agenorovcovi Fíneovi, ktorý býval opodiaľ pobrežia, naproti Bithýnii (a Bithýnovia boli takisto thrácky kmeň). Bol to Kadmov brat, a thrácky kráľ. Zároveň sa tam píše o divokých thráckych Bebrykoch, ktorí sú stotožňovaní s Mygdónmi. Podľa Homéra túto oblasť (severozápadná Anatólia) obývali oi. aj Dardanci. O Dardancoch v arménskych horách som sa už zmienil. Ovšem Dardancov poznáme i na Balkáne, konkrétne sídlili južne od Dunaja, v dnešnom Srbsku a Kosove, západne od rieky Strumy (Strymón). Sú považovaní za thrácko-ilýrske etnikum. Podľa mňa sa pôvodne jednalo o protothrácky kmeň, ktorý sa neskôr presunul do ilýrskej oblasti (pôvodná oblasť k. Bubanj-Hum III, do následnej k. Glasinac), čo našlo odraz i v gréckom mýte, o presťahovaní sa Kadma a Harmonie do Ilýrskej krajiny /napr. Graves 2004 str.200/, kde spolu mali syna Illyriosa. O tom môže svedčiť fakt, že časť Dardancov sídlila aj na egejskom pobreží, východne od Chalkidiki, nad Thasom /Bouzek 1990 str.76/. To mohli byť ich pôvodné sídla. Ale Dardanci presídlili i do Anatólie. Túto udalosť je možné spojiť s nenásilným zánikom Tróje V, a vznikom Tróje VI. (Je možné, že obyvatelia Tróje III-V boli príbuzní s novými prišelcami, vzhľadom k tomu, že mali úzke styky s juhovýchodným Balkánom.

 Aj podľa legiend sa Dardanci delili na Trójanov - Teukrov (ich mýtickým zakladateľom bol Dardanos, brat Iásióna), a samotných Dardancov, žijúcich južne a východne od Tróje. Zrejme sa jednalo o "nositeľov torkézov", ktorí prenikli z Balkánu do Anatólie, a potom i do Sýrie a Libanonu (Ugarit, Byblos). Tento postup je možné vysledovať i v Tarse v Kilíkii. V závere rannej doby bronzovej je tamojšia opevnená osada zničená požiarom. Nad požiarnou vrstvou sa nachádza keramika nového typu, ktorá má analógie k západoanatólskym formám. A preto sa spája s príchodom nového obyvateľstva zo západu Malej Ázie /ESPV 1999 str.372/.

Zrejme nie je náhoda, že predpalácové Tel Kabri bolo zničené na sklonku EB, v dobe kolapsu miest v Sýropalestíne cca 2100/2000 BC. V období MB I Tel Kabri spolu s Megiddom, Afekom a Akkom boli prvými mestami v Levante, ktoré prestavali svoje opevnenie. Predpokladám, že predpalácové Tel Kabri, ako aj ostatné mestá v tejto oblasti dobyli Milyovia (ľud Mi-lim), ktorí prišli z juhozápadnej Anatólie, a patrili k "nositeľom torkézov". Títo zrejme taktiež založili Jeruzalem /viď článok Milyovia-Solymovia/. Milyovia ako vládnuca vrstva koexistovali potom s réfajskými Dananijcami v kráľovstve Dananijcov, podobne ako Kadmonejci v Achchijave. Jeruzalem samozrejme do kráľovstva Dananijcov nepatril, tam Milyovia boli vládnucou vrstvou iba v predhyksóskom a hyksóskom období (ovšem Jeruzalem musel mať k achchijavskej oblasti určitý /vazalský?/ vzťah, pretože kráľ Jabín z Chácoru povolal do svojho vojska i Jebúzejcov /Jozue 11:3/). V posthyksóskom období sa tam usadili potomkovia Hyksósov: Júda (Gutejci) a Jebúzejci, ktorí mohli byť potomkami Milyov a Dananijcov (teda tých, ktorí neodišli do Grécka; viac v článku Mojžiš a počiatky židovského národa). 

Podľa Blegena, Trója VI v porovnaní s predošlými vrstvami sa vyznačuje svojou vlastnou, špecifickou kultúrou, a preto predpokladá, že patrí úplne novému obyvateľstvu, ktoré preniklo na prelome 3. a 2. tisícročia BC na juh Balkánskeho poloostrova. Pritom Blegen usudzuje, že išlo o inú zložku toho istého obyvateľstva, ktoré pod menom Achájci sa stali nositeľmi mykénskej civilizácie. Ich trójski príbuzní zostali naproti tomu v pomernej izolácii, a vytvorili si vlastnú, špecifickú, ale ovšem čiste lokálnu civilizáciu /SPFFBU XV/1966 E11 str.150/. 

Hroby nositeľov torkézov sa nenašli len v Ugarite a Byble. V Tell Sougha, ktoré sa nachádza na severe údolia Bekáa (Antilibanon), juhovýchodne od Byblu (zrejme územie Kedemu: por. Sinuhet), boli náhodne nájdené bronzové predmety, datované cca do roku 2000 BC (sekery, kopije, dýky, náramky, ihlice a torkézy). Je to druhá najväčšia kolekcia z doby "horizontu torkézov" po Byble. Ďaľšie významné nálezy z tohto obdobia pochádzajú z Hámy, z Qal´at-er Rouss 20 km južne od Ugaritu, z Judaidah na severnom Oronte, z Amrithu severne od Byblu, z Megidda a Barka´i v Jezreel, z Ma´Ayan Barukh a Enanu v severnom údolí Jordánu pod Hermónom, z Jezzine, Qatny a Ebly /Guillaume Gernez: La collection d´objets en bronze de Tell Sougha (ca 2000 av. J.C.) et la question des "Porteurs de Torques" an Levant. Syria. Archéologie, Art et Histoire. 2012 in: https://syria.revnes.org/1557 . Viď aj: Chronologie et Peuplement de l´Ougarit du Bronze moyen . In: www.persee.fr/doc/mom_1955-4982_2008_act_47_12520 /. Takže nálezy, ktoré sa pripisujú "nositeľom torkézov" sa sústreďujú okrem oblasti Ugaritu, Byblu a Hámy aj v Jezreel, pod Hermónom a v oblasti Bekáa, teda všade tam, kde predpokladám, že sa nachádzala Achchijava! Nálezy spojené s dobou "horizontu torqézov" sa datujú na prelom 21. a 20. stor. BC, teda do prechodného obdobia EB IV/ MBI. Na rozdiel od nálezov torkézov (spravidla bez zbraní) v oblasti západného Eufratu (Džerablus Tahtani, Birecik Tell Beydar a Umm el-Marra), ktoré sú datované do 26.-22. stor. BC, a súvisia s výrobou a obchodom s cínovým bronzom. Lokality v pobrežnej oblasti Sýropalestíny, v Jezreel a údolí riek Orontés a Jordán, kde torkézy doprevádzajú hlavne zbrane, predstavujú invázne skupiny dobyvateľov z Anatólie, pôvodom však z Balkánu. 

V Bulharsku sa našlo 12 zlatých torkézov zo staršej doby bronzovej na šiestich lokalitách, z nich najdôležitejší je poklad vo Svišťove, regióne Veliko Tarnovo. Podobné, ale medené torkézy boli nájdené i v Transylvánii /Decea Muresului) z konca Copper Age. Torkézy sú v tejto oblasti známe už v neskorej kultúre Baden. Paralely k nim (a to i zo zlata) možno nájsť v Byble (vrstva XXII 2130-2040 BC), v Ugarite (2000 BC), Qal´at-er Rouss a ďaľších sýrskych, libanonských a galilejských lokalitách. V juhovýchodnej Európe máme obdobné nálezy v kultúre Monteoru (2200-1700/1600 BC). V oblasti stredného Dunaja sú to lokality v Banáte: Novi Kneževac a hlavne Mokrin (BA1/2) /Stefan Alexandrov: Bronze Age gold torques from Bulgaria, 2011. In: https://naim.bg/contentFiles/ARH_2011_2_res1.pdf /. Práve  hroby z Mokrin sa dávajú do priamej súvislosti s Ugaritom (dvojitá špirála, čelenka /Gernez 2012/). V nekropoli Mokrin bolo odkrytých 312 hrobov z obdobia chalkolitu (Copper Age; Maros kultur /viď aj Girič SlA 1/1981 str.52n). Z toho vyplýva úzky vzťah medzi balkánskou (protothráckou) oblasťou a Sýriou, kde žili "nositelia torkézov".

Niektorí autori predpokladajú, že "nositelia torkézov" prišli až zo strednej Európy (únětická kultúra a príbuzné skupiny). Nemožno síce vylúčiť, že primárne pohyby mohli začaťpráve v tomto priestore. Je to stále nevyriešená otázka krušnohorského cínu a obchod s ním až po Mezopotámiu /Schránil/. Ovšem fakt, že severozápadná Anatólia sa spája s thráckym kultúrnym okruhom a torkézy sa vo veľkom množstve vyskytujú i na Balkáne, a majú priame obdoby v Sýrii, nasvedčuje tomu, že "nositelia torkézov" vyšli z balkánskeho, protothráckeho kultúrneho okruhu. Určité zhody so stredoeurópskou oblasťou (torkézy, zbrane, skrinkové hroby), môžu svedčiť o kultúrnych vplyvoch.

