Subarejci a Aesir
Veľmi dôležitým pre pochopenie možnej genézy mýtického(?) etnika Aesir, je národ Ádov. Arabská tradícia popisuje Ádov ako obrov, pozná ich ako najstarších obyvateľov Arábie.
Ád je ale i súčasný názov semitského kmeňa v provincii Hadramaut, v južnej Arábii. Podľa tradície, Ádi mali vyjsť z Arábie, pričom údajne dobyli Arménsko a potom i ďaľšie krajiny. Považujú sa za potomkov Seta (Seth), Adamovho syna, ako aj Irama, čo je Aram od Šéma. Sú to teda pravnuci Nuh - Noe /Tomek 2004 str.7n/. V Koráne Ádi vystupujú spolu s Thamudejcami. Je však veľmi nepravdepodobné, že by ich výboje začali z Arabského poloostrova. Ich pravlasťou bola zrejme širšia oblasť juhovýchodnej Anatólie a arménskych hôr. Odtiaľ sa šírili na juh, do Sýrie a potom ďalej, až na Arabský polostrov. Aj biblická tradícia kladie patriarchov spred potopy, do arménskych hôr.
Arabská tradícia zdôrazňuje, že Ádi boli obri. Ale aj v Hebrejskej Biblii (ďalej HB) je zvláštna pasáž: -
..."V tých dňoch boli obri na zemi, a tiež i potom, keď vchádzali k ľudským dcéram a rodili im. To boli tí siláci, ktorí sú od veku mužmi povestného mena"... /Gn 6:4/.
Táto časť je práve z knihy Genezis, ktorá uvádza genealógiu "predpotopných" patriarchov. Pre obrov tu používa termín "nefilim" teda obludy (alebo n-p-l, čo sa dá preložiť ako padlí). HB píše i na mnohých iných miestach o obroch a potomkoch obrov, ale až po potope, v historickej dobe, v kontexte s kanaánskym obyvateľstvom. V týchto textoch sa nefilim objavuje už len v Nm 13:33n. /Výklady I. str.50n./, kde sú uvádzaní ako synovia Enákovi (Anakim).
To, že Ádi, respektíve niektorí predkovia Arabov pochádzajú zo severu, môžu potvrdzovať i názvy niektorých arabských božstiev. Sem patrí hlavný predislamský arabský boh bohov Húbal, ktorého názov vychádza z elamského "húba", teda rozkazovať. Ďalej je to boh hromu a dažďa - Thuraiza, ktorý odpovedá germánskemu Thorovi /Homola 2006 str.374n/. Určite sem patrí i Ahtar-samaina (Ahtar nebeský) spájaný s mesačným božstvom, alebo s Venušou. Je tu nepopierateľná podobnosť s božstvom Ištar (vo Fenícii Attar), ktoré s planétou Venuša súviselo a u východných Semitov, mohlo byť mužského i ženského rodu /Homola 2006 str.318/. Samaina - "nebeský" má obdobu v keltskom sviatku "samain". V južnej Arábii žil národ Homeritov /dtto str.301/ (por. Gomer z HB). V arabskom prostredí sa vyskytuje i meno Te'elchuna /dtto str.318/, čo evokuje národ Telchínov /Graves 2004 str.189/ - deti mora z Rhodu. V arabštine "dagana" znamená "byť daždivý alebo oblačný" /Prosecký 2003 str.50/. Je tu nepopierateľná súvislosť s predovýchodným bohom Dagánom.
S Ádmi sa nepochybne spája i názov ádon (por. adonai) = pán (semit.). Od toho je odvodené meno Adonis, čo bol starý boh plodnosti u západných Semitov (Libanon, Sýria). Mimochodom, toto meno sa nachádza i v etruskom pantheóne ako Atunis. S menom Ádi nepochybgne súvisí i Hadad (Adad, Addu /Prosecký 2003 str.105/), mezopotámsky (babylonsko - akkadský) boh prírodných živlov. Jeho kult pochádzal zo Sýrie a Malej Ázie (zrejme z arménskych hôr). Jeho atribútmi boli zväzok bleskov a sekera /Jordan 1997 str.10n./. Dôležité je, že Adad (sumerský Iškur; "kur" v sumerčine znamené "hora", čo zrejme poukazuje na jeho horský pôvod); neskôr splýval so sýropalestínskym a mezopotámskym bohom - Dagánom (Dagón). Dagán bol bohom vetrov a počasia, zároveň bol uctievaný ako podsvetný boh. Mal za manželku churitskú bohyňu - Šala(š), ktorá bola tiež považovaná za manželku Adadovu /Prosecký 2003 str.51/.
S názvami a menami, ktoré môžu odkazovať na Ádov, sa však stretávame aj u tých etník, ktoré majú preukázateľne, svoje korene v ponticko-kaspických stepiach. Je to napríklad grécky boh podsvetia Hádes (synonymum Aidos, Aidoneus /Saska, Groh 1938 str.127/). Patril medzi najstarších gréckych bohov. Bol synom Titána Krona a Rheie. Hád(es) znamenalo pôvodne podsvetie ako také, až neskôr došlo k jeho personifikácii. Podľa gréckych mýtov bola brána do podsvetia (Had) v južnom Čiernomorí, neďaleko Paflagónie, pri Acheruskej skale /Argonautika II:350/. (Ovšem podľa iných mýtov sa podsvetie nachádzalo ďaleko na západe). Je všeobecným znakom v staroveku, že národy ktoré zanikli, sa dávali do súvislosti s podsvetím (Réfajci, Kabeiri, Lórovia, Minojci atď).
Na Ádov snáď poukazuje aj keltský (írsky) boh slnka - Aed (ír. "oheň"), ktorý splýval neskôr s bohom národa Tuatha dé Danann - Dagdom. Ádi takisto na rozdiel od ostatných Arabov, uctievali slnko ako hlavné božstvo. K atribútom Aeda patril blesk, hrom a jedovatý oštep, ktorý je zhmotnením slnečného lúča, alebo hromu /Vlčková 2002 str.17/. Má rysy zásvetia, podobne ako Hádes. Dagda zrejme súvisí s Dagánom, ako pôvodným amorejským božstvom. Pamiatka na neho sa zrejme zachovala aj v názve mesta Taganrog u Azovského mora (Dagánov roh). Takisto sa uchovala v názvoch hôr a pohorí v severnom Iráne (napr. Kopet Dagh, Nemrut Dagh, Karadagh), severnom Iraku (Sultan Dag), Adzerbajdžane (Babadag, Dagestane (Djultidag), v prikaspickom Turkmenistane (Kum-Dag) a vo východnom Turecku (Agridag, Aladag, -Dagi, -Daglari). Porovnaj i nemecké Dach - strecha (v názvoch horských štítov).
Na to, že niektorí predkovia Arabov z Arabského polostrova prišli zo severu, poukazuje i fakt, že časť z nich patrí k nositeľom Y-haploskupín R1a (5,1-9,1%) a R1b (do 2%).
Aesir.
S Ádmi pravdepodobne nepriamo súvisia i severskí bohovia ako Ódin (a tiež Od; severogermánsky "nepríčetný", manžel Freyi, zrejme totožný s Ódinom /Vlčková 2006 str.164/). Ódin patril do skupiny Ásov, plurál Aesir, staroislandsky "ass", staroanglicky "os". Ódin bol potomok obrov, bol synom Bóra a vnukom Búriho. Prvá generácia obrov (trollov) boli hrímtursovia - ľadoví obri, ktorých praotcom bol Ymi. Druhá generácia obrov vznikla z kameňov, z ktorých vyšiel Búri, starý otec Ódina.
