Lapiti.
Aktualizované 14. 1. 2020
Lapiti sú postavami z gréckej mytológie, ešte z predhelénskeho obdobia. Ich domov bol v Thessálii, v údolí Peneus a na hore Pelion. Boli spriaznení s Kentaurami, poloľuďmi, polokoňmi, ktorí sídlili okolo hôr Oity a Pelia. Pôvod Lapitov nie je úplne jasný. Za ich praotca sa obvykle považuje Péneios, boh rovnomenej rieky, alebo Lapithés syn boha Apollóna /Zamarovský 1965 str.232/. Z ich panovníkov sú najznámejší Kaineus, syn Elatov, ktorého zmenil boh Poseidón zo ženy na muža, ďalej Ixión, syn Flégiov a Peirithoos, syn Ixiónov. Posledným kráľom Lapitov bol Peirithov syn Polypoités. Známy boj Kentaurov a Lapitov rozpútal na svatbe kráľa Peirithoa s Hippodameiou, vodca Kentaurov Eurytión /Zamarovský 1965 str.233/. Vtedy väčšina Kentaurov zahynula, a ostatní sa odsťahovali od Lapitov do okolia Pindu a na pomedzie Epeiru /Saska, Groh 1938 str.117/.
To, že za predka Lapitov sa považoval Apollón, nás privádza do severského prostredia. Apollón každý rok odlietal k Hyperborejcom, na voze ťahanom labuťami, aby u nich prezimoval. Je to námet, ktorý sa často vyskytoval v európskej mladšej a neskorej dobe bronzovej /Bouzek 2013 str.124n/. Apollón sa na (achájskej) Kréte (lin.B) nazýval Paiavon. Pajainen je aj škandinávky boh plodnosti a úrody, ktorý sa u Laponcov nazýval Pajonn, a bol stotožňovaný s Doragasom, bohom hromu. Doragas je obdoba severogermánskeho Thóra /Vlčková 2006 str.173/. Takže je pravdepodobné, že kult Paiavona do egejskej oblasti, priniesli práve Lapiti, alebo iné etniká z ich pravlasti v pontických stepiach.
Apollón má určité spoločné prvky aj s írsko - waleským Belenom, ale i s predkeltským Lugom, ktorý zabil jednookého fomorianského obra Balora. To Apollón zabil jednookých Kyklopov, obyvateľov Tartaru /Vlčková 2002 str.32n/.
Ako som spomínal, jeden z Lapitov sa nazýval Kaineus. Kaina poznáme aj z Hebrejskej Biblie; toho, ktorý zabil Ábela /Gn 4:8/. Tento príbeh zrejme odráža konflikt medzi roľníkmi (Kain) a nomádmi (Ábel). Je v ňom cítiť určitá nostalgia po pôvodnom, nespútanom kočovnom živote. Tubalkain bol remeselník, zaoberal sa spracovaním kovov /Gn 4:22/. Súvisí to s arab. "qain" a aramej. "qainaya", čo znamená "kováč". Niekedy sa s Kainom spája i národ Kénijcov (Cinejských) /Sudcov 4:11/, podľa niektorých výkladov HB, kovotepcov. Na tvári mali akési tetovanie /Výklady I. str.45/. Aj Kyklopovia ako raneheladskí kováči boli pravdepodobne tetovaní na čele kruhmi, na znamenie úcty k slnku, z ktorého pochádzal oheň v ich vyhni /Graves 2004 str.27/. Zrejme tetovanie na tvári bolo znakom starovekých kovotepcov. Kénijci (Cinejskí) boli Midjánci /Sudcov 1:16,/, pravdepodobne južná vetva Mitanncov /viď článok "Kde sa nachádzal raj"/. Vieme, že u Mitanncov hrala dôležitú úlohu indoeurópska kasta maryjannu.
Príbeh o Kainovi a Ábelovi sa zrejme odohrával v oblasti Čiernomoria a do predovýchodného rámca ho zasadili až zostavovatelia Hebrejskej Biblie. Oni skľbili staré predovýchodné predstavy o Edene a záhrade (gan) niekde v arménskych horách (zrejme západne od jazera Van), s reáliami v pontickerj oblasti v eneolite. Nie je vylúčené, že práve Lapiti a ich príbuzní, "Kaini Taurskí", sa dozvedeli o potope v Čiernomorí, od potomkov pôvodných obyvateľov. Ak podrobnejšie preskúmame mená "predpotopných patriarchov" z HB zistíme, že aj ich možno zasadiť do širšej oblasti Čierneho mora. Sú to napr. Kénan = Kain, Kainan; Irád/Járed = Ádi, Hatti. Meno Eva (Chawá), má pôvod v churitskom mene bohyne Chepat. Pravnuk Noema, Šelach, má meno odvodené od churitskej bohyne Šala. Noes je jedna z riek, ktorá sa vlieva do Istru (Dunaja), na území thráckych Krobyzov /Hérodotos: Dejiny IV.49/.