K nositeľom torkézov rozhodne nepatrili Chetiti, a ani Lúvijci, ale v každom prípade k nim patrili Thrákovia. Preto predpokladám, že išlo o protothrácke kmene, ktoré do Anatólie prišli zo západu, teda z juhovýchodného Balkánu, a ďalej potom až do Sýropalestíny. Preto zrejme nebola náhoda, že posledný známy vládca Byblu sa nazýval Akaj (podobne ako Akajus v Ekróne, ktorého meno je spájané s achaios, teda s Achájcami). A tento panovník, "nositeľ torkézov", patril do dynastie, ktorá v dobe 12. egyptskej dynastie ovládla Byblos. Takisto nie je náhoda, že v príbehu o Sinuhetovi sa spomína náčelník zo zeme Fenechu, ktorého meno bolo Manus /Bárta 1999 str.24/. Ako píšem v záverečnej časti tohoto článku, krajinu Fenechu nemožno v tejto dobe stotožňovať ešte s Féničanmi, tí tam prišli až neskôr (13-12. storočie BC), a podľa mena tejto krajiny sa pomenovali. Manus je určite indoeurópske meno. Mann, syn Tuistona bol pôvodca a zakladateľ Germánov /Tacitus, Germánia 2/. Mannai bol iránsky kmeň, známy z asýrskych prameňov 9. stor. BC, ktorý žil južne od Urmia /DPS 1979 str.435/ (por. i perzskú dynastiu Hachámaniš). Manes (Di manes, lat.) sú v Ríme duchovia zosnulých /EA 1974 str.363/. Aj jedna grécka fýla sa nazývala Dymanes. Je pravdepodobné, že toto meno má veľmi starý pôvod, a pochádza ešte z doby, keď haplotyp R1 bol ešte nerozdelený (neskorý paleolit). Pretože sa vyskytuje aj u Enáka (Réfajec) Achimana, u urartejského (potomkovia Churitov) panovníka Menua, ale dokonca  i Samsonov otec - Dananijec sa nazýval Manue /Sd 13:2/. Podobne je to i s menom Meki z Kedemu /Bárta 1999 str.24/, ktorý mal byť spolu s Manusom (Manom) Sinuhetovým svedkom. Meki určite nie je semitské meno, ale skôr (pred)indoeurópske. V inom preklade tieto mená majú takúto formu: Maki z Kedemu, Chentivveše (zrejme z predného Kašu) a Menevese z Fenechu /Jepsen 1987 str.75/. I táto forma mien má indoeurópsky charakter. Preto predpokladám, že nositelia torkézov, boli indoeurópske, protothrácke kmene, ktoré sa dostali až do Libanonu, kde okrem Byblu sa usadili i na Libanone (krajina Fenechu, hlavne pobrežné mestské štáty) a Antilibanone (Kedma), vtedy réfajskej zemi, medzi Réfajcami (ale i v Ugarite, kde tiež bola vládnuca dynastia Ditan pôvodom réfajská). Preto sú geografické názvy na Antilibanone spojené s Achájcami. Preto mohol ísť réfajský kráľ Keret s celým vojskom ku svätyni Ašery Týranov a bohyne Sidónčanov /Stehlík 2003 str.185/. Tá zem mu vlastne vtedy patrila. Dokladá to i príbeh o Sinuhetovi, kde sa píše, že ..."Vyrazil som do Byblu, a dorazil som do Kedemu"... /Bárta 1999 str.15/ (v inom preklade: ..."Vypravil som sa do Byblu, vrátil sa do Kedemu"... /Jepsen 1987 str.70/). Zrejme Byblos i Kedma na Antilibanone patrili do jedného územného celku, ktorý bol v tej dobe ovládaný  spriaznenými vládcami. Žili tam pospolu Réfajci a Achájci (por. nálezy torkézov v Tell Sougha, Bekáa, Antilibanon: územie Kedemu). Potom sa v novom svetle ukazuje fakt, že Jozef Flávius dával Jáfetovho (IE) syna Tirasa do súvislosti s Thrákmi (Tiras = Týros?, podľa Tyras = Dnester?). Pripomínam, že Kadmos mal u Herodota prídomok "týrsky". Nie bez zaujímavosti je i fakt, že jeden z thráckych kmeňov sa nazýval Sithoni, a žil na prostrednom prste Chalkidiki /Bouzek 1990 str.76/. Nepripomína to názov mesta Sidón?

Príchod ľudu "nositeľov torkézov" z Anatólie do Sýropalestíny sa odohral v dobe veľkých spoločenských zmien na Prednom východe. Bolo to na sklonku 1. prechodného obdobia, keď vďaka udalostiam v Egypte, ustal obchod so Sýropalestínou, z ktorého obe krajiny navzájom profitovali. Došlo vtedy k ústupu od mestského života v Palestíne, a k návratu k nomadizmu, alebo k polokočovnému spôsobu života /Bárta 1999 str.37, 143, 155/. Je však zaujímavé, že v Sýrii okrem prímorskej oblasti (Ugarit, Byblos) nie je doložené, že by došlo k prerušeniu existencie mestských štátov (Ebla, Hamá, Aleppo). V samotnej Palestíne na prelome 3.a 2. tisícročia BC sa zdá, že politické a ekonomické centrum bolo južne a východne od Mŕtveho mora, kde už Biblia /Gn 14/ naznačuje existenciu mestských štátov /Bárta 1999 str.147/. V tejto dobe dochádza k veľkej migrácii amorejských kmeňov zo Sýropalestíny na východ, do Mezopotámie. Nie je vylúčené, že príčinou týchto pohybov bol okrem iného aj príchod "nositeľov torkézov". Práve Amorejci, spolu s Elamiťanmi prispeli k rozpadu Sumeru (Isin, Larsa, vznik starobabylonského, amorejského štátu). Ovšem primárnou príčinou týchto udalostí boli klimatické zmeny, nástup obdobia sucha zhruba od 2200 BC, a tým pádom i neúroda /Bouzek 2015 str.22/. Suchom bolo zasiahnuté celé východné Stredomorie.

Ako cudzorodý prvok v Sýropalestíne, v období konsolidácie hospodárstva a spoločnosti po 1. prechodnom období v Egypte, vystupujú skrinkové hroby. Datujú sa do staršej fázy strednej doby bronzovej (2000-1800/1750 BC). Ide o hroby obložené kamenými blokmi /Bárta 1999 str.155/. Určite nemajú súvislosť s ghássulskými skrinkovými hrobmi z chalkolitu, medzi nimi je veľký časový odstup. Skôr by sme ich mohli priradiť k európskym skrinkovým hrobom. Konkrétne sa jedná o hroby z okruhu únětickej kultúry. Tá tento prvok prevzala zo starších predlôh. Zrejme až z kultúrneho okruhu nálevkových pohárov, ktorý čerpal z megalitických tradícií, cez kultúru guľovitých amfor, až po kultúru so šnúrovou keramikou a zvoncových pohárov /PDČ 1978 str. 288, 301n/. Tieto podnety prenikli až na Balkán (Schneckenberg-Glina III v Transylvánii). Samozrejme, že nemožno hroby únětickej kultúry spájať priamo so skrinkovými hrobmi v Sýropalestíne. Skôr sa jedná o paralelný vývoj (ovšem medzi únětickým kultúrnym okruhom a egejskou oblasťou sú doložené vzájomné vzťahy). Práve v Grécku sa nachádzajú začiatkom strednohelladského obdobia skrinkové hroby, ktoré boli akýmsi predobrazom neskorších šachtových hrobov /Bartoněk 1969, str.223/. Keďže v tomto období je možné tento pohrebný rítus spájať s Indoeurópanmi, tak predpokladám, že tieto skrinkové hroby v Sýropalestíne patria "nositeľom torkézov".  V Sýropalestíne majú tieto hroby oveľa bohatší inventár než tamojšie šachtové hroby, nachádzajú sa tam predmety luxusnej povahy, a hlavne zbrane. Zrejme sa jednalo o hroby výlučne pre vysokopostavených členov spoločnosti, ktorí boli pravdepodobne cudzieho pôvodu /Bárta 1999 str.155n/. K ďaľšiemu cudzorodému prvku patria sarkofágy, a hroby vytesané v skale, tzv. kráľovské hroby z Byblu /ESPV 1999 str.58, Bárta 1999 str.128/.

V ugaritských textoch sa hovorí aj o vojne medzi vyznavačmi kultu mesiaca, a kultu slnka, a o vyhnaní tých, ktorí uctievali mesačné božstvá /Kosidowski 1985 str.58/. Kult slnka na Prednom východe vyznávali predovšetkým indoeurópske etniká (výnimkou je Egypt, ovšem tam ten kult priniesol Hórov ľud). Je teda možné, že uctievači solárnych božstiev v Ugarite boli nositelia torkézov. Ugarit bol po roku 2200 BC opustený práve v súvislosti s udalosťami v Egypte v dobe 1. prechodného obdobia (v tej dobe padol i Byblos za obeť požiaru /Bárta 1999 str.127/),  Na počiatku 2. tisícročia BC v MB I sem prišlo nové obyvateľstvo, ktoré reprezentujú hromadné hroby z vrstvy II 1. Boli to hroby tzv. "nositeľov torkézov", nomádskych skupín ozbrojených sekerami, dýkami a kopijami. Spolu s réfajskými Amorejcami sa pričinili o vznik ugaritského amorejského kráľovstva /ESPV 1999 str.393/, a kráľovskej dynastie Ditan. Ale Ugarit zrejme nebol tým mestom, kde došlo k boju medzi vyznavačmi solárneho a lunárneho kultu. K vyznavačom solárneho kultu, doloženého už v ghássule, patrili totiž aj Réfajci, ktorí preukázateľne v Ugarite žili. Vieme, že práve v Byble prevzali vládu IE nositelia torkézov, a to sa určite neobišlo bez násilia. Takže tá udalosť zaznamenaná na ugaritských tabuľkách sa mohla týkať aj Byblu (ale nie je vylúčené ani iné mesto). Mimochodom, i v egyptskej mytológii sa spomína vzbura ľudstva proti slnečnému bohu Reovi (bohyňa Sachmet) /Bárta 1999 str.55/.

