Stratené kmene Izraela.
Tento článok si nerobí nárok na úplné objasnenie osudu "stratených kmeňov"; autor sa snaží len objasniť, čo sa stalo aspoň s niektorými z nich.
K prvej deportácii obyvateľov Izraelského kráľovstva, došlo v roku 734 BC, za vlády asýrskeho kráľa Tiglatpilesara III., ktorý od územia Izraela, odtrhol väčšiu časť, pričom formálnu nezávislosťsi zachovala len jeho stredná časť- hornatina okolo mesta Samárie. Stalo sa tak pri ťažení proti Pelištejcom, keď sa pri vrchu Karmel, asýrske vojsko stretlo s izraelským: ..."zabral Ijon, Ábel-bét-maaku, Janoach, Kedeš, Chasor, Gileád a Galileu, celú zem Neftalí, a vysťahoval ich do Asýrie"... /2Kr 15:29/. Dôraz je kladený hlavne na krajinu Neftalí.
Podľa tradície, časť "stratených kmeňov", po oslabení asýrskej moci, opustili túto krajinu a putovali pozdĺž chorasánskej cesty /Mieroop 2010 str.265/, neskôr známej ako hodvábna, ďalej na východ. Dodnes niektoré paštúnske kmene v Afganistane a v Pakistane, ako napr. Jusufzai, Durrani a Afridi veria, že sú potomkami kráľa Saula. Hovoria si Bani-Izrael, podobne ako je tomu aj v hebrejčine: B'nai Israel. Mnohé zvyky Paštúnov sa podobajú židovským: napr. obriezka chlapcov na 8. deň po narodení, svadobné obrady, zapaľovanie sviec v predvečer sabatu, nosenie motlitebných šálov a niektoré stravovacie návyky. Podstatné je to, že Paštúni odvodzujú svoj pôvod od Sakov (perzské pomenovanie "ázijských" Skýtov) a Bielych Hunov, teda Heftalitov cs.wikipedia.org/wiki/Paštunové. To, že pochádzajú od Sakov potvrdzujú jednak písomné pramene, ale i genetika. Y-DNA haploskupina R1a-Z93, sa u Paštúnov vyskytuje vo frekvenciách vyšších než 51%. Táto haploskupina má jednoznačne indoiránsky charakter.
Jedným z najdôležitejších paštúnskych kmeňov sú Durrani, ale ešte v 18. storočí nl., sa nazývali Abdálovia. Pritom byzantské pramene nazývali Bielych Hunov ako Efthalitai (Heftaliti) alebo Abdélai en.wikipedia.org/wiki/Hephthalite_Empire. Aj Zacharias Rhetor v polovici 6. stor. BC, zmieňuje medzi kmeňmi žijúcimi v oblasti Kaspickej brány, severne od Kaukazu oi. aj Avgar, Sabir, Alan, Kutrargar, Chasar, Heftalit a Abdel /D. Ludwig 1982 str.86/.
Potvrdzuje to teda tradíciu, že na formovaní Paštúnov sa podieľali oi. aj Heftaliti. O Heftalitoch sa uvažuje, že boli turánsko-mongolského pôvodu a patrili do altajskej jazykovej skupiny. Niektorí vedci (K. Enoki), však upozorňujú na to, že hovorili východoiránskym jazykom. V priebehu prvej polovice 5. stor. nl. vyvrátili mocnú kušánsku ríšu (z čínskych prameňov Jue'č-Kuša; jej obyvatelia boli nazývaní Tochari). Na severe Baktrie, v Tocharistane, si vytvorili baštu svojej moci. Dobyli Sogdianu, Fergánu a čiastočne i Chórezm. Bojovali proti sásanovskej Perzii, ktorá im musela platiť tribút. Dobyli severnú a strednú Indiu a vyvrátili tak mocnú guptovskú ríšu. Na východe rozšírili hranice až po Čínu (Turfan, Zungaria). Na čas ovládli i Kašmír. Ale potom sa situácia zmenila. Okolo roku 565 nl. perzský kráľ Chosrav, spolu s Turkami Heftalitov porazil, a následne si rozdelili územie heftalitskej ríše. V roku 570 bol zvrhnutý posledný heftalitský kráľ aj v Indii /Vogelsang 2010 str. 166-168/.