Ódin a jeho bratia Vili a Vé zabili Ymiho, a v jeho krvi sa utopili všetci hrimtursovia až na Bergelmiho s rodinou, z ktorých vyšla ďaľšia generácia obrov. Z Ymiho tela Borovi synovia Ódin, Vili a Vé, vymodelovali celú zem i kozmos. Podobne ako Marduk z bohyne Tiamat. Táto analógia nie je náhodná. V akkadskom mýte o Atrachásisovi, je menej významný boh wé, obetovaný svojimi druhmi, v záujme vnesenia vyššieho prvku do prirodzenosti človeka, ktorého bohovia sa chystajú stvoriť. Podobne, ako je obetovaný v mýte o stvorení sveta, aj vzbúrený boh Kingu. Mezopotámci, ako aj niektoré iné staroveké národy, boli presvedčení, že meno nejakej veci bolo vlastne onou vecou samo. Napríklad aj v Egypte, aby zlikvidovali posmrtnú existenciu nejakého jedinca, dávali ničiť jeho meno; konkrétne, kartuše s menom faraóna. Ea si vybral nižšieho boha "wé", aby sa stal zložkou človeka. Jednalo sa o boha (ílu). Keď sa meno "wé" pripojilo k jeho božskej podstate ílu, vzniklo akkadské podstatné meno označujúce človeka (a)wélu, alebo (a)wílu (por. Vili). Inak povedané, vznikol človek sám /Bottero 2005 str.126/. Iba tak sa dá vysvetliť existencia Ódinových bratov.
Niektoré mená germánskych (resp. staroeurópskych) bohov, sa zachovali v geografických názvoch v širšej oblasti severného Čiernomoria. Obor Búri je pravdepodobne grécky Titán Úranos, resp. védsky Varuna. Jeho meno sa zrejme zachovalo i v ruskom názve pre búrku - buran. S ním môže súvisieť i názov staroeurópskeho kmeňa Búrov.
Na Bóra zrejme poukazuje rieka Borysthénes - Dneper. Bór je Boreás z gréckej mytológie, boh severného vetra (je zaujímavé, že dodnes sa silný vietor na jadranskom pobreží nazýva - bora). Borania boli sarmatský kmeň /Burian, Oliva 1984 str.477/, ktorého názov prevzal neskôr jeden z gótskych kmeňov. Práve Góti s Boranmi patrili ku kmeňom, ktoré podnikali nájazdy v Čiernomorí /Heather 2002 str.50/. Je možné, že Borania boli jedným z autochtónnych etník (predkovia Sarmatov) v oblasti volžsko-kaspických stepí tým skôr, že na severe nad Issedónmi, až k okeánu (Balt), sa spomínajú Hyperborejci /Herodotos Dejiny IV:25n./. Predpona "hyper" v gréčtine znamená "nad". To znamená, že Hyperborejci bol "národ" sídliaci nad Borejcami, resp. Boranmi. Gréci si to vysvetľovali tak, že Hyperborejci sídlili za severným vetrom.
Ódinov syn Týr (Ziu, Tiu - por. Tuisto u Tacita /Germania 2/), bol pôvodne najstarším a hlavným germánskym bohom, bohom oblohy. Až neskôr vystúpil do popredia Ódin. S Tyrom súvisí zrejme rieka Tyras - Dnester. Asgart - sídlo Ásov, Snorri Sturluson (Sága o Inglingoch) umiestňoval na východ od rieky Tanais (Don). Je to oblasť, kde bola rozšírená východná jamová kultúra. Názov Ás, Aesir, zrejme pripomína i Azovské jazero, aj keď podľa tradície, nesie meno jedného sarmatského princa. Medzi Čierne more a Kaspik umiestňujú írske legendy Nemeda, praotca Fir Bolgov a Tuatha dé Danann /Vlčková 2002 str.230/. Meno prvého z nich súvisí snáď s Volgou (fir je írsky "ľud"), a druhý súvisí s Danu, veľkou materskou bohyňou. Názov "dan, don" súvisí s tečúcou vodou (PIE), a je veľmi blízky názvom európskych veľtokov - Dunaj (Danuvius), Don, Dnepr (Danaper). O tom, že v prípade starogermánskych legiend nejde o výmysel, poukazuje i staroindický prameň Puratana šastra. Tu vystupuje vládca himalájskej vysočiny Jodha (Ódin) s bratom Skandom (Scandia - Škandinávia), ktorí boli premožení armádou brahmanov u mesta Asgarta /Klabund: Literaturgeschichte 1929, 2014 str.69; Svoboda 1998 str.153/. Je tu jasná spojitosť medzi Ódinom (Jodha) a Ásgartom, mestom Ásov. Takisto zmienky o vojne v Ásgarte korelujú s údajmi v starogermánskych legendách. V starovekej Perzii žil kočovný národ Sagartiov (v staroperzštine Asagarta, Asagartiya, snáď totožný so Zikirtai /Klíma 1977 str.31/. Žili v okolí dnešného iránskeho Yazd.
Jedným zo sarmatských kmeňov boli Alani, ktorých Peržania nazývali As /Man 2007 str.69/. Je tu možná súvislosť s Aesir. Sarmati patrili do skupiny iránskych kmeňov, ktorí v 2. storočí BC vytlačili z oblasti severného Čiernomoria Skýtov. Iným sarmatským kmeňom boli Borania. Okrem nich patrili k najznámejším sarmatským kmeňom Jazygovia, Roxolani a Aorsovia. Sarmati v 6. storočí BC sídlili v povodí dolnej Volgy. Na juhu hraničili s Kaukazom, na západe s Azovským jazerom, a na východe s Kaspikom. Hérodotos /Dejiny IV:21/ v 5. storočí BC, kládol sídla Sarmatov (Sauromatov) na východ od Tanais - Donu, počínajúc rohom Maeotijského jazera (Azov). To je oblasť, kam írske legendy kladú sídla Nemeda, predka Firbolgov a Tuatha dé Danann /Botheroidovi 1998 str.281, Vlčková 2002 str.230/. Ale i Ásgart podľa Ynglinga saga mal ležať východne od rieky Tanskej, čo je zrejme Don (/Vlčková 2006 str.34/; mimochodom, "don" značí po osetinsky "voda"). Zdá sa teda, že Sarmati, írsky Nemed a germánski Aesir, predstavovali príbuzné etniká. Dnešní potomkovia sarmatských Alanov sa nazývajú Osetinci (viď v starej angličtine ás = os, oss). U Osetincov sa udržalo označenie pre vyššiu vrstvu obyvateľstva "eldar". Tak nazývali svojich náčelníkov i Škandinávci.
Genetický profil dnešných Osetincov, môže slúžiť ako modelový príklad, pre rekonštrukciu podielov jednotlivých Y-haploskupín, u starších etník, konkrétne u Sarmatov (tým pádom aj u Aesir a Boranov). Osetinci žijú dnes po oboch stranách hranice medzi stredným Gruzínskom a Ruskou federáciou - Alaniou. Tým sú danné i rozdiely frekvencií jednotlivých haploskupín Osetincov severnej a južnej Osetie. Najrozšírenejšia je haploskupina G2a, v priemere 60%; jej najrozšírenejšia línia G2a1a1/P-18, sa vyskytuje vo frekvenciách až 56%, resp. 73%. U ostatných kaukazských populácií sa vyskytuje priemerne vo frekvenciách iba okolo 3% (okrem Čerkezov - 9% a Abcházcov - 12%). Táto haploskupina má pôvod v severnej Levante (Sýria, východná Anatólia). Ďalšou haploskupinou je R1b, ktorá dosahuje frekvencie od 3 do 16,5%. Táto haploskupina je typická pre nositeľov jamovej kultúry. Iná významná haploskupina, J2a, dosahuje frekvencie až 18%. Minimálne frekvencie dosahujú haploskupiny R1a, a E1b1b.
