Kde sa nachádzal raj

 

Myšlienka raja nie je výhradným autorstvom Hebrejskej Biblie. Má svojho predchodcu aj v sumerskej mytológii, kde je známy ako Dilmun. Ten však nie je identický s biblickým rajom. Dá sa vôbec určiť geografický rámec, v ktorom sa biblický raj nachádzal? Pokúsme si rozobrať tie pasáže knihy Genezis, ktoré opisujú raj.

  1. ..."Potom Hospodin Boh vysadil na východe záhradu v Edene (na východe v Edene) a postavil tam človeka, ktorého utvoril"... /Gn 2:8/
  2. ..."Z Edenu vytekala rieka, aby zavlažovala záhradu a odtiaľ sa rozdeľovala na štyri ramená"... (štyri hlavné rieky, v hebrejskom originále -raším, teda "hlava" rieky, to znamená prameň) /Gn 2:10/
  3. ..."Meno jedného je Píšon, ono tečie okolo celej krajiny Chavila (Havilah, Hevilah), kde sa nachádza zlato"... /Gn 2:11/
  4. ..."Zlato z onej krajiny je vzácne, tam sa nachádza i bdéliová (vonná) pryskyrica a drahokam ónyx (karneol)".../Gn 2:12/
  5. ..."Druhá rieka sa volá Gíchon (Gihon), tá tečie okolo krajiny Kúš (Habeš, Chus)".../Gn 2:13/
  6. ..."Tretia rieka sa volá Chiddekela (Hiddekel), tá tečie východne od Asýrie. Štvrtá rieka je Eufrat (Perát)".../Gn 2:14/
  7. ..."Hospodin Boh vzal človeka a voviedol ho do záhrady Eden (postavil ho v raji v zemi Eden), aby ju obrábal a strážil"../Gn 2:15/.

Citované podľa evang. prekl. Biblie, Tranonscius 1999-2002

  1. katol. prekl. Biblie, redemptoristi
  2. ČEP
  3. Bible. Překlad 21. stol.
  4. Bible Kralická 1613

Z uvedeného vyplýva, že Eden bolo územie, krajina (zem Eden), pričom na východe Edenu zasadil Boh záhradu (hebr. gan). Hebrejská Biblia pôvodne nehovorí o raji, ale o záhrade. Až Septuaginta zavádza pod vplyvom antických predstáv o elyzejských poliach, tento pojem. Hebrejský výraz Eden bol zrejme odvodený z akkadského édinu, resp. sumerského edin, čo znamená "step" (sumerské E.DIN "dom spravodlivých" s tým zrejme nesúvisí). Zrejme sa uchoval aj v názve krajiny Bít Adini, čo bolo malé aramejské kráľovstvo na ohybe Eufratu, južne od Karchemiše, ale tak isto aj v názve Ádaniya, Ádana, čo je oblasť a mesto v povodí rieky Seyhan v Kilíkii, spomínané napr. na nápisoch v Karatepe, z 8. storočia BC, ako kráľovstvo Dananijcov (resp. Hiyawa). Dodnes je tam mesto Ádana. Eden sa ešte spomína v Ezechielovom proroctve /27:23/, spolu s Cháranom, Kanne a Asýriou, teda v severnej Mezopotámii.

Dve zo štyroch riek je možné s istotou identifikovať. Je to Eufrat, pôvodne Buranum (Perat) a Chiddekel(a) je staroveký názov Tigrisu.

Gichón obteká krajinu Kúš. Krajina tohoto názvu sa väčšinou stotožňuje s krajinou v širšej oblasti, okolo mesta Kerma v Sudáne (severná Núbia). Táto oblasť je známa už z egyptských prameňov, napr. Amenhotep I. z 18. dynastie dosadil do čela kráľovskej správy v Núbii miestokráľa s tiulom "kráľovský syn z Kúša" /Pečírka 1979 str.282/. Preto niektoré preklady Hebrejskej Biblie namiesto Kúš, píšu Aithiopia, alebo Habeš a pritom z kontextu je jasné, že sa jedná o severnú Levantu. S veľkou pravdepodobnosťou sa v prípade levantského Kúša sa jedná o sekundárny názov.