Ako som už spomínal, existujú medzi Paštúnmi kmene, ktoré sa spájajú so "stratenými kmeňmi Izraela", ako napr. Jusufzai, čo v jazyku pašto znamená synovia Jozefovi, ďalej Afridi, ktorí sú spájaní s Efraimovcami. Je to však aj kmeň Barakzai, teda synovia Barakovi, jeden z abdálskych kmeňov, pôvodne Heftalitov. Barak bol podľa Hebrejskej Biblie hrdinom kmeňa Neftalí, keď spoločne so Zabulonom, na príkaz Debóry, porazil Síseru, veliteľa vojska kráľa Jabína /Sd 4/. Iným durranským kmeňom, ktorý má židovské meno, je Išakzai (Jishak) en.wikipedia.org/wiki/Ishakzai.
V Afganistane, juhozápadne od Tocharistanu, medzi Kandahárom a Kábulom je oblasť, ktorá sa ešte v ranne islamskej dobe nazývala Zabulistan /Vogelsang 2010 str. 179n/. To je myslím, jasný odkaz na izraelský kmeň Zabulon. Samotný názov Heftaliti, Efthalitai pripomína kmeň Neftalí. Ako som už spomenul, tak Tocharistan bol baštou moci Heftalitov a južne od neho sa nachádzal Zabulistan. Na území Zabulona, v kráľovstve Izrael pod Akkom, bolo mesto Kabul a v Afganistane, v Zabulistane, je mesto Kábul. Že to všetko nie je iba náhoda, potvrdzuje fakt, že v Tocharistane, na sever od priesmykov Hindukúša, existovalo územie, ktoré sa v ranej islamskej dobe, nazývalo kráľovstvo Rúb /Vogelsang 2010 str.168/. Podľa mňa toto územie súviselo s kmeňom Rúben.
V jednej pakistanskej provincii, západne od rieky Indus, v Chajbar Páštunchwa, sa nachádza mesto Kohat na rieke Kohat Toi, v provincii Kohistan. Nachádzajú sa tam kmene, ktorých názvy majú semitský charakter: Koreš, Šamilzais, Afridi a Kohat en.wikipedia.org/wiki/Kohat . Pritom vieme, že Kahat bol podľa Hebrejskej Biblie, synom Léviho /Gn 46:11/ a jeho synom bol Amram, otec Mojžiša.
Po zhrnutí týchto faktov je možné konštatovať, že aspoň niektoré kmene Izraela, deportované v roku 734 BC do Asýrie, doputovali do strednej Ázie (niektorí až do oblasti Tarimskej panvy), kde koexistovali s kmeňmi Siung-nu a Kidaritmi, známymi neskôr ako Huni. Nevylučujem ani súžitie s Jue'č - Kušánmi.
Heftaliti boli nazývaní Bielymi Hunmi preto, aby boli odlíšení od altajských Hunov a Kidaritov. Podľa Prokopia /Válka s Peršany a Vandaly. Kniha I. kap.3/, sa Heftaliti nemiešali s inými Hunmi, neboli to kočovníci a boli jediní medzi Hunmi, ktorí mali bielu pleť a neboli až tak škaredí. Ich spôsob života sa nepodobal spôsobu ich príbuzných a neviedli divoký život ako oni, ale vládol im jeden kráľ a mali zákonné zriadenie.
Pre úplnosť treba dodať, že Heftaliti boli spolu s indickými Gudžárami, aj predkami dnešných Rajputov.
Pokiaľ sa týka náboženstva, ktoré vyznávali Heftaliti, sú správy starovekých autorov skúpe. Vie sa, že uctievali cudzích bohov a démonov. Verili v božstvo ohňa, v čom niektorí vedci vidia príklon k zoroastrizmu. Vieme, že Mihirakula bol vyznavačom šivaizmu. Heftalitské náboženstvo prinášalo krvavé zvieracie obete bohom; obzvlášť obetovali hovädzí dobytok (Izraelci uctievali Jahveho aj ako býčka: "Egeljaú"). Budhizmus odmietali, ale sú správy o ich tolerancii, k tomuto náboženskému smeru /Zbavitel 1985 str.170n/. Na druhej strane vieme o ničení budhistických svatýň. Je treba si uvedomiť, že viera v Jahveho, sa nezakorenila u severných izraelských kmeňov, tak ako na juhu. Prevládalo u nich modloslužobníctvo nad uctievaním Jahveho. Zvlášť markantné to bolo u kmeňa Neftalí. Preto na rozdiel od južných kmeňov, nebolo pre nich problém prijímať cudzie vplyvy a zároveň uctievať aj keď v modifikovanej podobe, kanaánskych bohov. Južné kmene si naopak zachovali vernosť k Tóre, čo sa ukázalo počas babylónského zajatia, i po ňom.