Osetinci sú teda nositeľmi haploskupín, ktoré sú charakteristické jak pre levantskú oblasť (Hg G), tak pre zagroskú oblasť (Hg J2a1), ale aj pre Kaukaz a severné Čiernomorie. U Sarmatov, a teda aj u Aesir a Boranov, predpokladám výrazne vyššie zastúpenie haploskupiny R1b.
Subarejci.
Subartu, akkad. Šubartu(m), asýr. mát Šubarri, Subar, sumersky Su-bir, Subar, Subur, bola krajina v severnej Mezopotámii, na hornom Tigrise. Na západe zasahovala do Sýrie a na východe do Iránu. V niektorých prameňoch sa termín Subartu používal ako všeobecné označenie pre sever. V babylonských textoch sa názov Subartu niekedy používal ako synonymum pre Asýriu /ESPV 1999 str.349/. Podobne ako v dobe rozkvetu klinopisnej kultúry, bola (východná) Asýria nazývaná Gutium, podľa Gutejcov /EA 1974 str.81/. Zmienky o Subartu pochádzajú už z doby Eannatuma z Lagašu, Sargona Akkadského a jeho vnuka Náram Sína. Dokonca ešte z predsargonskej doby, Lugal-anni-mundu z Adabu, uvádza Subartu po Cédrové hory, Elam, Marhaši a Gutium, ale pred Amurru a Sutium. Z doby Sargona Akkadského je menované Subartu spolu s Elamom, Ba-rahsum (Marchaši) a Cédrovým lesom (zrejme pohorie Amanus). V období UR III, boli Subarejci spomínaní priamo s Elamiťanmi. Pramene z Mari odrážajú spojenectvo medzi Subarejcami a Elamiťanmi. V dobe Chammurabiho je Subartu vyslovene spojené s Gutiom a Ešnunou. /E.A. Speiser Hurrians and Subarians. JAOS 68:1 str. 6-7/.
Snáď z doby Sargona Akkadského pochádza text: ..."Od Chizzatu k Abulabi leží zem Akkad. Od Abbulatu k Challabu leží zem Gutejcov"... /Klíma 1976 str.262/. To znamená, že za zem Gutejcov, bolo považované územie od Akkadu po Aleppo, čo sa viac-menej prekrývalo s územím Subarejcov. V sumerskej skladbe "O Enmenkarovi a Aratte" sú krajiny Šubur a Chamazi, menované spolu /Kramer 1965 str.218/. Hrozný /1943 str.69/ považoval Chamazi za gutijské mesto v Zagrose. Asýrsky kráľ Tukultí-Ninurta I., uvádzal medzi dobytými krajinami aj ..."zem Subarejcov a Gutejcov a celú zem Nairi"... (neskoršia súčasť Urartu) /Mieroop 2010 str.182/. Etnicky a jazykovo si boli Subarejci blízki s Gutejcami, Lulubejcami a Elamiťanmi. Tieto národy sa nazývajú niekedy aj Protoelamiťanmi /Klíma 1976 str.46/. Vrátim sa ešte k výprave Sargona do Libanonu a arménskeho Tauru (Strieborné hory), keď dobyl Subartu /Burian, Oliva 1984 str.48; Hrozný 1943 str.71/. Tam je spolu so Subar uvedená i Ibla (Ebla) a Armani, čo može byť sýrske Armi. (Poznámka: lúvijský boh mesiaca sa nazýval Arma, je to obdoba hattijského Kašku /Prosecký 2002 str.123/).
Ovšem podľa iných textov, sa krajina podobného názvu nachádzala i v oblasti Zagrosu. Asýrsky kráľ Adad Nirári I. (1307-1275 BC), zmieňuje krajinu Arman východne od Tigrisu. V starobabylonských záznamoch z doby Ammi-Ditána a Ammi-Saduka (MLC 266, J.J. Finkelstein JCS 9:1 1955), sa uvádzajú popri sebe: ..."(2) Ar-ra-mu (ki) (3) ma-a-at SU-BIR". S najväčšou pravdepodobnosťou ide o národ Aram (od Šéma), o ktorom píšem v štúdii: Dejinné počiatky Hebrejcov. Aram sa zrejme podieľal aj na etnogenéze Protoarméncov. Tu by som chcel pripomenúť, že praotcom arménskeho národa bol Hajk /Redgateová 2003 str.28/, ktorý zrejme súvisel s krajinou Chajaša (neskôr Chajaša-Azzi), ktorú obývali jednak etniká churitského pôvodu, ale aj Protofrýgovia (Muškovia). Hajkov otec bol Thorgom, ktorý pravdepodobne súvisel s biblickým Togarmou (Tochari), ktorý bol synom Gomera (oi. aj Kimmeri). V asýrskych záznamoch sa uvádza i krajina Šubria, ktorá ležala v arménskych horách západne od jazera Van, nad pohorím Kašiari, na severnom Tigrise, ktorá bola nepochybne nástupníckou krajinou po Subartu, aj keď rozsah toho územia bol už nepomerne menší. Dodnes existuje mesto i kurdský kmeň, ktorý sa nazýva Zibar. Tento kmeň obýva oblasť Hakkari na samom juhovýchodnom cipe Turecka.
Takže máme tu minimálne tri etniká, ktoré viac menej súvisia so Subarejcami: Elamiťanov, Gutejcov a Churitov (Nairi). Z vyššie uvedeného vyplýva, že Subarejci pôvodne mali najbližšie k Protoelamiťanom, a teda patrili do Šémovej vetvy. Ich pôvod je teda možné klásť do širšej oblasti Zagrosu. Je pravdepodobné, že ich predkovia boli okrem chaláfskej kultúry, aj nositeľmi kultúry Samarra, ktorej pôvod sa hľadá na sever od Asýrie, v Kurdistane, odkiaľ sa šírila do Iránu a zasahovala silným vplyvom do južnej Mezopotámie /DPS I. str.117/. Tam dala vzniknúť kultúre Eridu. Samarrská kultúra sa šírila aj na západ, až do Sýrie, do oblasti stredného a snáď i horného Eufratu /DPS I. str. 118/. Tam sa stretla s chaláfskou kultúrou, ktorá vznikla v Sýrii, pravdepodobne na rieke Chábur. Jej najstarší stupeň nie je v Mezopotámii doložený a v Sýrii ho predstavuje šedá nezdobená keramika. Nositeľmi tohto najstaršieho stupňa chaláfskej kultúry boli zrejme etniká z oblasti arménskych hôr. Toto novoprišlé obyvateľstvo sa od pôvodného domáceho výrazne líšilo. Dovtedy prevládal dlholebý mediterány typ, ovšem v chaláfe sa po prvý krát na Prednom východe objavuje krátkolebý armenoidný typ, tak charakteristický pre Churitov /Hrozný 1943 str.31/. Takisto dochádzalo ku zmene náboženských predstáv, keď po prvý krát na Prednom východe, vystupuje do popredia solárny kult /DPS I. 1979 str.123/. Vo svojej druhej fáze chaláfska kultúra expandovala do severnej Mezopotámie, na západ sa dostala až do antiošskej pláne (Amuk). Ešte ďalej na západe (Kilíkia - Mersin) a na pobreží Sýrie (Ras Šamra), bola rozsiahla oblasť chaláfskeho vplyvu. Na východe zasahovala až po jazero Van (Tilki-Tepe - obchod s obsidiánom /DPS I. 120n./). O sfére chaláfskeho vplyvu na Kaukaze (kultúra Šulaveri Šomu), som už písal. Po prvý krát táto kultúra spojila levantskú oblasť (severozápadní Semiti = Hámova vetva) so zagroskou oblasťou (pôvodní Subarejci, Gutejci, Lullubejci, Elamiťania atď = Šémova vetva; Protoetamiťania). Stmelujúcim prvkom boli zrejme novoprišlí Churiti, ktorí potom tvorili pravdepodobne vládnucu, alebo minimálne vyššie postavenú spoločenskú vrstvu. Postupne došlo k pochuritčeniu väčšiny tamojšieho obyvateľstva, teda aj Subarejcov.