Zdá sa teda, že v Sýropalestíne na počiatku, resp. v 1. polovici 2. tisícročia BC sa stretávajú dve rôzne indoeurópske etniká. Tým prvým je ľud torkézov, ktorý tam prišiel z Anatólie, a bol protothráckeho pôvodu z Balkánu. Boli to Achájci. To meno môže, ale aj nemusí súvisieť s Achchijavou. Najpravdepodobnejším riešením sa zdá byť, že názov Achájci má rovnaký pôvod ako názov perzských Achaimenovcov (Achajmenovci = Haxámániš; haxá = priateľ, následovník). Znovu by som chcel pripomenúť, že gréčtina okrem frýgijštiny, má najviac jazykových zhôd so starou perzštinou /Bouzek 1990 str.34/. V tom prípade by názov Achájec (achai, akai = haxá) mohol pôvodne byť titulom IE náčelníka, vodcu, a až neskôr prešiel na celý národ. Preto si myslím, že meno Achájci nesúvisí s názvom Achchijavy, ale sú to názvy, ktoré vznikli nezávisle od seba. Názov Achájci vznikol z indoiránskeho "haxá" = následovník, čo bol pôvodne vladársky titul, a Achchijava z churitského "achchu" = purpur, a indoiránskeho "java" = jačmeň, a Javánci bolo neskoršie synonymum pre Grékov (Iónov).

Tým druhým etnikom boli Indoiránci z oblasti Subartu, ktorí odtiaľ prišli do Sýropalestíny. Patria k nim vládcovia kanaánskych miest, ktorí majú mená indoiránskeho charakteru, čiastočne pochuritštené (Indaruta, Suvardata atď). Nazývali sa zrejme Javánci a Katiani. Obe tieto indoeurópske etniká žili medzi Réfajcami (Dananijcami - Hevejcami), jak v kráľovstve Dananijcov, tak i v Achchijave, ale aj v Lazike - Lazpa. Tým sa dajú vysvetliť nadštandartné vzťahy medzi Achchijavou a Lazpa. Totiž, keď ochorel kráľ Muršiliš II. boli povolaní na pomoc bohovia oboch krajín /AhT 20 §24/.

 

Je logické, že Achchijava a Aššuva mali spočiatku nadštandartné vzťahy (dynastická svadba). V oboch krajinách totiž žili potomkovia nositeľov torkézov, v Aššuve známi ako Dardanci a Teukri, a v Achchijave známi ako Kadmonejci - Achájci.

To, že si chetitský kráľ robil nárok na ostrovy patriace achchijavskému kráľovi (zrejme Thasos a Samothráké) /AhT 6 §3/ súvisí s tým, že Aššuvu považoval za svoj vazalský štát. A Aššuve tieto ostrovy pôvodne patrili. To však neznamená, že by tam boli Chetiti fyzicky prítomní. Chetiti si na tieto ostrovy činili len nárok, ktorý by sa mohol legitimizovať diplomaticky, alebo vojenskou akciou (viď napr. Alašija - Cyprus). Je teda dobre možné, že Achchijava ovládala i krajiny mimo materské územie v Sýropalestíne. Okrem uvedených ostrovov to bola časť Kilíkie (Šeha, neskôr Hiyawa), ale pôvodne to bolo i pevninské Grécko (Boiótia, Argos, Euboia, Achaia), ktoré sa však ako mykénske Grécko čoskoro osamostatnilo.

Kadmonejský cyklus nie je jediný grécky mýtus, ktorý sa spája s Thrákmi. Je to aj Orfeus, a s ním spojené orfické mystériá a orfizmus. Takisto Gréci od Thrákov prevzali boha vojny Area, a bohyňu Bendis - Artemis. A tiež nie je náhoda, že na strane Trójanov bojovali nielen Dardanci, ale aj Thrákovia z Balkánu (Bithynovia - Rhésus).

 

Pokiaľ sa týka jazyka, ktorým Protothrákovia hovorili, nedá sa o ňom povedať nič určitého. Thráčtina na rozdiel od gréčtiny je považovaná za satemový jazyk, ovšem písomných dokladov je málo, a dôležité, je to, že pochádzajú až z neskoršieho obdobia. Takže staršiu formu thráckeho jazyka nepoznáme. O gréčtine je známe, že je to kentumový jazyk, ale dosť svojrázny /PDČ 1978 str.433/. Jazyk lin.B je tzv. Q gréčtinou, zatiaľ čo u ďaľších dialektoch viedol vývoj ku zmene tejto spoluhlásky v P (palatizácia). Tento proces prebiehal i u ďaľších IE jazykov, juhoindoeurópskej vetvy /PDČ 1978 str.375/. Takže nemožno ani vylúčiť, že protothráčtina a protogréčtina vyšli pôvodne z jedného jazyka, a ešte na počiatku 2. tisícročia BC sa od seba veľmi nelíšili (teda ešte okolo roku 2250 BC, keď zničili Lernu V a Tróju II).

Tomu napovedá i fakt, že frýgijština má veľmi blízko ku gréčtine, s ktorou ešte v 3. tisícročí BC mohla tvoriť jazykový zväz. O hlbších kultúrnych zväzkoch v 2. tisícročí BC svedčia termíny ako napr. "wanax, lawagetas", ktoré nie sú prevzatými prvkami z gréčtiny, ale ide o zdieľanú terminológiu. Taktiež v neskoršej dobe boli grécko-frýgijske vzťahy veľmi silné aj preto, že oba národy si boli blízke i jazykovo /Bičovský 2011 str.503, 493/. Pripomínam, že Frýgovia pôvodne patrili do protothráckeho kultúrneho okruhu, z ktorého vyšli Thrákovia, Dákovia, Frýgovia a Gréci. Aj to poukazuje na to, že gréčtina a thráčtina vyšli z jedného prajazyka (protogréčtina = protothráčtina).

Všetky tri vlny Indoeurópanov, ktoré zasiahli Grécko i Anatóliu vychádzajú z protothráckeho kultúrneho okruhu. Hovorili zrejme príbuznými jazykmi, z ktorých neskôr vznikli rôzne dialekty gréčtiny. Podľa Homérovej Ílias neexistovala jazyková bariéra medzi mykénskymi Grékmi a Trójanmi (protothráckeho pôvodu). Aj Thrákovia pôvodne hovorili protogréckym jazykom, z ktorého sa postupne vyvinula thráčtina (aj za prispenia pôvodného balkánskeho obyvateľstva, a samozrejme i neskoršími vplyvmi; gréčtina ako aj thráčtina sa ďalej už vyvíjali oddelene). Nemusí byť teda prekvapením, ak budem tvrdíť, že i nositelia otomanskej kutúry (Füzesabony) hovorili protothrácko-protogréckym jazykom. To isté platí aj o wietenberskej kultúre zo Sedmohradska. To bola oblasť, kde sa formovali protothrácke etniká. To by vysvetľovalo nadštandartné vzťahy východnej časti Karpatskej kotliny a Sedmohradska s egejskou oblasťou v staršej dobe bronzovej (záujem egejskej oblasti o východ Karpatskej kotliny je však spojený aj s explautáciou kovov). V záverečnej fázi staršej doby bronzovej sú tieto vzťahy doložené v celej Karpatskej kotline (expanzia otomanskej kultúry na západ, do sídelnej oblasti maďarovskej kultúry). Pre túto problematiku je dôležitá aj kultúra periamská na dolnej Tise, okolo Aradu. Po prvý krát v strednej Európe sa tu stretávame s hrnčiarským kruhom, čo možno pričítať egejsko-anatólskym vplyvom. I keramika periamskej kultúry je silne ovplyvnená egejsko-anatolskou oblasťou. V tejto kultúre sa vyskytujú domy typu megaron, a takisto torkézy /Jazdzewski 1981 str.299/, typovo také isté, ako poznáme v únětickej kultúre. Pokiaľ sa týka stredobalkánskych kultúr Ghirla Mare-Çirna v Rumunsku, Orsoja v Bulharsku a Dubovac-Žluto Brdo v bývalej Juhoslávii, tak tie takisto majú vzťah k egejskej oblasti, avšak jedná sa zrejme o zmiešané protothrácke populácie s pôvodným obyvateľstvom, a neskôr môžeme počítať s ich poilýrčením (aspoň pokiaľ sa týka západných oblastí). Tieto kultúry patria do okruhu Verbicioara, teda plochých popolnicových polí. Tieto pohrebný rítus má svoj pôvod v Toszeg B, čo svedčí o pretrvávajúcich tradíciách pôvodného obyvateľstva v tejto oblasti (so žiarovým pochovávaním sa stretávame už v kultúre zvoncových pohárov na Morave a v Maďarsku - Csepelskej oblasti, ktoré jej nositelia prevzali od pôvodného obyvateľstva).

 

 

 

 

12. KDE SA TEDA NACHÁDZALA ACHCHIJAVA ?

 

 

Po zohľadnení všetkých uvedených faktov možno predpokladať, že Achchijawa sa rozkladala na Antilibanone a priľahlej časti údolia Bekáa (Balgád - Baalbek, oblasť okolo Hermónu, Ijón), na území Neftalí (Kádeš, Chácor, Enchácor, Edrei ...), a zahrňovala i územie, ktoré je neskôr známe ako druhý zábor Dan (v Lajíši). Predpokladám, že to bolo i územie Zabulóna (jedným z jeho synov bol Helón), a údolie Jezreel (Megiddo, Taanach), ako to potvrdzuje archeológia, podľa ktorej zistení Galilea v tej dobe patrila do kultúrneho okruhu súvisiaceho s libanonskou oblasťou. To, že Achchijava a Achájci sa nachádzali i na Antilibanone potvrdzujú i názvy lokalít ako Deir el Aachayer, Aaichiye, Aachaich, Rachaiya a Taanayel. Táto oblasť je známa z amarnského archívu ako Iawa, a z iných egyptských prameňov ako Iwa. A obývali ju Javánci, ako dokladá i prítomnosť Jívánov v Týre, ako aj boh Kunijawani z Landy (Íjalanda), ako jeden z patrónov Libanonu. Táto oblasť sa v egyptských prameňoch nazýva aj Džahi (Djahy, Džachi). V dobe Ramesse II. sa uvádza, že ležala na pohorí južne od Kádeša /Mynářová 2015 str.148/, a to bola oblasť Antilibanonu. Je však veľmi pravdepodobné, že ako Džahi sa označoval celý Libanon, včítane pobrežia Stredozemného mora, pričom krajina Iawa, (Iwa) bola iba jednou z jej častí (a tiež i územie Kedemu). Chcel by som upozorniť na to, že práve Antilibanon a Bekáa je archeologicky pomerne málo preskúmanou oblasťou. A o Libanone v neskorej dobe bronzovej, toho vieme veľmi málo.

