Potopa v Čiernomorí.
Židovské a babylónske podanie potopy má veľa spoločných prvkov. Už dávno sa vie, že predlohou biblického rozprávania o potope je babylónska verzia, napr. 11 tabuľka eposu o Gilgamešovi z ninivskej knižnice. Babylonskú predchádza akkadská verzia (Atracházis) a sumerská (Ziusudra). Sú tu nepopierateľné súvislosti: stavba a opis lode, opis potopy, myšlienka vyhubenia ľudstva, zachránený genofond, pristátie u hory resp. na horách, vypustenie havrana resp. holubice, obeta po pristátí. Nie je to nič prekvapujúce, veď zostavovatelia Hebrejskej Bible (ďalej HB) sa s týmto námetom zoznámili najneskôr v dobe babylónského zajatia. Ovšem predpokladám, že k tomu došlo oveľa skôr, vzhľadom k tomu, že tento námet bol na Prednom východe všeobecne známy, a to i v Palestíne (tab. z Megidda). A predsa, podstata oboch mýtov je rozdielna. Kým babylonské podanie opisuje lokálnu potopu v aluviálnej Mezopotámii, a hrdina tohoto príbehu - Utnapištim pristal u hory Nisir (iné čítanie Nimuš), nachádzajúcej sa niekde v pohorí Zagros v Kurdistane, tak podľa židovskej verzie pristal Noe na horách Ararat /1M 8:4/ a teda nie na vrchu toho mena, čo je veľký rozdiel. HB hovorí výhradne o krajine (chóra), resp. o kráľovstve Ararat /Iz. 37:38, Jer. 51:27/, ktoré sa dá stotožniť s územím Urartu v arménskych horách. To potvrdzuje i použitý plurál.
Je nemysliteľné, aby sa nejaká loď dokázala preplaviť z aluviálnej Mezopotámie do arménskych hôr, a tým menej na vrch Ararat. Ani pri najkatastrofálnejšej potope akú si vieme predstaviť. To je proste nemožné. Mezopotámiu, ako dejisko biblickej potopy môžeme vylúčiť. Ani časovo to neodpovedá. Z kontextu knihy Genezis vyplýva, že obyvatelia Predného východu údajne hovorili jedným jazykom. Až neskôr došlo k jeho diferenciácii (zmätenie jazykov pri stavbe babylonskej veže). Podľa Greenberga /Trigger 2004 str.16/, došlo k oddeleniu jednotlivých vetiev afroázijskej (semitohamitskej) jazykovej rodiny približne v rokoch 5500-6000 BC. To znamená, že keby sme sa mali držať výkladu knihy Genezis, tak patriarchu Noema by sme mali hľadať pred týmto dátumom. Pritom lokálne potopy v Mezopotámii sú doložené v priebehu a koncom 4. tisícročia BC, ako to dokladajú náplavové vrstvy v Úre, Uruku, Šuruppaku a Kiši (aj keď sú zrejme rozdielneho stária). Nie nepodstatný fakt je, že niektoré mená starozákoných patriarchov a ich manželiek sú churitského pôvodu. V prvom rade je to Eva, hebrejsky Chawa. V tomto mene sa jasne ukrýva Chepat, hlavná bohyňa churitského panteónu, manželka Tešupova. Je to i Kainan, Kénan, ktorého meno prežíva v národe Kénijcov - Midjancov, teda južnej vetvy Mitanncov churitsko-indoeurópskeho pôvodu /Hrozný 1943 str.113, 180/. Patria k nim i patriarchovia po potope, ako Šélach, v ktorého mene sa ukrýva churitská bohyňa Šala, manželka Adada, ale i Dágana. Tak isto Šélachov otec Arfaxad má pôvod na sever od arménskych hôr. K Arfaxatovi máme náprotivok v Arpoxaiovi, ktorého otec Targitaos bol prvým človekom v skýtskej zemi, tj. v pontických stepiach /Hérodotos, Dejiny 4:5n/. Je zaujímavé, že cez historické územie Urartu preteká rieka Arpačay, ktorá sa vlieva do jazera Čildir. Je tu teda zaujímavá súvislosť medzi názvom rieky Arpačay a menami Arpoxais a Arfaxad. Pritom od Arfaxata, ktorý je syn Šémov a vnuk Noeho, vychádza priama línia až k Abrahámovi, praotcovi židovského a arabského národa.
Ak si zhrnieme predchádzajúce fakty, tak môžeme konštatovať, že Noemov rodokmeň nezačína v Mezopotámii, ale v arménskych horách, v krajine Ararat, neskôr známej ako Urartu. Došlo však k nejakej katastrofe biblických rozmerov v relatívnej blízkosti arménskych hôr? Napodiv áno - v Čiernomorí.