Ovšem ešte nápisy z Ras Šamra z 13 storočia BC rozlišujú Subarejcov, žijúcich v severnej Sýrii a severnej Mezopotámii, od Churitov /Hrozný 1943 str.31/ žijúcich v Sýropalestíne, ktorí sa tam dostali expanziou kultúry Kuro-araks, z arménskych hôr, približne v rokoch 2800-2600 BC (Amuk H), kde vytvorili kultúru Chirbet-kerak /DPS I. str.295/. Nie je vylúčené, že odchýlky churitskej reči nápisov z Ras Šamry, od normálnej churitčiny sa dajú vysvetlia tak, že sú to posledné zbytky starej subarejštiny /Hrozný 1943 str.31/. Aj osobné subarejské mená majú churitský a semitský charakter, ale i bližšie neznámeho jazyka; pravdepodobne pochádzajú ešte z pôvodnej subarejčiny (protoelamčiny).
Takže Subarejci, tak ako ich poznáme zo sumerských, akkadských a asýrskych prameňov, boli už pochuritčení obyvatelia severnej Sýrie a Mezopotámie. Stretávame sa s nimi od chaláfskej kultúry, cez severný obejd (chaláfsko-obejdské obdobie), ktorý vznikol rozšírením obejdskej kultúry z južnej Mezopotámie na sever, pričom došlo k zániku niektorých mestských centier (Arpáčija). Na druhej strane tam dochádza k vytvoreniu novej mestskej civilizácie, reprezentovanej napr. Tepe Gaura, ktorá má obdoby na juhu Mezopotámie (Eridu). Ovšem medzi severom a juhom pretrvávávajú značné rozdiely. Zdá sa, že severný obejd stále čerpal z chaláfskych tradícií /DPS I. str.128/. Vyvrcholením dejín subarejského etnika je obdobie ríše Mitanni, ktorá vznikla zjednotením churitských kmeňov (včítane domáceho predchuritského obyvateľstva), ovládnutím Asýrie a churitskou expanziou na juh (Nuzi, Arapcha) v 17./16. storočí BC /DPS I. 1979 str.229/.
Ovšem s možnými potomkami Subarejcov, sa stretávame i v oblastiach, kde by sme ich rozhodne neočakávali. Apollónios z Rhodu v Argonautike /II:395/ spomína národ Sapeirov na juhovýchode Čierneho mora, ktorí žili za Becheirami a spoločnú hranicu zdieľali s Byzermi. Nad nimi boli sídla Kolchov (Kolchida). Takže sa jednalo o územie, niekde medzi Trapezuntom a Batumi. Do tejto oblasti, južne od Kolchidy, neskoršie pramene kladú sídla Heniochov /Redgateová 2003 str.103/, ale zároveň aj severnejšie, až do Abcházie /Grant 2002 str.263/. Iní starovekí autori, však kladú sídla Heniochov medzi kaukazské Albánsko a územie Skýtov, zrejme v kaspických stepiach /Tacitus: Anály II.68/ (Staroveké Albánsko na severe susedilo so Sarmatmi). O Sabeiroch ako hunskom kmeni nad Kaukazom a na dolnej Volge, pri Alanoch, píše Prokopius /Válka s Góty IV:3/. O Sabiroch ako o hunskom kmeni v severovýchodnom Čiernomorí píše Jordanes /Getica/. Samozrejme, že vtedy sa jednalo už o pohunštené etniká. Ale pravdepodobne to boli potomkovia Subarejcov, ktorí z Predného východu migrovali do severného Čiernomoria, a kde sa podieľali aj na etnogenéze Sarmatov. Potomkovia Subarejcov a Heniochovia (zrejme príbuzní kaukazských Achájcov), spolu koexistovali. Preto Sapeirov i Heniochov nachádzame východne od Trapezuntu, a zároveň sa sídla Sabeirov a Heniochov nachádzali aj nad Kaukazom a na dolnej Volge. Byzantský cisár Konstantin VII Porfyrogennétos vo svojom diele "De administrando imperio" píše o národe Sabarti Asfalí, čo bol iný názov Kozárov (Chazari), a sídlili v oblasti nad Kaukazom, pri Kaspickom mori. Etymologicky Sabarti má veľmi blízko akkadskému Subartu a sumerskému Sabir, Subir.
V oblasti západného Kaspiku a v širšej oblasti povodia dolnej a strednej Volgy, sa vyskytujú pomerne vysoké frekvencie haploskupiny J2. Je teda zrejmé, že nositeľmi tejto haploskupiny boli etniká z Predného východu. Nie je vylúčené, že boli príbuzní matiénskych (arménskych) Subarejcov. Do kaspicko-volžských stepí sa šírili zrejme ako ľud kultúry Karmir-berd (pôvodné sídla v oblasti jazera Sevan), pričom v oblasti dolnej Volgy ovplyvnili kultúru Sintašta /Pientka: Vyriešenie achchijavského problému. str.144/.
O Sarmatoch (Saurimatoch) sa píše už v Argonautike /3:350/, v súvislosti s Kolchami. Mimochodom, Osetinci, potomkovia Alanov, a teda i Sarmatov, obývajú krajinu, ktorá sa v staroveku nazývala Amarantské hory, v ktorých pramenila rieka Fázis (Rioni) /Apolónius z Rhodu, Argonautika II:399/; a čo je dôležité, bol tam prikovaný Amirani, gruzínsky Prométheus /Komorovský 1986 str.52/. Nie je to jediný gruzínsky mýtus, ktorý bol prevzatý do gréckej mytológie. Napríklad v osetinskom nartskom príbehu "Uryzmag a jednooký uaig", nachádzame obdobu z deviateho spevu Homérovej Odysey. Uryzmag sa dostane do zajatia uaiga, jednookého obra, ako je u Homéra Kyklop Polyfémos. Uaig drží Uryzmaga v jaskyni, tento však vypáli uaigovi oko, a z jaskyne sa dostane podobne ako Odyseus /Komorovský 1986 str.47/. Zároveň medzi sarmatských bohov patrili Uajugovia, jednookí obri podobní antickým Kyklópom. Sú ďaľšie príklady ako Sarmati ovplyvnili mýty ostatných národov. Uctievali boha vojny v podobe meča zabodnutého do raždia. O tom píše už Herodotos - ale udáva to o Skýtoch. Huni sa modlili k meču zabodnutému do zeme /Man 2007 str.70/. U Keltov (britské ostrovy) bola rozšírená legenda o meči, zabodnutom v kameni (artušovský cyklus).