Západne od územia Neftalí sa rozkladala krajina, ktorá patrila do záboru Ašer. Celé toto územie patrilo pôvodne kráľovstvu Dananijcov. Neskôr, po zániku kráľovstva Dananijcov, severná časť tohoto územia, severne od Akzivu po Týrus, prípadne až po Sidón, bola zrejme tým sporným územím, o ktoré usiloval Piyama-radu, a vtiahlo doň chetitské vojsko. Táto krajina sa nazývala Íjalanda, a je pravdepodobne totožná s krajinou Jaa (v hornom Retene, na hranici s Kedmou a krajinou Fenechu), známej zo Sinuhetovho rozprávania. Južne od tohoto sporného územia sa rozkladala Millavanda, s mestami ako Kabri a Mi'ilia, a prístavmi ako Akziv a Akko (Tel Keisan). Je pravdepodobné, že zaberala i severnú časť Sarónskej nížiny s mestom a krajinou Dor (tak ako to dokladá zábor Ašer). Východnú hranicu sporného územia, ako aj Millavandy tvorila zrejme východná hranica záboru Ašer. Na Íjalandu ako sporné územie si zrejme robili nárok Achchijava, ako aj Millavanda. Tak ako si robili nárok na Atriyu. Práve Atriya má kľúčový význam, pre určenie polohy Achchijavy. Atriya bola zrejme hraničným mestom (pevnosťou). Nachádzala sa na území Neftalí, a teda by mala patriť do Achchijavy. To že bola závislá na Millavande znamená, že sa musela nachádzať v jej blízkosti, a Millavanda si na ňu činila nárok. Z Tawagalawa listu jasne vyplýva, že chetitské vojsko cestou cez Íjalandu do Millavandy nechali bez úhony mesto Atriyu. Z toho jednoznačne vyplýva, že Achchijava sa nemohla nachádzať v mykénskom Grécku, a ani na egejských ostrovoch (Rhodos), pretože tam sa Millavanda určite nenachádzala. Ako som už uviedol, v západnej Anatólii pre ňu nebolo dosť miesta, pokiaľ prijmeme za fakt, že Achchijava nebola malým mestským štátom. Zároveň musíme odmietnuť i možnosť, že Atriya bola mykénskou kolóniou v západnej Anatólii. Už len fakt, že Tawagalovo (achchijavské) vojsko bolo v krajine Lukká (v Hatay pod Šallapou), a smerovalo tak do Sýropalestíny, hovorí jasne proti tejto možnosti.

 

Oblasť Millavandy, a zrejme i sporné územie bolo osídlené ľudom Dan, resp. Dananijcami. Svedčia o tom nasledujúce fakty:

1., Ľud Din je spomínaný spolu s ľudom Mi-lim, zároveň ľud Mi-lim je spomínaný v súvislosti s Akkom, a to sa nachádzalo v oblasti Ašer (pripomínam i lokalitu v severnom Libanone - Danniyeh, Dinniyeh; oba názvy sa používajú rovnako, a zrejme taktiež súvisia s Dananijcami).

2., V mierovej zmluve je takáto postupnosť miest: ...bohyňa Týru, bohyňa z-v-k, bohyňa D-n.

3., Lokalita Dan Jáhan, Dan Jaan, resp. DNH y'n v oblasti Ašer je zrejme identická s dnešnou lokalitou Šejch Danun, vzdialenou len 3 km od Kabri, teda taktiež na území Ašer. Toto je veľmi dôležité, pretože  je to jasný dôkaz prítomnosti Dananijcov (Danuna) v tejto oblasti, ako i potvrdenie parity Dan = Dananijci. Iný dôkaz tejto parity nám poskytuje Biblia. Už som spomínal, že Dan mal iba jedného syna, podľa knihy Genesis sa nazýval Chúšim, a podľa Numeri, Suham. Tieto názvy odkazujú na Kúš a rieku Seyhan v Ádaniyi, teda tam, kde sa nachádzalo kráľovstvo Dananijcov v Kilíkii. Ako tretí príklad tejto parity môžem uviesť príklad zo SZ /Ezech. 27:19/, kde Javan sa uvádza spolu s Dan v Kilíkii - Hiyawe /Moscati 1975 str.72/. 

4., Fakt, že ďaľšie kráľovstvo Dananijcov sa nachádzalo v Kanaáne, na území Ašer, (toto kráľovstvo sa nemohlo nachádzať v južnom Kanaáne, v tzv. prvom zábore Dan, pretože toto územie patrilo faraónovi, bolo to de facto egyptské územie, a Egypt by nestrpel na ňom nezávislé kráľovstvo).

5., Z biblickej tradície vyplýva, že kmeň Dan sa mal usadiť v hornej Galilei, avšak sa nedokázal presadiť voči Amorejcom /Sd 1:34n, Dever 2010 str.230/. 

Pôvodné sídla ľudu Dan boli v južnom Kanaáne (okolie Joppy, Ekrón, Aialon, Gibeon, Kefíra ...), odkiaľ sa časť Dananijcov presťahovala  na územie Ašer, kde založili kráľovstvo Dananijcov s hlavným mestom Tel Kabri. Časť tohoto ľudu presídlila do Kilíkie (Qode, Šeha), v súvislosti s posthyksóskymi udalosťami, a časť až v 13. stor. BC (teraz už do Hiyawy), pretože tamojšia mykénska keramika patrí prevažne až do LH III C. (Nemožno však vylúčiť, že táto keramika môže súvisieť aj so súbežným príchodom nového obyvateľstva z neskoromykénskeho Grécka, čo sa mohlo odraziť v mýte o Mopsovi. Pre to by mohol svedčiť fakt, že západne od Kilíkie, v Pamfýlii a tiež na Cypre sa zachoval dialekt podobný ako v Arkádii na Peloponéze /Bartoněk 1969 str.293/). Neskôr, v 12.-11. stor. BC v dôsledku tlaku zo strany Pelištejcov, sa z prvého záboru Dan presťahovala časť obyvateľstva ku svojim príbuzným Kadmonejcom (Achájcom) a Dananijcom (Hevejcom) pod Antilibanonom, známe ako druhý zábor Dan (Lajíš - Dan). Kadmonejci (resp. ich IE zložka - Achájci), boli pôvodnými obyvateľmi tejto oblasti (územie Kedemu) minimálne od 20. stor. BC. V príbehu o Sinuhetovi sa píše i o Kedme a Fenechu, s ktorými mala Íjalanda susediť. Samotné kráľovstvo Dananijcov v Kanaáne súvisí i s "gréckym" Danaom, ktorý ako súčasť hyksóskeho kmeňového zväzu odtiaľ odišiel do Egypta (Kadmos a Danaos boli bratranci).

V Debórinej piesni sa píše, že Dan zostal na lodiach a Ašer na brehu morskom. Dan teda musel byť na mori, resp. v prístavoch, v blízkosti územia Ašer. Jediné logické vysvetlenie je, že sídlil na onom spornom území (Íjalande) a v Millavande. Nemohol to byť v tej dobe ešte Dan z Lajíša pod Hermónom, a ani Dan z prvého záboru, pretože tam v tej dobe neboli vhodné prístavy /ESPV 1999 str.316/ (tie boli len v oblasti Gazy, a potom až nad Karmelom). Mimochodom to, že Dan "bol na lodiach" svedčí o tom, že to bol námorný národ, podobne ako ľud Millavandy, resp. Mi-lim.

Územný rozsah Achchijavy tu uvádzaný platí pre 14. a 13. storočie BC. Je možné, že v staršom období bol odlišný. Napríklad pri ťažení Thutmóse III. do Sýropalestíny, v bitke u Megidda, proti nemu bojovala koalícia kanaánskych kráľov pod vedením kráľa zo sýrskeho Kádeša. Boli to potomkovia Hyksósov, medzi inými i Dananijci. Je možné že v tej dobe sýrsky Kádeš patril do Achchijavy, pretože vtedy ovládal zhruba rovnaké územie, ako neskôr Achchijava, ako to dokladá práve bitka u Megidda. Až neskôr prevzal vedúcu rolu v tejto oblasti Chácor. Práve Kádeš bol tou pomyselnou hranicou. Tam sa predsa odohrala bitka medzi vojskami Ramesse II a Muvatalla II. A zároveň v dobe Thutmóse III Kádeš ovládal celý Libanon, severnú Palestínu i južnú Sýriu. Ovšem v dobe Ramesse II už Kádeš zrejme nepatril do Džahi (vyslovene sa uvádza, že Džahi ležalo južne od Kádeša).

Je takisto možné, že v hyksóskom období bolo kráľovstvo Dananijcov súčasťou Achchijavy (Džahi), a do nej vtedy patrilo i mesto Týros. Kadmos má u Herodota predsa prívlastok "týrsky" /Dejiny II.49/.