Kainov však poznáme i v Trákii, pri dolnom toku Marice (Hebros), pri meste Ainos /Bouzek 1990 str.77/. Pritom vieme, že tú oblasť zasiahol stepný ľud z ponticko-kaspických stepí (k. jamových hrobov). Je možné, že názov Kaini, bolo len iné pomenovanie Lapitov. Zaujímavé sú etymologické analógie. Lapideus je latin. "kamenný". Lapot v ruštine a laptě v češtine, znamená "lyková obuv". Lapiti pripomínajú ruské slovo "lebeď", čo je labuť. A labuť bola posvätným vtákom v mezolite a rannom neolite (pohreby na labutích krídlach: Vedbaek, Bogebakken, Oleneostrovský mohylník). Takže tieto názvy nás uvádzajú do doby jednoduchej až primitívnej, do doby kameňa (mezolit, starý neolit).
Konstantin Porfyrogenetos v diele "O spravovaní ríše", píše o krajine Lebedia, niekde medzi Dneprom a Donom. Meno mala dostať údajne podľa náčelníka starých Maďarov - Leveďa, Lebeďa. Že ide len o neskoršiu interpretáciu a pokus o etymologický výklad, dosvedčujú podobné názvy v jz Rusku, na Ukrajine, na východnom Balkáne a v Grécku, teda tam, kde starí Maďari určite neboli. Je zaujímavé, že tieto názvy korešpondujú so šírením jamových kultúr (okrové hroby).
Herodotos píše, že jeden z pôvodných národov severného Čiernomoria sa nazýval Lipoxaios. Podľa skýtskej legendy to bol jeden z predkov Skýtov, a zrejme najstarší, pretože je menovaný ako prvý. Arpoxais je menovaný ako druhý, a Kolaxais je výslovne uvedený ako najmladší /Herodotos Dejiny IV. 5/. Od Lipoxaia pochádzajú Auchati (Hatti, Ádi). Ich sídla boli niekde na Dnepre, pretože ich matka je uvádzaná ako dcéra boha rieky Borysthenu.
Herodotos ďalej uvádza, že od tržíšť Borysthenských (čo bola Olbia, milétska kolónia na Dnepre), na sever, vo vnútrozemí, žili Kallipidi, čo boli pogréčtení Skýti /Herodotos Dejiny IV. 17/. Žili západne od Dnepru /Smirnov 1980 str.52n/.
Labeatai bol ilýrsky kmeň v okolí Skadarského jazera v Albánsku. Na Cypre bolo mesto Lapethos (aj na Cypre sa našla keramika fľaškových tvarov s otlačkom šnúry /Bouzek 1990 str.35/. Názvy ako Lapathos, Lapithos, Lapato, Lapithou, Lapathou, Lapatsa, Lapiteao, Lapitzaga, Lapitec, Lapitz, Lapitxuri atď., sa vyskytujú v Grécku a na Cypre, ale aj vo Francúzsku a Španielsku (okrem iného i v Baskicku), a tiež aj v Nemecku. Teda na územiach, ovplyvnených jednak národmi stepného pôvodu (eneolit) a jednak v krajinách, v ktorých sa šíril ľud zvoncových pohárov.
Myslím si, že názvy ako Lebedia, Livadia, Lipoxais, Kallipidi a Labaetai súvisia s národom Lapitov. Vyvíjali sa v pontickej stepi, v sídelnej oblasti jamovej kultúry. Lapitom sa pripisuje vynájdenie uzdy. Boli známi ako jazdci v Thessálii a Hippodamea značí "krotiteľka koní en.m.wikipedia.org/wiki/Lapiths. V tejto súvislosti je zaujímavé, že jednou z predchodkýň jamovej kultúry, bola kultúra Srednij Stog, ktorá ako prvá pravdepodobne domestikovala koňa (kultúra Botai, u ktorej bola dokázaná domestikácia koňa v Kazachstane, je mladšia a súvisí so šírením kurganových kultúr na východ, čím prispela ku vzniku Afanasievskej kultúry na južnej Sibíri). Títo Lapiti boli súčasťou stepného prúdu, ktorý prenikol na Balkán a do severného Grécka medzi rokmi 3200-3000 BC. Táto vlna sa spája so šírením keramiky fľaškových tvarov, zdobených odtlačkom šnúry /Bouzek 1990 str.34/. Je dôležité, že sa nachádza i v severnom Grécku, kde sídlili Lapiti. Herodotos píše, že grécky národ vyšiel zo skromných počiatkov, po oddelení sa od Pelasgov /Dejiny I. 58/. Ale Pelasgovia žili predsa i v Thessálii, teda tam, kde i Lapiti. Takže Lapiti skutočne mohli koexistovat s Pelasgami. Lapiti patrili zrejme k prvým etnikám, ktoré hovorili indoeurópskym jazykom v Grécku.