Sú analógie aj medzi mezopotámskou, germánskou a keltskou mytológiou. V prvom rade je to už spomínaná nápadná zhoda medzi akkadským bohom wé, z neho vytvorené (a)wélu, (a)vílu, a germánskym bohmi Vili a Vé, bratmi Ódina (v inom ponímaní trojjediný Ódin /Vlčková 2006 str.244/). Tak isto ako analógia medzi obrom Ymi (z ktorého tela vymodelovali Ódin s bratmi kozmos i zem), a bohyňou Tiamat (z ktorej Marduk urobil to isté). Z tela a krvi boha Kingu, syna Tiamat, stvoril boh Ea ľudstvo. Podobne ako z mlieka Audhumly vznikla prvá generácia obrov - hrimtursov. V mezopotámskom mýte o Ninurtovi, božská bytosť Asag, spolu s mýtickou Horou, splodil celé pokolenie živých kameňov /Prosecký 2010 str.165/. Tak isto druhá generácia obrov (Búri, starý otec Odina), vznikla z kameňov (por. aj siatba z dračích zubov: Kadmos). Akkadská Sarpanítu bola bohyňou pôrodu a plodnosti, stvoriteľka semena. Bola manželkou Marduka, s ktorým každoročne symbolicky uzavierala svatbu. Pod menom Erúa bola ochrankyňou tehotných žien /Prosecký 2003 str.200, Jordan 1997 str.395/. Írska Ériu je obdobou galskej Terra Mater, bohyňou plodnosti a stelesnením Írska. S ňou sa ženil pri posvätnej svadbe každý kráľ Tary (sídelného mesta írskych kráľov) /Vlčková 2002 str.101/. Je teda nepopierateľná súvislosť medzi Erúa/Sarpanítu a Ériu. A nie je vylúčené ani to, že sa pod týmto menom skrýva i grécka bohyňa Héra, ktorá mala predgrécky pôvod. Ďalej odkazujem na môj článok "Gutejci a Jutsko", kde dokladám, že jeden z názvov Asýrie - Baltil /Pečírková 2000 str.16/ sa objavil i v názve gótskej dynastie Baltov. Zároveň tam dokazujem, že jedni z predkov Gótov, boli Gutejci. Je tu tiež nepopierateľná súvislosť medzi predovýchodným bohom Dagánom a írskym Dagdou. Kašiari bol názov pohoria pod Šubriou, západne od jazera Van; nachádzalo sa teda v subarejskej oblasti. A jeden z germánskych kmeňov podľa Klaudia Ptolemaia, sa nazýval Casuari (východne od Tencterov). Kašiari - Casuari je z etymologického hĺadiska takmer zhodné.
Ešte by som chcel pripomenúť, že Subarejci možno nepriamo dali svoje meno Sibíri. Už spomínaný byzantský cisár Konstantin Porfyrogennétos, vo svojom diele spomína i národ slovanských Severjanov vo forme Seberioi. Tá podobnosť je zrejmá. Už som spomínal, že akkadské Subartu (Šubartum) bolo i všeobecnňým označením pre sever.
Osovia a Araviskovia (Eraviskovia).
Tacitus nám poskytuje nesmierne dôležitú správu:
..."Avšak či sa Araviskovia presťahovali do Panónie od Osov, jedného z germánskych kmeňov, alebo Osi od Araviskov do Germánie - oba kmene majú podnes rovnakú reč, zriadenie i mravy - nie je isté"... /Tacitus Germánia 28/. Civitas Eraviscorum sa spomína v ohybe Dunaja u Vácova, v najbližšom susedstve Aquinka (dnešná Budapešť), ešte v 2. a 3. storočí n.l. /Dobiáš 1964 str.21/. Považujú sa za keltský kmeň, ktorý sídlil v severovýchodnej časti Panónie. Politické stredisko mali na území dnešnej Budapešti (vrch Gellért). Určitú politickú samostatnosť si udržali až do 3. storočia n.l. /Marsina 1998 str.308/. Sídla Osov sa kladú na južné Slovensko okolo rieky Ipeľ /Marsina 1998 str.324/. Vzhľadom k tomu, že mali susediť s Eraviskami, a taktiež i vzhľadom k tomu, že ich spomína pravdepodobne i tuskulské elógium medzi Kotínmi (Slovensko) a Anartiami (oblasť Sedmohradska a územie na sever od neho) /Dobiáš 1964 str.19/, územie Osov sa potom muselo rozkladať aj od vácovského ohybu ľavej strany Dunaja, smerom na juh. Takže na pravej strane Dunaja až po Budapešť sídlili Eraviskovia a na ľavej s nimi susedili Osovia. Potvrdzuje to i fakt, že ako cudzincom im ukladajú poplatky Sarmati (Panónia východne od Dunaja) a Kvádi (južné Slovensko) /Tacitus Germánia 43/. Osovia sa považujú aj za ilýrsky kmeň, menej odborníkov ich považuje za keltský alebo germánsky kmeň /Dobiáš 1964 str.20/. Tacitus síce najskôr píše, že Osovia sú germánsky kmeň, ale v ďaľšej časti, ako keby na to zabudol, píše:
..."galský jazyk Kotínov a panónsky jazyk Osov dokazuje, že nie sú Germáni"... /Germánia 43/. Z toho vyplýva, že Osovia neboli ani Kelti, ani Germáni, a teda patrili k predkeltským obyvateľom Panónie. Ale aký bol ten panónsky jazyk, ktorým hovorili jak Eraviskovia, tak aj Osovia? Niektorí autori predpokladajú, že sufix "-isk" je ilýrsky, ale pokeltštený /Dobiáš 1964 str.21/. Ja si myslím, že to bolo inak. Sufix "-visko" nás privádza do Španielska k Baskom alebo všeobecne, k starovekým Iberom.
Poznámka: Mohlo by sa namietať, že slová s podobnými sufixami sa vyskytujú napríklad aj v latinštine, ako napríklad "viscum". Ovšem etymológia tohoto slova pochádza z gallo-románskeho prostredia, a má súvislosť so starými franskými jazykmi. Podobný koreň, "aska, aski" súvisí s jaseňom; napr. v názvoch ako Askaberg (Jaseňový vrch), Askiburgion oros (Jaseňové pohorie). Ale objavujú sa aj ako etnické názvy: Askuza (asýr: Skýti), Ascenez (HB), Vasconci (Baskovia). Jedná sa o veľmi staré názvy, pravdepodobne predindoeurópske, súvisiace ešte s paleoeuropoidnými populáciami.
Strabón spomína národ Vaskoniov, neskoršie latinské pramene hovoria o Vasconés /Collins 1997 str.30/. Územie Vaskóniov odpovedalo približne rozlohe provincií Guipúzcoa a Vizcaya /Collins 1997 str.33/, (etymologicky sem patrí i názov "Biskajský záliv"). Prefix Era- , Ara- môže súvisieť s geografickými názvami ako Erro, resp. Erasún v Baskicku, severne od Pamplony /Collins 1997 str.202/, prípadne s riekou Aragón, (por. Arrabo, čo je dnešná Rába, a Arrabona, dnešný Györ, rieka a mesto v Maďarsku v oblasti sídiel Eraviskov). Je to i rieka Duria (Váh? Ipeľ?). Rieka s podobným názvom sa nachádza v Španielsku a Portugalsku, ale aj v Seguskom údolí v Popádí, v Británii a Írsku. Tam všade žil ľud zvoncovitých pohárov /Pientka: Patrirchovia a ich potomkovia. pozn.34/.