Predpokladá sa, že Heftaliti hovorili východoiránskym jazykom, ktorý prevzali od obyvateľov Baktrie en.wikipedia.org/wiki/Hephthalites. Aj mená heftalitských panovníkov majú iránsky charakter. Niektoré mená však môžu súvisieť s židovskými reáliami. Napríklad heftalitský panovník Toramána. Je viacero výkladov jeho mena (napríklad: Toremen = "som zákonný vládca"). Nie je však vylúčené ani to, že súvisí s Tórou (mana - sila, pôsobok; teda sila Tóry).
Paštúni ako celok, dnes nemôžu byť chápaní ako "stratené kmene Izraela". Iba v niektorých kmeňoch, ako napr. Jusufzai a Barakzai, možno bezpečne vidieť ich potomkov. Hérodotos spomína Paktyjcov a zem paktyjskú na sever od Indie /Dejiny III.93,102/. Zrejme sa jedná o predkov Paštúnov, ktorí pochádzali zo Sakov - Skýtov, ešte nezmiešaných s inými etnikami. Taktiež spomína národ Aparytov - Apridai v achajmenovskej a arachozijskej satrapii. Jedná sa zrejme o predkov paštúnskeho kmeňa Afridi /Hérodotos: Dejiny III.91/.
Z genetického hľadiska sú Paštúni prevažne Indoiráncami. Y-DNA haploskupina R1a-Z93, je zastúpená vo frekvencii viac než 51%. Pomerne vysoké frekvencie dosahuje i haploskupina L-M20 a R2a-M124; vyše 20%. Ide o pôvodné obyvateľstvo, hlavne na Indickom polostrove. Haploskupina Q-M242 dosahuje frekvencie vyššie než 16% en.wikipedia.org/wiki/Pashtuns. Jedná sa o tzv. americkú haploskupinu, ktorá sa vyskytuje vo veľmi vysokých frekvenciách u pôvodného obyvateľstva oboch Amerík. V Ázii sa vyskytuje vo vyšších frekvenciách, na sever od jazera Balchaš a Bajkal, až k oceánu a potom u Beringovho prielivu. Pre našu problematiku je dôležité, že sa vyskytuje i v strednej Ázii. Tam táto haploskupina súvisí s altajskou jazykovou skupinou, teda v tomto prípade s Chionitmi, Siung-nu a príbuznými kmeňmi (napr. Hazara v Afganistane). Je zaujímavé, že Y-haploskupina Q, sa vyskytuje v židovskej populácii vo frekvenciách 5-7%. Je to dedičstvo po Chionitoch, teda Hunoch, ktorí s Heftalitmi koexistovali. Nakoniec je tu zastúpená i haploskupina G, vo frekvenciách 8-11,5%, ktorú je možné čiastočne priradiť k Heftalitom. Úplne marginálnou je haploskupina R1b (0,6 %). To znamená, že ku strateným kmeňom nepatrili tie, ktoré boli amorejského pôvodu (napr. Dan).
Po porážke Peržanmi a Turkami, sa Heftaliti v priebehu 6.-7. stor. nl., pridali k etnikám, ktoré sídlili medzi Kaukazom, Kaspikom a Čiernym morom (Veľké Bulharsko). Po jeho zániku, v 2. polovici 7. stor. sa nástupnickou krajinou stal chazarský kaganát. Nie je vylúčené, že Chazari boli pomernovaní podľa turkiticko-mongolských etník v Afganistane, ktoré sa nazývali Hazara (boli nositeľmi dominantných haploskupín R1b a Q; podobne je doložená prítomnosť haploskupiny Q, aj u aškenázskych populácií).