V 90. rokoch 20. storočia začali vedci pracovať na modeli evolúcie Čierneho mora. Dolné vrstvy obsahovali pozostatky sladkovodných organizmov, v horných vrstvách boli nájdené pozostatky morských živočíchov. Medzi týmito vrstvami prakticky neexistuje žiadna prechodová fáza, preto sa predpokladá, že k premiešaniu sladkej a slanej vody došlo vo veľmi krátkej dobe. Analýza lastúr mäkkýšov nájdených v sedimentoch naznačuje, že táto zmena nastala okolo roku 6400 BC /Mithen 2006 str.180/, resp. 6700 BC /Haarmann 2010 str.15/. Staršie datovanie bolo o niečo nižšie (polovica 6. tisícročia BC). Všetko nasvedčuje tomu, že Čierne more bolo ešte v epiglaciále sladkovodným jazerom. Kvoli absencii prechodovej fázy vedci predpokladajú, že tu došlo k náhlej katastrofe - preliatiu vôd Stredozemného mora (tým je mienený jeho záliv - Egejské more) do Čierneho mora.
Ako k tejto katastrofe došlo? Už počas epiglaciálu (Bolling, Allerod cca 12700-10800 BC), sa začal topiť pevninský ĺadovec, a tým stúpala hladina svetového oceánu, a teda i Stredozemného mora. Naopak, hladina Čierneho mora sa zvýšeným odparom v tomto teplom období znižovala. Tým pádom hladina Stredozemného mora bola oveľa vyššie, než Čierneho. To vytváralo obrovský tlak na pevninský bosporský most, ktorý oddeľoval obe moria. Tento tlak sa stále stupňoval, až táto hrádza povolila, a vody Stredozemného mora sa silou až 50 km3 za deň, začali vlievať do mora Čierneho. Behom krátkej doby (cca 40 rokov), zmizlo pod vodou viac než 100.000 km2 územia /Ryan, Pitman/. Najviac zatopené oblasti boli v západnej a v severozápadnej časti a samozrejme v oblasti Azovského mora. Oblasti na juhu boli zatopené minimálne, kvôli horskému charakteru pobrežia. Jedinou oblasťou, kde sa prílivové vlny mohli dostať hlboko do vnútrozemia. a to dokonca do údolí Malého Kaukazu, je údolie rieky Rioni, antickej Fázis, resp. Rheon, čo už nie je ďaleko od krajiny Ararat - Urartu. V tomto období existovala v Čiernomorí civilizácia postmezolitických lovcov a zberačov. A samozrejme, už sa tu rozvíjali ranné neolitické kultúry. Práve tieto spoločenstvá zasiahla katastrofa v Čiernomorí. Je pravda, že bezprostredný ničivý účinok mala len prílivová vlna, ktorá zmietla niekoľko desiatok kilometrov územia vo vnútrozemí. Potom voda stúpala podľa odhadov, asi o 15 cm denne. Dramatické museli byť následné klimatické zmeny. V každom prípade to musel byť veľký zlom v ďaľšom vývoji tunajších etník. Je pravdepodobné, že táto udalosť vyvolala následné migrácie jak na sever (dneperská a volžsko-donská oblasť), tak na juh (Kaukaz, Predný východ).
Odrazom tejto skutočnosti môže byť časť babylonského mýtu Enúma eliš, kde Tiamat predstavuje morský, a Apsú sladkovodný princíp /Prosecký 2003 str. 22/. Jednalo sa teda o zmiešanie vôd prapôvodného slaného a sladkovodného oceánu:
..."Keď hore nebesia neboli pomenované, dolu zem nebola menom nazývaná, tu prastarý Apsú, ich sploditeľ a životodarná Tiamat, rodička všetkého, svoje vody zmiešali dohromady"... /naposledy napr. Prosecký 2010 str.37/.
Takto perzonifikovane mohlo byť opísané preliatie slaných morských vôd do vtedy sladkovodného Čierneho mora (jazera). Zo spojenia Tiamat a Apsú sa zrodila 2. generácia bohov Lachmu a Lachamu, ktoré mali podobu pločloveka, poloryby. Tieto názvy súvisia s blatom /Prosecký 2003, str.124/. Zároveň je to symbol záplavy. Kráľom Apsú bol akkadský boh Ea (sumerský Enki, chetitský Aaš, churitský Hajin, "semitský" Ia-). S ním súvisel Berossov Oanes, prvý zo siedmych mudrcov (sumerský Abgal, resp. U-Anna-Adapa), poloryba, poločlovek, ktorý vystúpil z mora, aby vyučoval ľudí, ktorí boli ešte divochmi (demiurg). Predstava Ea ako poločloveka, poloryby je veľmi stará a pochádza ešte z paleoeuropoidných spoločenstiev mezolitu, ako to dokazujú plastiky z Lepenského Viru, z oblasti Železných vrát v Rumunsku.
© Vladislav Pientka 2010-2015