Podstatné je, že Tacitus nevie, či sa Araviskovia (Eraviskovia) prisťahovali k Osom, alebo naopak. Nič nevylučuje ani tú možnosť, že do panónskej oblasti, mohli presídliť obe etniká. Zo Španielska (od Atlantiku), až do dnešného Maďarska, mohol prísť jedine ľud zvoncovitých pohárov (Bell Beaker culture). Práve v oblasti Budapešti (od Vácovského ohybu Dunaja na juh), bola veľmi silná enkláva kultúry zvoncovitých pohárov, hlavne v oblasti ostrova Csepel /Jazdzewski 1981 str.270, PDČ 1978 str.302/. Jednalo sa o najvýchodnejšiu výspu osídlenia ľudom zvoncovitých pohárov, okrem nálezov v Szenthes na Tise /Filip 1948 str.156/. I keď vo východnom Rakúsku a na Morave, sa nachádzalo akési stredoeurópske cetrum ľudu zvoncovitých pohárov, tak v susednom Slovensku sa nálezy tejto kultúry obmedzujú iba na Skalicu, a niekoľko ďalších lokalít na severnom Záhorí (ojedinelé nálezy sú na Považí a tiež v Sikenici a ďalších lokalitách, na dolnom Poiplí, čo však už súvisí s csepelskou skupinou). Na východ už ďalej kultúra zvoncovitých pohárov nepostúpila /J. Turek 2006, Období zvoncových pohárů v Evropě. academia.edu/. Takže západnú hranicu rozšírenia kultúry zvoncovitých pohárov v Panónskej nížine, tvorila rieka Dunaj. Vyzerá to tak, ako by sa tam tento ľud zastavil, alebo ho tam niekto zastavil. Pripomeňme si, čo povedal egyptský kňaz Solónovi v Tímaiovi: ..."Rozprávajú totiž písma, ako vaša (aténska) obec zastavila kedysi veľkú moc, spupne sa valiacu od Atlantického mora na celú Európu a Áziu"... Ako som už spomínal, v praveku, až do doby keltskej expanzie, poznáme len jedinú migráciu od Atlantiku do strednej Európy, a to: šírenie ľudu zvoncovitých pohárov.
Takže kto túto moc zastavil? V štúdii: "Vyriešenie achchijavského problému" píšem, že vo východnej časti Karpatskej kotliny, teda východne od Dunaja v Maďarsku, rumunskom Sedmohradsku, na juhovýchodnom Slovensku a priľahlej časti zakarpatskej Ukrajiny, sa formovali predthrácke etniká, z ktorých neskôr okrem iných, vzišli i kmene, ktoré migrovali na stedný a západný Balkán a teda aj do Grécka (predovšetkým nositelia haploskupiny R1b-Z2103). A hovorili príbuzným, predthráckym jazykom (neskôr na strednom a západnom Balkáne, protofrýgijským jazykom). Ich predkovia boli príslušníkmi toho stepného ľudu, ktorí tam prišiel zo severného Čiernomoria, z oblasti kultúry jamových hrobov (východná skupina). A práve tieto etniká (nositelia kultúr Makó-Čaka, postbadenský ľud a ľud neskorej k. Nyírség-Zatín), spolu s ľudom skupiny Somogyvár - Vinkovci, zastavili na Dunaji prenikajúci ľud zvoncových pohárov, Araviskov. Tí potom žili na západ od panónskeho Dunaja, teda tam, kde sa nachádzala enkláva ľudu zvoncových pohárov v širšej oblasti dnešnej Budapešti). Ovšem časom sa stalo nevyhnutné, aby tieto etniká, ktoré žili popri sebe v Panónii, sa museli postupne zbližovať a dokonca aj hovoriť rovnakým jazykom.
Kto teda boli Osovia? Predovšekým treba vylúčiť ich Ilýrsky pôvod. Tzv. "severní Ilýri" /Kossina/ sú len ilúzia. Vieme, že z východných stepí prenikali nositelia jamovej kultúry už počas eneolitu, na východný Balkán a do Panónskej nížiny, ktorej východná časť, Veľký Alfold, súvisela s ukrajinskými stepami (preto sa tu oddávna usadzovali nomádi - Sarmati, Huni, Avari, Maďari). Jedným z množsta etník, ktoré boli nositeľmi tejto kultúry, boli i Aesir, As, Os (všeobecne Borania), ako predkovia Sarmatov (jedným z ich kmeňov boli aj Alani = As; dnešní Osetinci). Preto predpokladám, že Osovia nie sú nikým iným, než pozostatok národa Aesir, ktorí sa ako príslušníci stepného ľudu, reprezentovaní mladšou fázou kultúry jamových hrobov (predovšetkým k. Poltavka), prechodne usadili vo východnej časti Karpatskej kotliny, v období kultúry s kanelovanou keramikou (Baden III; skupina Viss), ktorej potom privodili zánik /PDČ 1978 str.318/. Tak sa stalo dávno predtým, než väčšina z nich zamierila na sever, na Jutský polostrov. Doba ich odchodu s najväčšou pravdepodobnosťou sa dá klásť na prelom staršej a strednej doby bronzovej BA2/BB1 (resp. BA3), v období tzv. kosziderského horizontu bronzových depotov, teda v období nekľudu a chaosu, ktorý vyvolali potomkovia Hyksósov, ako o tom píšem v práci "Gutejci a Jutsko". Väčšina Aesir buď s Gutejcami (Gútai - Gotones) spolu, alebo pod ich tlakom, zamierila do dnešného severného Nemecka a Poľska, Dánska a južnej Škandinávie. V Panónii zostala iba malá časť z nich, teraz už Osov. Tí tam prežívali až do 3. storočia n.l., poprípade o niečo dlhšie, ale o tom už nemáme správy. Najneskôr ich stopy končia v období sťahovania národov v 5.-6. storočí n.l.
Aesir a Vanir.
S Ásmi úzko súvisia Vanir. Vanovia - Vanir podľa úvodu k Heimskringle, žili vo veľkom Skýtsku, tam kde pramení rieka Vanská (Tanská, Tanais, teda Don /Vlčková 2006 str.240/). Podľa toho by sa ich pravlasť dala lokalizovať do lesného pásma Ruska, východne od územia dneprodoneckej kultúry. V užšom ponímaní je to oblasť stredného a horného Donu. Teda oblasť, kde sa na jej juhu rozvíjala lesostepná repinská kultúra (cca 3950-3300 BC).
Kultúry s ťažiskom na hornom Dnepri, Desne a v kijevskej oblasti, majú zásadný význam pre pochopenie genézy komplexu kultúr so šnúrovou keramikou /PDČ 1978 str.282/. Dneprodonecká kultúra (pôvodne lovecko - rybárska, ktorej kamenný inventár poukazuje na vývoj z mezolitických tradícií /Kozlowski 1981 str.81/) sa vyvíjala v oblasti stredného a horného Dnepru. Neskôr sa v tejto oblasti vyvíjajali zmiešané kultúry s hrebeňovou keramikou a ešte neskôr i kultúra so šnúrovou keramikou. Podľa Sulimirského /AR 3/69 str.417/, kultúra so šnúrovou keramikou vznikla z rôznych skupín hrebeňových kultúr (tj. dedičstva dneprodoneckej kultúry), pričom na jamovú kultúru nebola geneticky viazaná, aj keď spolu tvorili hybridné skupiny. Nepochybne však došlo k vzájomnému ovplyvneniu oboch kultúrnych okruhov. Je však treba odlišovať najstaršiu fázu kultúry so šnúrovou keramikou (stupeň A), ktorej príslušníci boli takmer výhradne nositeľmi haploskupiny Y-DNA R1a-M417; z antropologického hľadiska patrili k dlholebým paleoeuropoidom /PDČ 1978 str.326/. Podľa súčasných poznatkov, KŠK má pôvod v strednodneperskej kultúre, ktorá bola následníčkou k. Volosovo, aj keď geneticky s ňou nesúvisela, len na jej územie migrovala.
Naproti tomu, najstaršia fáza kurganových kultúr (podľa Gimbutas), je reprezentovaná kultúrami Samara na strednej Volge, ako súčasť mariopulského komplexu a kultúrou Chvalynsk, ktorá sa rozprestierala od dolnej Volgy, až po rieku Ural. Jej príslušníci boli nositeľmi dominantnej Y-DNA haploskupiny R1b-M269; antropologicky patrili k mezokranému, alpínskemu typu. Z následných kurganových kultúr (okrové hroby), môžem spomenúť kultúry Suvorovo-Novodanilovka a Srednij Stog (rozšírenie chovu koní).