Z amarnskej korešpodencie poznáme na Libanone niekoľko lokalít, ktoré môžu súvisieť s Achchijavou. Je to Arqa - Irkata na severe Libanonu. Z ďaľších je to Mušihuna, kde vládol Šutarna, syn damašského Biryawazu. Uvádza sa tam priamo i Amqa, a v nej Enšasi, čo bol mestský štát v Bekáa, juhozápadne od Baalbeku. Vládli tam Šatiya a Abdi Risa. Amqa sa niekoľkokrát uvádza spolu so severosýrskymi mestskými štátmi Nija, Nuhašše a Subaru. No a potom je to samotný Kádeš (Kidšu), kde sa spomínajú vládcovia Šuttarna, Etakkama, a jeho syn Ari-Tešub. Meno posledne menovaného môže súvisieť s IE "aryja".  No a východne od Kádeša a Antilibanonu sa nachádzalo mesto Ruhizzi, kde vládol Arsawuya. Boli to teda malé mestské štáty, z ktorých pozostávala Achchijava. Zjednocujúcu úlohu tu zohrávalo mesto Chácor (a možno predtým Kádeš). Ugaritské texty spomínajú Abilu, mesto princa Jaricha /Stehlík 2003 str.225/. Jedná sa zrejme o neskoršiu Abilíniu na Antilibanone. Aj tá mohla patriť do Achchijavy. Je tiež pravdepodobné, že do nej patrilo i Kumidi, jeden z oporných bodov egyptskej moci v Palestíne a Libanone. Pripomínam, že neďaleko Kamid al Lawz (Kumidi) sa nachádza lokalita Aachaich. 

To, že Achchijava sa nachádzala v Sýropalestíne, nepriamo potvrdzujú i dva fakty. Jednak je to zmienka v Tawagalawa dopise, že Pijamaraduš by mohol využiť územie Achchijavy ako základňu k útokom proti Chetitskej ríši. Ako základňa by bolo pevninské Grécko predsa len dosť ďaleko, preto je prijateľnejšie, že Achchijava ležala v Sýropalestíne, v Džahi. V tom prípade by priamo susedila s Chetitmi, resp. s chetitskou záujmovou sférou. Pokiaľ by Achchijava ležala v západnej Malej Ázii, v tom prípade by ju Pijamaraduš asi ťažko mohol použiť ako základňu na boj proti Chetitskej ríši. Stáli by mu v ceste Károvia, Aššuwa a kráľovstvo Mirá (v tej dobe prochetitské). Pravdepodobnejšie by ako základňu mohol použiť Arzawu ovšem tá bola od egejskej oblasti taktiež dosť vzdialená.

 Druhým faktom je zákaz plavby lodí z Achchijavy do Asýrie, a zároveň zákaz obchodu medzi Amurru a Asýriou. Je dosť nepravdepodobné, že by mykénske Grécko priamo obchodovalo s tak vzdialenou krajinou ako Asýria alebo východná Anatólia (ani pre to nie sú žiadne doklady, napríklad v celej egejskej oblasti sa našlo iba 12 predmetov anatólskej  proveniencie; J. Kelder), maximálne by obchod prevádzali cez sprostredkovateľov. O tom môže svedčiť i vrak lodi nájdený u Uluburun v Turecku, ktorý pochádzal zo Sýropalestíny, a prevádzal diaľkový námorný obchod vo východnom Stredomorí, včítane Egypta, a zrejme i Egeidy.

 

Kedy došlo k udalostiam, ktoré sú popísané v Tawagalowom liste? Zrejme sa tak stalo počas vlády Sethi I. a Ramesse II., ale ešte pred uzavretím mierovej zmluvy. Určite sa tak nestalo počas panovania chetitského Urchitešupa (trónne meno Muršiliš III, 1272-1264 BC), za ktorého síce ešte došlo k bojovým stretom s Egyptom (v 7. a 10. roku vlády, teda až do roku 1269 BC), ale na konci jeho vlády ho Egypt podporoval proti Chattušili III. Chattušili ho potom zosadil (v 16. roku vlády Ramesse II), zajal ho v Šamuche, a poslal do vyhnanstva v Sýrii (Urchitešub utiekol potom do Egypta). Tu sa treba zmieniť o tom, že po vyhnaní Urchitešuba do Nuhašše sa tento pokúšal vrátiť späť na chetitský trón. Z jednej pasáže listu AhT 14 sa zdá, že podnikal kroky k nadviazaniu vzťahov s kráľom Achchijavy. Ovšem kráľ Achchijavy, a ďaľší nemenovaný kráľ mu neprišli na pomoc. Tá pomoc rozhodne nemala mať diplomatickú formu. Jednoznačne sa tam píše o vojenských akciách. Asi ťažko by do Nuhašše v Sýrii prišlo vojsko z pevninského Grécka. Z logistického hľadiska by sa jednalo o väčšiu akciu než proti Tróji. I to poukazuje na fakt, že Achchijava sa nachádzala v Sýropalestíne. Je zaujímavé, že v tomto liste sa píše o meste Kussurriya, a o ľuďoch mesta Kussurriya. Zrejme sa jedná o mesto Gešúr v južnej Sýrii (Golanské výšiny v Bázan, v bezprostrednej blízkosti Achchijavy), a o Gešúranov (viď Dananijci a Féničania).  Zároveň sa v Manapa-Tarhunta dopise /AhT 7, CTH 191/, píše o Kassu, ako vojenskej sile v oblasti (Šeha, Viluša). Manapa-Tarhunta zo Šehy píše, že keď bol chorý, Kassu zobrali vojakov z Hatti a napadli Vilušu, na ktorú predtým zaútočil Piyama-radu a ATPA z Millavandy. Pravdepodobne sa jednalo o oslobodzovaciu akciu, zameranú proti Pijamaradovi a ATPA. Zrejme sa jedná o ľud Kaši, resp. ľud z predného Kašu (Gessuri), zo Sýropalestíny, známym z amarnského archívu, čo boli predkovia Féničanov /viď Dananijci a Féničania/, a v tomto prípade boli chetitskými spojencami. 

 Keďže je nepravdepodobné, že by k došlo z chetitskej strany k akcii voči Millavande v dobe mocenských bojov, ktoré postihli Chetitskú ríšu (Urchitešub verzus Chattušili III.) tak je možné, že k nim došlo až v rokoch 1264-1259 BC. Je však pravdepodobnejšie, že k týmto udalostiam došlo už za vlády Muvatalliho II (1295-1272 BC). To by sa však muselo stať ešte pred bitkou u Kádeša (1275/4 BC), pretože krátko po nej Muvatalli umiera (1272 BC). A tiež pred prvou výpravou Ramesse II. do Libanonu (1276 BC, stéla u Nahr el-Kelb). Takže tam je priestor len medzi rokmi vlády Sethi I. (skôr na konci jeho vlády), a prvými tromi rokmi vlády Ramesse II. (nehľadiac na to, že posledný rok Sethi I. sa môže kryť s 1. rokom vlády Ramesse II.).

Dôležitý je fakt, že s nástupom Sethi I. na egyptský trón (a dokonca už za Haremheba) sa Egypt pre Chetitov stáva nepriateľskou krajinou. Práve Sethi I. znovu dobyl Kádeš, a vládca Amurru Bentešina prebehol na egyptskú stranu /Shaw 2003 str.311/. To vyvolalo vojnu s Chetitmi, a následne Egypt prišiel o obe krajiny. Aj jeho syn Ramesse II, ktorý nastúpil na trón v roku 1279 BC, už v 4. roku vlády zabral Amurru, a to o rok neskôr vyvolalo bitku u Kádeša. Preto predpokladám, že vojenské úsilie Chetitov v tejto dobe bolo zamerané skôr na Sýropalestínu, než na západ Malej Ázie. V Malej Ázii na konci vlády Muršila II. bola situácia stabilizovaná (Mirá, Arzawa, Šeha, Chapalla, tam všade boli dosadení chetitskí vazali). Teda ani nebol dôvod tam v dobe Muvatalla II. vojensky zasahovať. Práve v Sýropalestíne, už po bitke u Kádeša, egyptské operácie proti Chetitom ešte  prebiehali (v dobe Urchitešuba). Ani v dobe Chattušili III. (až do mierovej zmluvy) sa nemohlo podceňovať nebezpečenstvo, ktoré Chetitom hrozilo zo strany Egypta. Však aj kvôli tomu sa chetitský kráľ chcel spojiť s babylonským kráľom /Vanderberg 2003 str.206/, ktorý dokonca navrhoval spoločnú vojenskú akciu proti Egyptu, čo chetitský kráľ odmietol /Vachala 1997 str.76/. V tej dobe už musel počítať s mocenskými ambíciami Asýrie, ktorá dobyla Chanigalbat - Mitanni. Aj preto egyptský a chetitský kráľ uzavreli mierovú zmluvu. Až do tej doby chetitské vojsko muselo predovšetkým brániť oblasť Sýrie a Libanonu. Pripomínam, že chetitské vojsko u Íjalandy zajalo 7000 civilných zajatcov. Čo sa nedá urobiť s nejakou malou vojenskou jednotkou. Je teda nepravdepodobné, aby v dobe, keď Egypt ohrozoval Chetitskú ríšu, táto mala tak početné jednotky na západe Malej Ázie, ktorá navyše v tej dobe bola spacifikovaná (Mirá, Aššuwa).

Po uzavretí mierovej zmluvy sa situácia opakuje s tým, že nepriateľom pre Chetitov sa stáva Asýria. Adad Nirárí (1305-1274 BC) ešte žiadal chetitského kráľa o uzavretie mierovej zmluvy.Jeho syn Salmanassar I. (1273-1244 BC) dobyl chetitský vazalský štát Mitanni - Chanigalbat a deportoval odtiaľ časť obyvateľstva, pretože sa vzbúrili proti Asýrii. Toto povstanie podporovali Chetiti. No a nesmieme zabúdať na severné kmene Kaškov, ktoré sa Chetitom nepodarilo nikdy poriadne spacifikovať, a neustále útočili na územie Chetitskej ríše. To vyžadovalo neustálu prítomnosť chetitského vojska v severných oblastiach ríše. Až v dobe Tutchalija IV. sú náznaky, že Chetiti zamerali pozornosť na západ Malej Ázie (Tarchuntašša - Kurunta, Kaštariya, Parha).