Určite nie je náhoda, že grécky titán Iápetes má etymologicky blízko k názvu Lapit.
Ich biblickým náprotivkom je patriarcha Jáfet, podľa HB, praotec indoeurópskych národov.
Vrátim sa ešte ku Kentaurom. O ich pôvode najstaršie mýty nič nehovoria. Až v 5. storočí BC básnik Pindaros uvádza, že muž menom Kentauros bol synom lapitského kráľa Ixióna /Zamarovský 1965 str.215/. Čo možno vyčítať z etymológie tohoto mena? V prvom rade sufix -taurus značí "býk". Taurus je i názov niektorých pohorí. Určite sa nejedná o arménsky Taurus v Kilíkii, i keď neskôr bola táto oblasť známa chovom vysokokvalitných koní. Najbližší Taurus k nadčiernomorským Lapitom je na Kryme. Tam žili divokí Taurovia, ktorí si vo svojej divokosti nijak nezadali s Kentaurami. (S Tauridou na Kryme sa spája i príbeh o Ifigénii). Sufix ken- by sa mohol vysvetliť tak, ako som už naznačil vyššie, takže Kentauri by boli vlastne Kaini Taurskí.
Jednoznačne vysvetliť dôvod, prečo Kentauri boli zobrazovaní ako poloľudia, polokone asi nejde. Chcel by som len pripomenúť, že v staršom gréckom umení sa zobrazovali spredu takmer ako ľudia, k nim sa vzadu pripojovalo telo koňa, ale od 5. storočia BC sa vyobrazovali ako kone s ľudským poprsím /Saska, Groh 1938 str.117/. Či ide o nejaké staršie predstavy, keď jazdec na koni pozorovateľovi splýval v jedno telo, podobne ako u indiánov za conquisty, neviem rozhodnúť. Veď i Lapiti boli jazdci. Práve kôň umožnill stepným národom byť mobilný, on im umožnil dobyť rozsiahle územia. Tak isto si nedokážem predstaviť tak vyspelé dobytkárstvo bez použitia koňa (vozy, ale i jazda)..
Ako som spomínal, až na malé výnimky boli Kentauri divokí, suroví, a ľuďom nepriateľskí. V mýtoch východných Grékov sa Kentauri nevyskytovali. Malá Ázia bola však vlasťou iných podobných (avšak dvojnohých) poloľudských, polozvieracích bytostí - Silénov. Mladšia generácia Kentaurov stratila mnoho zo svojej divokosti, pripojila sa k Silénom a Panom, a tvorila hlučný sprievod boha Dionýza /Zamarovský 1965 str.215/.
Od masy divokých Kentaurov sa odlišovali iba dvaja, a to Folos a Cheiron. Folos bol priateľ Hérakla. Na ostrove Filira medzi územím Chalybov a Kaukazom sa miloval Kronos s Okeánovou dcérou Filyrou. Keď ich prekvapila Rheia, Kronos sa premenil v žrebca a odcválal. Filyra opustila túto krajinu, a porodila Kentaura Cheiróna "u vysokých Pelasgov horách", teda v Thessálii, kde žili i Pelasgovia /Apollónios Rhódsky, Argonautika II. 1230-1241/. Tento mýtus teda poukazuje na čiernomorskú oblasť ako pravlasť Kentaurov (kde boli ich počiatky, resp. prenesene, tam kde boli počatí), a zároveň poukazuje na to, že k Pelasgom sa prisťahovali.
Cheirón vynikal múdrosťou, ušľachtilosťou a bol učiteľom mnohých slávnych hrdinov, medzi inými Kastora a Polydeuka, Iásona, Telamóna, Pélea a Achillea. Títo sa učili u neho na hore Peliu umeniu lekárskemu, hudbe, gymnastike a vešteniu /Saska, Groh 1938 str.119/. Cheiróna nešťastne poranil Héraklov jedovatý šíp, a spôsobil mu nezhojiteľnú ranu. Dobrovoľne sa zriekol nesmrteľnosti a namiesto Prométhea zostúpil do podsvetia. Prometheus (taktiež demiurg, dal ľuďom oheň) sa zmieril s Diom a bol prijatý na Olymp ako múdry radca.
© Vladislav Pientka 2015
Všetky práva vyhradené