Na Kryme v neolite existovala kultúra Kaja-Arasi, ktorá sa pod vplyvom z kaukazskej oblasti, pretransformovala v eneolite na kultúru Kemi-Obinskú. S ňou bola príbuzná proto IE kultúra Michailovka, ktorá sa rozvíjala na juhu strednestožskej oblasti, až k Čiernemu a Azovskému moru. Kultúru Michailovka okrem krymského vývoja (skrinkové hroby: Kemi-Oba), ovplyvnil i kaukazský vývoj (kultúra Kuro-Araks a predovšetkým, kultúra Majkop), a zo západu kultúra Cucuteni-Tripolje. V období cca po roku 3400 BC, došlo k migrácii jamovej kultúry z ponticko-kaspických stepí ďalej na západ. Zasiahla jednak východný Balkán a neskôr aj oblasť Panónskej nížiny v povodí rieky Tisy, ale aj Sedmohradsko, Banát a sever Srbska.
V širšej oblasti, kde Snorri Sturluson umiestňoval národ Vanir (stredný a horný Dneper), sa nachádzali i sídla severných Venetov (Venedi). Neskôr ich Plínius starší, nachádzal na sever od Karpát /Naturalis historia/.Tacitus ich umiestňoval medzi Peucinov a Fennov (Fíni), a počítal ich skôr ku Germánom, než k Sarmatom /Germania 46/. Klaudius Ptolemaios v diele "Geógrafiké hyfégésis" označil Venedov za jeden z veľkých národov Sarmatie, na území východne od Visly, medzi Baltským morom v okolí Gdaňskej zátoky (zátoka Venedská) a Karpatmi. Zároveň antickí autori poznali i Venedské hory (Swietokrzyske hory?). Meno Venetov (Venedi) v sebe skrýva zrejme i germánsky kmeň Vandalov, ktorého pravlasť sa nachádzala južne od Baltského mora, tam, kde antickí autori kládli sídla Venetov (išlo o pogermánštených Venetov?).
Ako už o jednoznačne slovanskom kmeni, o Venetoch píše Jordanes /Getica/, keď ich umiestňuje na nesmiernych priestoroch od prameňa Visly a severne od Karpát. Za slovanský kmeň považoval Venetov i Prokopios /O vojne gótskej/. Samotné slovo "vend, vind" znamená "biely" (kelt. uindos, ír. find; reliktom toho môže byť i pomenovanie Bielej Rusi a Baltov /baltá v lotyš. = biela).
Veneti však nesídlili len na území Ukrajiny, Bieloruska a východného Poľska. Poznáme Venetov benátskych /Herododos V. 9/ a s nimi možno súvisí pomenovanie Bodamského jazera ako Lacus Venetus, ďalej Venetov "ilýrskych" /Herodotos I. 196/, ktorých sídla kládol Plínius starší, bližšie k provincii Panónia. Na Peutingerovej mape sú uvedení jednak Venadi Sarmatae západne od Panónskej nížiny (snáď medzi Dunajom a Dneprom), a jednak Venedi, sídliaci severne od ústia Dunaja. Kmeň Venetulanov /PDČ 1978 str.535/ súvisí buď s preniknutím Venetov z Benátska (kultúra d´Este) do Latia, alebo s ilýrskymi Venetmi. Venetov spolu a Andami v Bretónsku poznal Caesar /Zápisky o vojne v Galii III. 7n/. Okrem toho poznáme Enetov aj v Paflagónii, v severnom Turecku /Apollónius z Rhodu Argonautika II. 359/.
Ešte do polovice 20. storočia boli Veneti považovaní za ilýrsky kmeň. Jeden zo súčastných názorov je ten, že sa jedná o staroeurópske populácie, ktoré obývali oblasť od Baltu až po Jadran. Ja si však myslím, že je nutné rozlišovať tzv. severných Venetov, od Venetov v iných častiach Európy. Označenie Veneti /uindos - biely), pôvodne zrejme nebol pojmom etnickým. Označovali sa tak protoIE populácie v ponticko-kaspických stepiach a lesostepiach, aby sa tak odlíšili od pôvodného obyvatreľstva, tmavšej pleti. Boli to jednak nositelia dominantnej haploskupiny R1a (predkovia nositeľov k. so šnúrovou keramikou), tak aj dominantnej haploskupiny R1b (predkovia nositeľov jamovej kultúry).
Severní Veneti - Vanir, patrili k etnikám, ktoré sa pravdepodobne podieľali na genéze komplexu kultúr so šnúrovou keramikou. Kultúra so šnúrovou keramikou expandovala po roku 2900/2800 BC, do severnej a strednej Europy.
Susedia benátskych Venetov, Sigynnovia, o sebe tvrdili, že pochádzajú z Médie /Herodotos V. 9/. Sigynnov ako perzský kneň, však poznáme aj pri Kaspickom mori /Bouzek, Hošek 1978 str.85/ a s týmto názvom sa stretávame i v západnej Európe. Príbuznými ilýrskych Venetov boli Japygovia, ktorí spolu s Messapiami a Picentami osídlili cez Jadran južné Taliansko /PDČ 1978 str.433/. Etymologicky majú veľmi blízko k sarmatským Jazygom. Porovnaj i Messapiov, príbuzných ilýrskovenetských Japygov, s Maspiami, jedným z perzských kmeňov /Herodotos Dejiny I. 125/).
Aj Médi boli perzský kmeň. V 9. storočí BC sa uvádzajú v asýrskych záznamoch mená západoiránskych štátov a oblastí, s ktorými Asýrania prišli do styku. Medzi nimi je i Madai, ktorý sa nachádzal za Zamuou, východne od horného toku Dijály /DPS I. str.435/. Indoiránci prišli do svojej novej vlasti zo stepných a lesostepných oblastí medzi Kaspikom a Zauralskom (k. Sintašta; Indoiránci majú vyššie frekvencie haploskupiny Y-DNA R1a-Z93, oproti iným haploskupinám, to isté sa týka aj Skýtov). Preto si myslím, že ešte v prvej polovici druhého tisícročia BC, tam sídlil aj kmeň, ktorý sa nazýval Mádaj, Madai, alebo podobne. Tak, ako sa šírili indoiránske kmene až do Indie, tak sa tam mohol dostať i názov kmeňa Madhov, ktorý osídlil južný Bihár /DPS II. str.943/. Taktiež i v thráckej oblasti pod Dardancami a nad Paiónmi, západne od rieky Strumy, poznáme kmeň Maidov /Bouzek 1990 str.68/. Herodotos pri vymenúvaní médskych kmeňov v Perzii spomína i kmeň Búdiov /Dejiny I. 101/. Mne pripomínajú Budínov z Hérodotovho opisu Skýtska /Dejiny IV. 108n/. Budíni žili v lesostepnej oblasti stredného Donu. Patrili ku Skýtom; boli teda indoiránskeho pôvodu, podobne ako Médi. Hérodotos ich považoval za početný ľud. Fakt, že mali ohnivo červené vlasy, môže svedčiť o zmiešanej forme populácií (Hg R1b/R1a). Budíni boli zrejme jedným z médskych kmeňov, ktorý migroval na juh do Iránu, kde boli známi ako Búdiovia.