Ak dôkladne zanalyzujeme chetitské pramene týkajúce sa Achchijavy, tak zistíme, že udalosti opísané v Tawagalowom dopise sa nemohli odohrať až okolo roku 1250 BC, ako sa väčšinou tento dopis datuje. Kľúčovou postavou je Pijamaraduš. Po prvý krát je zmienený v Manapa-Tarhunta dopise (1295 BC). V tomto liste sa spomína i ATPA, vládca Millavandy, a zmieňuje sa i útok na Vilušu, ktorá bola jednou z arzawských zemí, a teda to bol chetitský vazalský štát. Pijamaraduš a ATPA sa však spomínajú i v Tawagalowom dopise, ktorý sa datuje až do roku 1250 BC. V tom prípade ich spoločné útoky proti Chetitom by museli trvať minimálne 45 rokov, čo je veľmi nepravdepodobné. V oboch dopisoch sa teda spomína ATPA, ako aj udalosti okolo Viluše. V Tawagalowom liste sa spor o Vilušu považoval za vyriešený, teda tento dopis nasledoval až po Manapa-Tarhunta liste. Pripomínam, že Pijamaraduš bol chránencom achchijavského kráľa, a jeho útok na Vilušu bol z chetitskej strany považovaný za akt agresie Achchijavy proti Chetitskej ríši. Spor sa mohol vyriešiť napríklad tak, že achchijavský kráľ sa od Pijamarada naoko dištancoval. Vzhľadom k tomu, že sa v oboch dopisoch spomína Viluša i ATPA, je veľmi pravdepodobné, že tieto udalosti spolu súviseli, resp. na seba naväzovali, a teda Tawagalawa dopis bol napísaný len o niečo neskôr (maximálne o 20 rokov) než Manapa-Tarhunta dopis. Udalosti v ňom opisované sa preto odohrali len krátko pred bitkou u Kádeša. Teda ešte za vlády Muvatalla II. Ako som spomínal, Muvatalli krátko po bitke u Kádeša umiera, a za jeho nástupcu Urchitešuba (Muršiliš III) sa z vyššie uvedených dôvodov akcia voči Millavande nemohla uskutočniť. Nezdá sa, že by sa táto akcia uskutočnila ani za vlády Chattušila III, pretože z kontextu oboch dopisov vyplýva, že oba boli napísané síce v určitom časovom odstupe, rozhodne však nie po 45 rokoch. Najpresvedčivejší dôkaz, že obe udalosti sa odohrali v dobe Muvatalli II. je fakt, že chetitský kráľ v Tawagalawa dopise spomína spor o Vilušu, ktorý popisuje Manapa-Tarhunta dopis, vinu berie na seba, a ospravedlňuje to svojou mladosťou /AhT 4 §15, Bartoněk 1969 str.296/. Takže obe udalosti sa museli odohrať za rovnakého panovníka. Keďže Manapa-Tarhunta dopis je datovaný cca do roku 1295 BC, tak jeho odosielateľom musel byť jedine Muvatalli, a to ešte na počiatku svojej vlády. Ten taktiež musel byť autorom Tawagalawa dopisu. A teda ten musel byť napísaný pred rokom 1272 BC, čo je rok Muvatallovej smrti.

 

V Tawagalawa dopise sa spomína aj akýsi Kurunta, v súvislosti s udalosťami v Millavande. Je ťažké rozhodnúť, či to bol Kurunta, neskorší kráľ Tarchuntašše, a súčastník Tutchaliya IV (1237-1209 BC). Ten začal vládnuť minimálne o 35 rokov po tom, čo bol list napísaný. Meno Kurunta bolo v tej dobe bežné. (Zrejme sa jedná o meno lúvijského božstva, alebo héroa). Poznáme Piyama-Kuruntu z Arzawy, Kupanta-Kuruntu z Mirá, ale aj chetitského "generála" Hattuša-Kurunta, z doby Chattušili III. Pokiaľ by bol Kurunta z Tawagalawa dopisu totožný s Kuruntom, kráľom Tarchuntašše, ktorý bol zároveň synom Muvatalla II, tak v tom prípade by mal v dobe dosadenia na trón (alebo potvrdením jeho postavenia) Tutchaliyom IV. minimálne 50-60 rokov. A udalosti opisované v Tawagalawa dopise by prežíval ako mladý muž. Pokiaľ by tomu tak bolo, tak vtedy mohol byť zrejme korunným princom, a pravdepodobne žil v Tarchuntašši. To by v podstate potvrdzovalo, že tieto udalosti sa odohrali v dobe Muvatalla II, ktorého sídelným mestom bola Tarchuntašša. Keďže bol synom Muvatalla II, tak potom nie je prekvapením, že prišiel do Millavandy po jej obsadení chetitským vojskom. Po smrti Muvatalla II. Kurunta stál na strane Chattušila III. pri jeho spore s Urhi-Tešubom. Aj kvôli tomu ho Tutchaliya IV. inštaloval ako kráľa Tarchuntašše. Za jeho vlády dochádza k územnej expanzii Tarchuntašše na juh a západ, pričom zaberá územie bývalej Arzawy a Kuwaliye. Súčastne dochádza k rozširovaniu územia Mirá na západ, čím si zrejme kompenzovala stratu časti územia, zabratými Tarchuntaššou.

Ak si všetky tieto fakty dáme do súvislostí, tak nám krásne dopľňujú mozaiku. Ak Muwatalli s vojskom prišiel do Millavandy, tak je logické, že tam prišiel i jeho syn Kurunta, ktorý sa v Tawagalowa dopise nazýva len ako (pán) Kurunta, a neuvádza sa tam žiadny jeho titul . V ďaľšej časti textu sa síce spomína veľkokráľ, ale ním je myslený achchijavský kráľ, a nie Kurunta. V tej dobe bola Tarchuntašša ešte len mestom v blízkosti Tuwanuwy, vtedy ešte nezaberala veľké územie až po Kaštariyu a Parhu. Keďže Tarchuntašša bola sídelným mestom Muvatalli II. (a neskôr sa vládcom Tarchuntašše stal jeho syn Kurunta), je pravdepodobné, že chetitské vojsko skutočne vyšlo z Tarchuntašše, a Kilikijskou bránou cez Šallapu na Ceyhane dorazilo do Lukká, ktoré obe sa nachádzali západne od Karchemiše. Tým je potvrdené, že chetitské vojsko skutočne smerovalo na juh do Sýropalestíny. Keďže v Šallape chetitského kráľa zastihlo Pijamaradove posolstvo, v ktorom ho žiadal, aby ho učinil chetitským vazalom, Muvatalli sa zrejme už v Lukká nezdržoval, ale postupoval urýchlene cez Valivandu do Íjalandy. V Lukká problémy riešil brat achchijavského kráľa Tawagalawa. Môžeme len predpokladať, že sa týkali vypálenia mesta Attarimma, a že i v tom mal prsty Piyama-radu. Tak isto môžeme predpokladať, že Pijamaradovo posolstvo bolo len zámienkou, ako naznačuje ďaľší priebeh udalostí. To, že Pijamaradov brat Lahurzi čakal na chetitské vojsko v Íjalande na troch miestach, svedčí o tom, že ho chcel vlákať do pasce. Našťastie chetitské vojsko nepriateľa porazilo, a spustošilo túto krajinu, až na Atriyu, ktorá patrila Achchijave. Kurunta sa zrejme tohoto konfliktu nezúčastnil (možno velil vojsku v Lukká, a dokonca mohol byť tým korunným princom, ktorého Piyama-radu nepovažoval za dosť reprezentatívneho, kvôli jeho mladosti). V dopise sa píše, že Muvatalli krajinu spustošil v záujme mesta Millavanda. Z toho môže vyplývať, že Íjalanda sa jednak nachádzala blízo Millavandy, resp. s ňou hraničila. O tom taktiež  svedčí Pijamaradova žiadosť, aby ho chetitský kráľ ihneď vymenoval za vládcu v Íjalande, teda pri ATPA z Millavandy ..."daj mi kráľovský majestát tu na mieste"... A jednak to môže svedčiť o tom, že Íjalanda mohla byť v budúcnosti hrozbou pre Millavandu. To, že chetitský kráľ žiadal achchijavského kráľa, aby mohol vstúpiť do Millavandy, svedčí jednoznačne o tom, že Millavanda bola vazalským štátom Achchijavy, a o tom svedčí i príchod brata achchijavského kráľa Tawagalawa do Millavandy po jej dobytí chetitským vojskom. Ešte pred ním tam prišiel Kurunta.

 

Posledný list, ktorý spomína Pijamarada, je Milawata dopis /AhT 5, CTH 182/. Tento dopis hovorí o Pijamaradovi už len ako o mužovi minulosti. Zároveň sa tam píše o výmene rukojemníkov medzi Awarnou, Pinou a Atriyou spolu s Utimou. Dôležité je taktiež, že sa tam hovorí o inštalovaní Walmu za kráľa Viluše. Niektorí autori považujú za odosieľatela listu Tutchaliya IV, a za jeho príjemcu Tarkašnawa, vládcu Mirá. Ja si to však nemyslím. Predpokladám, že sa môže datovať rámcovo do vlády Chattušila III. Práve na základe tohoto listu sa predpokladá, že Šeha údajne z jednej strany hraničí s Mirá, a z druhej strany s Vilušou. Je však dobre známe, že v dobe Muršila II. Šeha na západe hraničila s Arzawou, a to platí i o predchádzajúcom období (za Tutchaliya II). Počiatkom 2. polovice 13. stor. BC však dochádza k rozširovaniu územia Tarchuntašše na juh a západ územia bývalej Arzawy. Tarchuntašša zároveň zaberá i južnú časť kráľovstva Mirá - Kuwaliya. Kráľovstvo Mirá si stratu územia kompenzuje rozširovaním na západ, kde kráľ Tarkašnawa postavil monumenty, vytyčujúce západnú hranicu kráľovstva Mirá.