  Zhrňme si aspoň niektoré indície, ktoré poukazujú na existenciu Kúša v severnej Levante:

  1. Kuš bol Hámov syn a jeden z Kušových synov bol Nimrod, ktorého kráľovstvo bol Babylon, Uruk, Akkad a Kalne v zemi Sinear - Mezopotámii /Gn 10:6,10/.
  2. Na Kúš upomína i sýrsky (aramejský) panovník Kúšan Rišatajmský /Sudcov 3:8,11/.
  3. Na Kúš upomína i mesto Guzana v sev. Sýrii, dnes Tell Chaláf.
  4. Narážka na kušiťanský pôvod Mojžišovej manželky Cipóry, dcéry midjánskeho kňaza Jetra /Ex 12:1/. Midjanci - Kénijci boli pravdepodobne južnou vetvou Mitanncov churitského pôvodu, zo severnej Sýrie. Aj v Abakukovom proroctve /3:7/ nachádzame meno Kúšan, v paralelizme s menom Midján.
  5. Na Kúš upomína pravdepodobne i churitský boh Kušuch, resp. hattijský boh Kašku.
  6. Nad riekou Ceyhan v Kilíkii sa nachádzalo chetitské mesto Kuššar.
  7. Kuššuchche bola podľa Kassitov ich pravlasť. Je možné že sa jednalo o Kúšitov od rieky Seyhan, ktorá v chetitských prameňoch bola známa ako krajina rieky Šeha /Pientka: Vyriešenie achchijavského problému/.
  8. Kuš má v mene kilíkijský panovník z Kue - Avarakuša (8. str. BC).

Na základe týchto skutočností je pravdepodobné, že levantským Kúšom bola oblasť, vymedzená severnou Mezopotámiou, severnou Sýriou a Kilíkiou, a rieka Gichón by mohla byť identická s riekou Ceyhan v Kilíkii (staroveký Pyramos). Ovšem známy prameň tohoto mena v Jeruzaleme, s Edenom určite nesúvisí.

Napokon je tu menovaná rieka Píšon, ktorá obtekala okolo celej krajiny Chavila. Podľa arabských prameňov (Jakut al-Hamawi), Sabejci od Cháranu (na rieke Balích), uctievali božstvo Hwl. To by mohlo súvisieť s Chavilou (Havilah). Medzi Kúšových synov patrili i Saba a Havila /Gn 10:7/. Iný Havila bol synom Joqtána, ktorý bol bratom Pelega zo Šémovej vetvy, za ktorých čias sa rozdelila zem /Gn 10:25,29/. Je teda dosť dobre možné, že Píšon súvisí s riekou Chábur, alebo s Balíchom, ktorý je jeho prítokom. V tej dobe kmene ako Saba, Havila, Peleg a Joqtán žili ešte v oblasti od západného Eufratu, po severný Tigris (od Meše po Sefar /Gn 10:30/, čo môže byť dnešný Masjaf a Sefire). Neskôr sa Havila spájala so severozápadom Arabského poloostrova ..."I porazil Saul Amalecha od Havily kadiaľ sa ide do Sur, ktorý je naproti Egyptu"... /1 Sam 15:7/. Ovšem Sabejci a Joqtánovci už dávno predtým žili na juhu Arabského poloostrova, kde neskôr vzniknú kráľovstvá ako Sába a Hadramaut. 

Boli pokusy identifikovať Píšon s dávno vyschlou riekou (3000-2500 BC) Wadi Al-Rummah, v údolí Wadi Al-Batin, ktorá sa vlievala do Perzského zálivu neďaleko ústia Eufratu. Zatiaľ však to nie je preukázané.