Venetov vo svojom názve majú i germánski Vandali. Ich pôvodné sídla sa nachádzali medzi Odrou a hornou Vislou a Sudetami (Vandalské hory, tam kde pramení Labe /Casius Dio/). Najneskôr od rannej doby rímskej, bolo jadro vandalského osídlenia v Sliezsku, ktorého latinský názov -Silesia, je odvodený od mena vandalského kmeňa Silingov /Bednaříková 2003 str.136/. Vandali boli pôvodne najzápadnejšou výspou severných Venetov. Vyvíjali sa v oblasti kultúry lužickej (aspoň v časti jej oikumeny; Lugiovia?). Najneskôr na prelome letopočtu bola táto oblasť germanizovaná. Vznikla tu kultúra przeworská, ktorá i napriek mnohým súvislostiam s predchádzajúcou kultúrou, vykazuje početné nové prvky a taktiež doklady kultúrnych vzťahov ku Škandinávii, takže sa ponúka myšlienka o prisťahovaní nového obyvateľstva z tejto oblasti. A nimi mohli byť len Germáni / Schlette 1977 str.23n/. Dôležitý je fakt, že przeworská kultúra sa vyvíjala aj z pôvodných tradícií lužickej kultúry. To znamená, že pôvodní Veneti mali podiel na vzniku przeworskej kultúry aj keď časť z nich sa pogermánčila.
Tu by som chcel upozorniť na fakt, že mená niektorých etník sa vyskytujú jednak v čiernomorsko-kaspickej, alebo perzskej oblasti, a na druhej strane v západnej Európe. Ide nepochybne o relikt, svedčiaci o migračných pohyboch. Jeden z perzských kmeňov sa nazýval Germaniovia /Herodotos Dejiny I. 125/. K tomu por. Germáni, ale i bulharský obrad privolávania dažďa, ktorý sa nazýval german /Komorovský 1986 str.26/. V germánskej mytológii vystupuje Hati spolu so Skolom (Skýt) zrejme niekde v oblasti Uralu /Vlčková 2006 str.252/. K tomu por. germánsky kmeň Chattov /Tacitus Germánia 30/. Nemed (írsky) pochádzal z oblasti medzi Kaspikom a Čiernym morom, a bol predkom Firbolgov a Tuatha dé Danann. K tomu por. germánsky kmeň Nemetov /Tacitus Germánia 28/. A nemeton v gréčtine znamená posvätný. Ako jeden zo skýtskych národov uvádza Herodotos /Dejiny IV. 105/ Neurov. K tomu por. germánsky kmeň Nerviov /Tacitus Germánia 28/a slovanských Neurianov /Bavorský geograf/. Parsua bol jeden z indoiránskych národov obývajúci jz Urmijského jazera /DPS I 1979 str.435/, k tomu Parisiovia, čo bol keltský kmeň v oblasti Paríža. Porovnaj i Perseus. Porovnaj aj írskeho Partholona, a národ Parthov. Ďalej možno dať do súvislosti Fir Bolgov s Belgami, ako i severných Venetov a Antov s bretónskymi Venetmi a Andami. Samozrejme, že sú i ďaľšie viac - menej pravdepodobné analógie, avšak na ilustráciu to stačí.
Ešte by som sa chcel zmieniť pár slovami o Vanir ako božstve z germánskej mytológie. Vanovia boli skupina bohov plodnosti, a ochraniteľské božstvá. V ich čele stál Njord so svojimi deťmi - dvojčaťami Freyom a Freyjou. O nižšej spoločenskej diferenciácii Vanov oproti Ásom svedčí i fakt, že uzavierali medzi sebou pokrvné zvazky - incest. Njord mal totiž za ženu svoju sestru /Vlčková 2006 str.74/. U Ásov bolo niečo podobné zakázané. Víťazstvo Ásov nad Vanmi možno chápať ako víťazstvo nových bohov nad starými /Vlčková 2006 str.240/.
Literatúra
Buchvaldek Miroslav ed. Archeologický atlas pravěké Evropy. Karolinum 2007 Praha
Botheroidovi Sylvia a Paul F. Lexikon keltské mytologie. Ivo Železný 1998 Praha
Bottero Jean Nejstarší náboženství Mezopotamie. Academia 2005 Praha
Bouzek Jan Trákové. Panorama 1990 Praha
Bouzek Jan Pravěk českých zemí v evropském kontextu. Triton 2005 Praha
Bouzek Jan Vznik Evropy. Triton 2013 Praha
Buchvaldek Miroslav Dějiny pravěké Evropy. SPN 1985 Praha
Burian Jan, Oliva Pavel Civilizace starověkého Středomoří. Svoboda 1984 Praha
Collins Roger Baskové. LN 1997 Praha
Daicoviciu Hadrian Dákové. MF 1973 Praha
Dobiáš Jozef Dějiny československého území před vystoupením Slovanů. NČsav 1964 Praha
DPS I. 1979 Pečírka Jan ed. Dějiny pravěku a starověku I. SPN 1979 Praha
EA 1974 Svoboda Ludvík ed. Encyklopedie Antiky. Academia 1974 Praha
Eichmann in Jockenhovel ed. Dějiny světa I. Vyšehrad 2012 Praha
ESPV 1999 Prosecký Jiří ed. Encyklopedie starověkého Předního východu. Libri 1999 Praha
Filip Jan Pravěké Československo. SČSP 1948 Praha
Filip Jan ed. Enzykloadisches Handbuch zur Ur- und Fruhgeschichte Europas I. Academia 1966 Praha
Furmánek V. Veliačik L. Vladár J. Slovensko v dobe bronzovej. Veda 1990 Bratislava
Grant Michael Zrození Řecka. BB art 2002 Praha
Haarmann Harald Historie potopy světa. Paseka 2010 Praha - Litomyšl
Heather Peter Gótové. LN 2002 Praha
Homola Aleš in: Bednaříková a kol. Stěhování národů a východ Evropy. Vyšehrad 2006 Praha
Hrozný Bedřich Nejstarší dějiny Přední Asie a Indie. Melantrich 1943 Praha
Jazdzewski Konrad Pradzieje Europy srodkowej. Wroclav 1981
Jordan Michael Encyklopedie bohů. Volvox Gobator 1997 Praha
Klíma Jozef Lidé Mezopotámie. Orbis 1976 Praha
Klíma Otakar Sláva a pád starého Íránu. Orbis 1977 Praha
Komorovský Ján Prométeus. Smena 1986 Bratislava
Kozlowski Stefan K. ed. Kultury i ludy dawnej Europy. Warszawa 1981
Man John Attila. Slovart 2007 Praha
Marsina Richard ed. Pramene k dejinám Slovenska a Slovákov I. 1998 Bratislava
Mieroop Marc Van de Dějiny starověkého Blízkého východu. Academia 2010 Praha
PDČ 1978 Pleiner Radomír ed., Pravěké děiny Čech. Academia 1978 Praha
Pečírková Jana Asýrie. Academia 2000 Praha
Pleinerová-Olmerová Halštatské nálezy ze Somotorské hory. SlA 6 1958
Podborský Vladimír Dějiny pravěku a rané doby dějinné. MU 1997 Brno
Prayon Friedhelm Etruskové. Svoboda 2002 Praha
Prosecký Jiří ed. Encyklopedie mytologie starověkého Předního východu. Libri 2003 Praha
Prosecký Jiří Slova do hlíny vepsaná. Academia 2010 Praha
Ratkoš Peter Pramene k dejinám Velkej Moravy. SAV 1968 Bratislava
Redgateová Anna E. Arméni. LN 2003 Praha
Saska Leo F., Groh František Mythologie Řeků a Římanů. I.L. Kober 1938 Praha
Svoboda Jiří Jak to bylo s Atlantidou. Svoboda 1998 Praha
Tibenský Ján, ed. Slovensko I. Dejiny. Obzor 1978 Bratislava
Tomek Jiří Legendy staré Arábie. Knižní klub 2004 Praha
Vlčková Jitka Encyklopedie keltské mytologie. Libri 2002 Praha
Vlčková Jitka Encyklopedie mytologie germánskych a severských národů. Libri 2006 Praha
Výklady ke Starému Zákonu I. EBS 1991 Praha
Ďalšia literatúra in Pientka: Vyriešenie achchijavského problému
© Vladislav Pientka 2015
Všetky práva vyhradené