V Milawata dopise sa spomínajú mestá a krajiny, ktoré boli uvedené už v Tawagalawa dopise. Jedná sa o Vilušu, Atriyu a Lukká (tá nie je priamo zmienená, ale sú tam uvedené jej mestá Pina a Awarna, známe z nápisu z Yalburtu), a samozrejme Milawata - Millavanda. Zároveň je pripomenutý Pijamaraduš, ovšem už len ako muž minulosti. Spomína sa tam i hrdelný zločin, ktorého sa mal dopustiť otec príjemcu dopisu. Iba ťažko by bolo možné obviniť vládcov Mirá z protichetitských postojov. Posledný z nich, ktorý vystúpil nepriateľsky voči Chetitom bol Mašhuiluwa, a to ešte pred rokom 1310 BC. Jeho nástupca Kupanta-Kurunta, ako aj jeho predpokladaný nástupca Kupanta-Kurunta II, vystupovali ako spojenci chetitskej ríše. A to platí i o Tarkašnawovi (1240-?). Preto si nemyslím, že príjemcom tohoto dopisu bol Tarkašnawa, kráľ Mirá. Je pravdepodobné, že sa tu stále pripomína spor, ktorý bol po prvý krát uvedený v Manapa-Tarhunta dopise, a potom i v Tawagalawa dopise. Muvatalli II. tento spor pokladal síce za vyriešený, ale zrejme znovu vyplával na povrch ako starý kostlivec, ktorý vypadol zo skrine. A tým kostlivcom bola Viluša. Preto je na mieste otázka, prečo autor dopisu považoval za potrebné sa zmieniť o Pijamaradovi, aj keď už bol považovaný za muža minulosti. Zrejme preto, že chcel poukázať na najväčšiu kauzu spojenú s jeho menom, z pohľadu chetitského kráľa. A tou bola jednoznačne Viluša. Práve Piyama-Radu, ako chránenec achchijavského kráľa, a blízky spojenec a možno faktický vládca Millavandy, napadol Vilušu. A takisto i ďaľšie krajiny, medzi nimi i Lukká. Práve on to bol, ktorý zrejme vypálil mesto Lukká - Attarimma. Preto sú v dopise CTH 182 spomínané mestá Lukká spolu s mestami Millavandy, prípadne Achchijavy (Atriya, Utima). Tieto mestá si mali vymeniť rukojemníkov, a sprostredkovateľom mal byť chetitský kráľ. Takže to neznamená, že by tieto mestá mali spolu susediť, a v tomto prípade je jedno, či mestá Lukká sa nachádzali v Hatay, alebo v Lýkii. Išlo iba o symbolický akt výmeny rukojemníkov, a pokus o ukončenie sporu. Na základe týchto faktov predpokladám, že dopis CTH 182 bol napísaný za Chattušila III, a jeho príjemcom bol vládca Millavandy, prípadne kráľ Achchijavy, čo je menej pravdepodobné. Na rozdiel od Tawagalawa dopisu, je tento písaný v dosť ostrom tóne. Preto si myslím, že otec príjemcu Milawata dopisu sa menoval ATPA z Millavandy. Tento dopis datujem zhruba k rokom 1260-1250 BC.

Udalosti opísané v Tawagalawa dopise sa teda museli odohrať krátko pred bitkou u Kádeša, ešte za vlády Muvatalla II. V tej dobe bola situácia v Malej Ázii stabilizovaná, v oblasti chetitského vplyvu boli dosadení za vládcov Arzawy, Mirá, Chapalla, Šeha, Viluša, chetitskí vazali. Preto nebolo nutné tam vojensky zasahovať. Íjalanda, Millavanda, a teda i Achchijava sa preto nemohli nachádzať v Malej Ázii. Uviedol som dostatok faktov, ktoré poukazujú na to, že tieto krajiny sa nachádzali v Sýropalestíne, konkrétne v Libanone a v Galileji. Snahu niektorých bádateľov stotožniť Pijamarada s Priamom, Alaksandu z Viluše s Alexandrom (Paridom) z Tróje, a Tawagalawu s Eteoklésom, a taktiež lokalizovať krajiny ako Šeha a Viluša na egejské pobrežie Malej Ázie, a Arzawu posunúť ďaleko na západ Malej Ázie, považujem len za úporné snahy o vyriešenie trójskej otázky. 

Na rozdiel od egejského, čiernomorského a stredozemského pobrežia Malej Ázie, sa v gréckej mytológii neobjavuje žiadny priamy odkaz na centrálnu Anatóliu. Teda na Chetitov.  Keďže styky medzi Achchijavou a Chetitskou ríšou boli v 14.-13. storočí BC dosť intenzívne, tak prekvapuje, že sa táto skutočnosť neodrazila v historickom povedomí gréckeho národa. Grécke mýty, ako aj neskoršia historiografická literatúra zaznamenáva kde akú maličkosť, ale o tak význačnej skutočnosti, ako boli vzájomné vzťahy medzi Chetitmi a Achchijavou mlčí. A pritom by to bola skvelá príležitosť pre námety z hérojského obdobia (Pijamaraduš a jeho akcie proti Chetitskej ríši, z toho by mohla vzísť nová Ílias). Je len jedno možné vysvetlenie, prečo tomu tak je. A to fakt, že Achchijava sa nenachádzala v egejskej oblasti. Mykénske Grécko a Achchijava určite medzi sebou udržiavali kontakty, o čom môže svedčiť i text lin.B z Knóssu, kde sa píše o A-KA-WI-ja-DE (C 914), ako aj spoločné delegácie Tanaju a Džahy v Egypte v 15. stor. BC. Ale ich ďaľší vývoj bol autonómny. Obe krajiny sa rozvíjali nezávisle na sebe. V gréckej mytológii sa ešte zachovali spomienky na ich pravlasť v Sýropalestíne, na Kadma i Danaa. To je fakt, ktorý sa nedá obísť len s poukázaním na nedôveryhodnosť takéhoto druhu prameňov. Preto si myslím, že sa jedná o historicky autentický národ, ktorý žil v Sýropalestíne, a potom sa presťahoval do Grécka. Herodotos v Kadmovi dokonca vidí reálnu postavu. V gréckych mýtoch sa ešte spomína i Perseus, Danaovec, v súvislosti s mestom Joppa. Ale potom už ďaľšie zmienky o tejto krajine chýbajú. Grékom sa proste stratila z ich obzoru.

Na záver tejto časti pripomeniem fakt, že Achchijava v určitej dobe (za Tutchalija IV. 1237-1209 BC) bola postavená na roveň Egyptu, Chetitskej ríši, Babylónu a Asýrii /Mieroop 2010 str.168/. Krátko po tom však bola zhodená z tohoto piedestálu. Prečo asi? Pripomeňme si zmluvu medzi Tutchaliyom IV. a Šaušgamuvom z Amurru /AhT 2, CTH 105/. Na tej tabuľke je názov Achchijavy vymazaný. Práve v tejto zmluve sa píše o zákaze obchodu medzi Amurru a Asýriou. A zároveň sa tam píše, že ..."žiadna loď z Achchijavy nepopláva k nemu (kráľovi Asýrie)"... Myslím si, že názov Achchijavy bol vymazaný len krátko po, alebo dokonca ešte v priebehu písania zmluvy. Na jednej strane chetitský veľkokráľ považuje kráľa Achchijavy za sebe rovného, a na druhej strane nariaďuje, aby žiadna loď z Achchijavy sa neplavila do Asýrie. Táto zmluva jednoznačne odráža skutočnosť, že Achchijava už v dobe písania zmluvy vypadla z klubu veľmocí. Pokiaľ by názov Achchijavy nebol vymazaný, tak by sa dalo predpokladať, že citovaný text je iba prosté oznámenie skutočnosti, na ktorej sa obe krajiny dohodli. Ale on vymazaný je. Je to jednoznačný príkaz vládcovi Amurru, aby zabránil achchijavským lodiam využívať sýrske prístavy. Tu si musíme položiť otázku. Prečo sa Achchijava spomína práve v zmluve s Amurru, pokiaľ by sa nemala nenachádzať v Sýropalestíne, ale v mykénskom Grécku? A prečo sa tam spomína len Achchijava, a nie aj ďaľšie krajiny, pre ktoré by platil rovnaký zákaz? (Pripomínam, že príčinou tohoto zákazu bola expanzívna politika Asýrie, a preto sa dá predpokladať, že tento zákaz by mal platiť aj pre ďaľšie krajiny, pokiaľ by sa Achchijava nachádzala v egejskej oblasti). To nemá logiku. Logické sa nám to začne javiť až vtedy, keď prijmeme fakt, že Achchijava sa skutočne nachádzala v Sýropalestíne. A Amurru bol jej severný sused. Preto je tento zákaz zúžený iba na Achchijavu. To že tento zákaz bol vydaný, svedčí o tom, že Achchijava bežne obchodovala s Asýriou, a nebola to len ojedinelá záležitosť. Ovšem v mykénskom Grécku takmer úplne chýbajú predmety asýrskej proveniencie z tej doby, a aj anatólskych sa tam našlo len niekoľko. To je naozaj zvláštne, a určite to nesvedčí o intenzívnom obchode medzi oboma oblasťami. Pripomínam, že práve v tejto zmluve sa ako jej garanti uvádzajú aj Pani z Landy, a boh Kunijawani z Landy na Libanone (Íjalanda).