Konstantinos Porfyrogenetos v spise "O spravovaní ríše", píše o národe Sabartí Asfalí, ktorí mu boli známi aj ako Kozári. Nebol to nikto iný, ako Chazari. Myslím si, že etymologicky je možné dať rovnítko medzi Neftalí (izraelský kmeň; por. s Efthalitai) a Asfalí (naptu je akkadský výraz pre prírodný olej /Hruška 1987 str.345/ a asphaltus je latinský výraz pre plastickú látku z prírodných olejov; asfalt sa v kusoch nachádzal i v Mŕtvom mori). Je teda veľmi pravdepodobné, že Heftaliti (ako pravdepodobní potomkovia "stratených kmeňov izraelských"), sa stali súčasťou Chazarskej ríše a to bol pravdepodobne jeden z hlavných dôvodov, prečo Chazari neskôr prijali židovskú vieru.
Na rozdiel odo mňa, A. Koestler vo svojej knihe: The Thirteenth Tribe: The Khazar Empire and Its Heritage; 1976, považuje za tvorcov aškenázskeho židovstva iba turkitických Chazarov. Zároveň zdôrazňuje odlišnosť sefardských Židov od aškenázskych, čo dnes v podstate potvrdzuje aj genetika /Pientka: Pôvod Lévijcov/.
Sabartí Asfalí (Sabartoi Asphaltoi) boli zrejme príbuzní, s pohunštenými Sabirmi, ktorí v 5. storočí n.l. obývali oblasť nad Kaukazom, až po dolnú Volgu, východne od Utigurov a Onogurov /Bednaříková 2006 str.285/. V tej dobe boli Chazari súčasťou kmeňového zvazu Sabirov, pravdepodobne pod názvom Akatzirovia. Viac o Sabiroch v článku "Subarejci a Aesir".
Chazari (vtedy už nazývaní aj Kabari), sa na prelome 9. a 10. storočia spojili so staromaďarskými kmeňmi, medzi ktorými boli i Karaiti, židovský kmeň. Je teda zrejmé, že v oblasti neskoršieho Uhorska, sa nachádzali už v 10. storočí chazarskí Židia, ktorí sa neskôr stali súčasťou aškenázskeho židovstva. Aškenázi dostali svoj názov podľa Ašguzai, čo bolo asýrske označenie pre Skýtov /Bouzek in: Smirnov 1980 str.177/. Totiž chazarská ríša sa rozprestierala na časti územia, kde kedysi dávno žili aj Skýti. Ešte v prvých storočiach nášho letopočtu, antickí autori označovali východnú Európu ako Scythia.
Na základe uvedených faktov je možné konštatovať, že potomkovia Heftalitov, spolu s Chazarmi (a kaukazskými Židmi?), patrili medzi tie etniká, ktoré dali základ aškenázskemu židovstvu. To v podstate potvrdzuje i prítomnosť Y-haploskupiny Q, v židovskej populácii; takmer výlučne u Aškenázov. Samozrejme, že na ich formovaní sa neskôr podieľali aj ďalšie etniká; k nim napr. patrilo aj židovské obyvateľstvo z nemecky hovoriacich kraji. Ale to je už iná kapitola.
LITERATÚRA - výber
Amstrongová K. Historie Bible. Praha 2010 nakl. Slovart
Amstrongová K. Velká transformace. Praha 2012 nakl. Academia
Bednaříková J. Attila. Hunové, Řím a Evropa. Praha 2012 nakl. Vyšehrad
Berlejung A. Náboženské dějiny starověkého Izraele. Praha 2017 nakl. Vyšehrad
Johnson P. Dějiny židovského národa. Praha 2007 nakl. Leda/Rozmluvy
Kriwaczek P. Jidiš civilizace. Praha 2010 nakl. Slovart
Ludwig D. Struktur und Gesellschaft des Chazaren-Reiches im Licht der Schriftlichen Quellen. Munster 1982
Mieroop M.W.D. Dějiny starověkého Blízkého východu. Praha 2010 nakl. Academia
Prokopios z Kaisareie Válka s Peršany a Vandaly. Praha 1985 nakl. Odeon
Smirnov A.P. Skytové. Praha 1980 nakl. Panorama
Stenberger G. Klasické židovství. Praha 2011 nakl. Vyšehrad
Vogelsang W. Dějiny Afgánistánu. Praha 2010 nakl. Grada
Zbavitel D. Starověká Indie. Praha 1985 nakl. Panorama
články na Wikipedii
© Vladislav Pientka 2012
Všetky práva vyhradené