Primárne sa teda tieto etniká z Hámovej vetvy (Kúš), nachádzali na severnom a západnom toku Eufratu. Tam niekde musíme hľadať i pôvodnú Chavilu. Prítomnosť týchto etník na Arabskom poloostrove, súvisí s neskoršími migračnými pohybmi zo Sýrie a severnej Mezopotámie.

  1. Lokalizácia Kúša do severnej Levanty súhlasí s pôvodným rozšírením levantskej časti Hámovej vetvy (Protohamiti; Kúš bol Hámov syn). Antropologicky ich možno charakterizovať ako mediteráncov. V Levante boli pôvodnými nositeľmi haploskupiny Y-DNA G2a. Ovšem Hámova vetva súvisí aj so šírením haploskupiny R1b-V88 v Sýropalestíne, čo boli Amorejci (Amorej bol synom Kanaána a vnukom Háma), ako aj v Afrike (kúšitské a čadské etniká, ale aj Egypťania; dominantou haploskupinou u týchto etník, je však "africká" E1b1b, ktorá sa šírila z Afriky do Sýropalestíny /natufien/). Hámova vetva teda predstavuje jak Semitov, tak aj Hamitov, teda afroázijcov. Hámovi synovia boli: Kúš (severná Levanta), Mizraim (Egypt), Put (Pwet - Líbya) a Kanaán /Gn 10:6/).
  2. Šémova vetva súvisí so zagroským vývojom. Primárne so Semitmi nemala nič spoločné. Boli to Protoelamiťania, ktrí sa však postupne posemitštili. Národy zo Šémovej vetvy boli nositeľmi Y-DNA haploskupiny J2 (na Arabskom poloostrove J1). Okrem toho sa tu vo vysokých frekvenciách vyskytoval aj "africká" Y-DNA haploskupina E1b1b (na Arabskom poloostrove E 1b1a). Šémovi synovia sú: Elam, Assur (Gutejci, Subarejci), Arfaxad, Lud, Aram (Terachiti; jazero Van, Urmium, ale i Aram-naharaim na Chábure) /Gn 10:22/).
  3. Na Hámovu odlišnosť sa však nezabudlo. Noe, Hámovho syna Kanaána, preklial: ..."Prekliaty Kanaán, otrokom otrokov buď svojim bratom. Ďalej povedal: Požehnaný Hospodin, Boh Šémov, no Kanaán mu bude otrokom. Nech dá Boh Jáfetovi šíriť sa, nech býva v stanoch Šémových, no Kanaán mu bude otrokom"... /Gn 9:25-27/. Jáfet (grécky Titán Jápetes) patril k predkom indoeurópskych etník.
  4. Z vyššie uvedeného vyplýva, že Eden bola reálne existujúca krajina v severnej Mezopotámii, severnej Sýrii a východnej Kilíkii, obmývaná riekami (od západu na východ): Ceyhan (Gichón), Chábur a Balích (Píšon), severným tokom Eufratu a Tigrisu (rášim: hlava rieky = prameň). Na východe tejto krajiny, teda východne od Tigrisu, sa nachádzala záhrada (gan), kde Boh voviedol človeka. Východne od Tigrisu sa nachádza severný Zagros s jazerami Van a Urmium. Tam sa teda nachádzal biblický raj. Ide o krajinu spomínanú už v sumerských textoch ako Uri. Je to krajina Úr, Úr Chaldejských, resp. zem boha Chaldiho. Je to pravlasť Šémova. Terach a jeho predkovia tam žili odpradávna a slúžili cudzím bohom /Jozue 24:2/.
  5. Na záver by som chcel podotknúť, že krajina Eden od Kúša v Kilíkii, až po jazero Van, východne od Tigrisu sa prekvapujúco prekrýva s rozšírením chaláfskej kultúry. Zrejme z toho obdobia ľudských dejín pochádza predstava o pravlasti ľudstva s nejasnými spomienkami na dávnu minulosť praotcov, niekde v arménskych horách.

 

 

 

© Vladislav Pientka 2011-2015

Všetky práva vyhradené