 

 

 

 

13. DANANIJCI A FÉNIČANIA

 

 

  Podľa Herodota /Dejiny I. 1°/ prišli Féničania do Kanaánu od Erytrejského (Červeného) mora. Justinus tvrdí, že Féničania kvôli zemetraseniam opustili svoju pravlasť a usídlili sa najskôr u Sýrskeho (Mŕtveho?) mora, a neskôr na brehoch Stredozemného mora /Moscati 1975 str.16/. (Tu by som chcel pripomenúť, že Sýrske more bolo označenie pre Stredozemné more). Ovšem od dôb W.F. Albrighta sa tomu už moc neverí. Nový impulz k bádaniu o tejto otázke dáva genetika.

  Existuje jeden haplotyp Y-DNA, ktorý je tak trochu záhadou. Jedná sa o haplotyp "T". Všeobecne sa vyskytuje vo veľmi nízkych frekvenciách. Ovšem vyššie než priemerné frekvencie tohoto haplotypu sú v miestach ako je Cyprus, Sicília, Tunisko, Andalúzia, severné Maroko, Ibiza (tam až 15%), a samozrejme Libanon, a to naznačuje, že jeho nositeĺmi v Stredomorí boli Féničania  www.eupedia.com/europe/Haplogroup_T_DNA.shtml?prev=search. Ovšem ďaleko najvyššie frekvencie haplotypu Y-DNA T-M184 sa vyskytujú vo východnej Afrike, konkrétne v oblasti Erytreje !!! a v Somálsku. U Fulanov dosahujú až 18% . Preto práve tu je nutné hľadať pravlasť Féničanov. Starovekí autori to vedeli. Samozrejme iba časť nositeľov haplotypu T patrila k Féničanom. Haplotyp T je však rozšírený i na Arabskom poloostrove, na Kaukaze, v Indii a v oblasti Perzského zálivu. V nízkych frekvenciách je rozšírený i v strednej Európe ako T1a, kde sa podieľal spolu s haplotypom G2a na jej neolitizácii (kultúra s lineárnou keramikou).

  Vráťme sa ešte k Justinovi. Zemetrasenia ktoré spomína, vyvolával tektonický zlom vo východnej Afrike. Mimochodom tento zlom sa tiahne až do Palestíny, do oblasti Mŕtveho mora, a ďalej až do Turecka. Tu tento zlom spôsobil zemetrasenia, ktoré zničili mestá ako Sodoma, Gomora, Ceboim, Coár a Adma. Podľa Justina sa Féničania najskôr usadili v južnom Kanaáne. To v podstate potvrdzujú i grécke mýty. Vládcom Joppy na pobreží Stredozemného mora bol aitiopský kráľ Kéfeus, jeho manželkou bola Kassiopeia. Spolu mali dcéru Andromédu, ktorú zachránil Perseus - Danaovec. Pritom vieme, že oblasť okolo Joppy obývali Dananijci (neskorší izraelský Dan).

  Z amarnského archívu poznáme národ resp. zem Miluha, Meluha /EA 70, 95, 108, 112, 114, 117, 132 ai/. Meluchcha je názov používaný klínopisnou literatúrou pre brehy Indického oceánu, zrejme v súvislosti s protoindickou kultúrou, ale zároveň je to i označenie pobrežia východnej Afriky /ESPV 1999 str.233/, teda ide o pobrežné oblasti Somálska a Erytreie. Napríklad z Melachchy si lagašský Gudea nechal posielať ebenové drevo, ktoré sa dovážalo z tropickej Afriky, ale určite nie z Indie. Vidím to tak, že z Melachchy - Etiópie sa ľud Melachchy - neskorší  Féničania, odsťahovali do Kanaánu k Dananijcom - Hevejcom. I aitopský kráľ Kéfeus z Joppy patril k ľudu z Melachchy, neskorším Féničanom. O prítomnosti ľudu Melachchy svedčia i geografické názvy z tejto oblasti. Jedná sa o Bir Mellácha v Egypte na severe Červeného mora, a Ain Maláha v Palestíne (známa natúfijská lokalita).

  Ovšem v jednom amarnskom dopise, ktorý napísal Rib-Addi z Byblu /EA 133/ sa Meluchcha stotožňuje s Kasi: (Melu)ha Ka(si). V inom liste Rib-Addi /EA 131/ píše o vojakoch z Kaši. O ľude resp. o zemi Kaši sa píše i v iných amarnských dopisoch /EA 127, 246, 287/. V liste z Kumidy, adresovanom Salayovi z Damašku sa píše o mestách krajiny Ka-a-ša. Už v príbehu o Sinuhetovi sa píše o obyvateľstve predného Kašu. Bárta predpokladá, že sa nachádzalo v okolí biblického mesta Gešúr v Sýrii /Bárta 1999 str.55/. Pôvodne sa však zem Gessuri rozkladala na neskoršom filištínskom území od Nílu po Ekrón, resp. v oblasti Gazy /Jozue 13:2,3/. Ďalej sa píše, že ... "Gessuri a Maachati žili uprostred Izraela"... /Jozue 13:13/. Takže okrem Hevejov (Dananijcov) žili v oblasti Gazy i Gešúrania, ktorí sú zrejme totožní s ľudom Kaši, a Maachati, ktorí sú totožní s ľudom Melaha, Milaha - neskoršími Féničanmi. Vieme, že Gešúrania a Maacháti presídlili na sever (sýrolibanonská oblasť), podobne ako Heveji - Dananijci na Libanon, tak isto ako Féničania do pobrežnej oblasti Libanonu, predtým známej ako krajina Fenechu. Teda Féničania dostali meno podľa krajiny Fenechu, kam sa presťahovali. Predtým boli známi ako ľud Kaši, alebo ľud z Melachchy. O úzkom vzťahu medzi Féničanmi a Dananijcami svedčia i fénicko - lúvijské bilingvy objavené v kráľovstve Dananijcov - Que v Kilíkii (Karatepe, Cinekoy). Táto oblasť nebola vo fénickej sfére vplyvu. A to znamená, že Dananijcom fénický jazyk nebol neznámy. 

Dokonca Herodotos tvrdí, že s Kadmom do Grécka prišla časť Féničanov /Dejiny V.57/. To však boli zrejme ešte sidónski Kanaánci, a nie ľud Melachchy a Kaši.

  V amarnskej dobe sa ľud Kaši spojil s Habiru, a ohrožovali Abdi-Chibu v Jeruzaleme /EA 287/.

  Je veľmi pravdepodobné, že zostavovatelia Starého zákona si pomýlili Féničanov s Filištínmi (Peleseth). Podľa Biblie sa Abrahám stretol s Filištínmi v Negeve pri Beršebe /Gn 21:32n/ a v Geráre /Gn 20:1n/. Samozrejme, že Filištíni tu v tej dobe ešte nemohli byť. Do Palestíny sa dostali až na prelome 13/12. storočia BC, v súvislosti s ťažením morských národov. Preto i konštatovanie, že pri Exode Boh ľud neviedol do bližšej krajiny filištínskej /Ex 13:17/, je anachronizmus; Pelištejci sa tam usadili až po roku 1180 BC. Ďalej je to zmienka pri výpočte rodu Noe, ktorý vyšiel z Mizraim - Egypta /Gn 10:14/..."a Patrusím a Kasluchím (odkiaľ pochádzajú Filištínski) a Kaftorim"... My však vieme, že Filištíni pochádzali z Kaftóru, teda Kréty, a nie z Kasluchím. Je teda jasné, že došlo k zámene. Kto ale teda boli Kasluchím?

  V Sudáne na východnej strane Nílu sa rozprestiera oblasť zvaná Kassala (por. meno manželky kráľa Kéfea - Kassiopey) až po Etiópiu (Melachcha). Od severovýchodnej Delty v Egypte, až po Palestínu sa to územie nazývalo Góšen (patrí tam územie Gazy až po Gibeon /Jozue 10:41/ - tam boli Hevejci - Dananijci). V tejto oblasti sa nachádza Kusejmo, Kasib el Kemu, Tell Kasil pri Tel Avive. Je teda veľmi pravdepodobné, že Góšen je pôvodné územie ľudu Kaši v Palestíne. Ako som spomínal, v príbehu o Sinuhetovi sa spomína územie predného Kašu, zhodné zrejme s územím Gešúranov v Sýrii. Takže keď existovalo územie predného Kašu, tak logicky by malo existovať i územie iného Kašu. A to zrejme bolo pôvodné územie ľudu Kaši, resp. Gešúranov v pásme Gazy až po Gibeon.

  Zdá sa, že celá oblasť od Etiópie až po Deltu a Gazu bola osídlená príbuzným ľudom Melachcha, Meluha a Kašu, Kashu, teda predchodcami Féničanov, nositeľmi haplotypu "T". To napokon ukazuje i mapa frekvencii tohoto haplotypu, keď vysoké frekvencie sú v Somálsku, Etiópii, južnom Sudáne a v Egypte.

 

 

 

Literatúra je uvedená na konci článku "Mojžiš a počiatky židovského národa".

Tento článok je venovaný k 100. výročiu vyriešenia chetitského problému Bedřichom Hrozným.

Prepracovaná štúdia s poznámkovým aparátom bola publikovaná na academia.edu.      

 

 

                                                   

 

 

 

© Vladislav Pientka 2014-2016

Všetky práva vyhradené

 

 

• Úvod
• Blog
  • Stratené kmene Izraela.
  • Mojžiš a počiatky židovského národa
  • K otázke polohy Achchijavy
  • Réfajci; Brotlaibidole
  • Gutejci a Jutsko.
  • Potopa v Čiernomorí.
  • Kde sa nachádzal raj
  • K niektorým hydronymám a toponymám východného Slovenska
  • Subarejci a Aesir
  • Hatijci
  • Lapiti
  • Milyovia - Solymovia
• Otázky a odpovědi
• Etnogeneprehistória

Vyhledávání

arpoxais

v.pientka11@gmail.com