Réfajci
K tejto problematike viď Pientka: Patriarchovia a ich potomkovia, pozn.34; Pientka: Vyriešenie achchijavskéhjo problému, pozn.447.
V Hebrejskej Biblii (ďalej HB) sa často spomína národ Réfajcov, ktorí patrili k praobyvateľom Sýropalestíny. Réfajcov HB stotožňuje s Enákmi, obrami ..."Tiež sme tam videli obrov, synov Enákových, ktorí sú väčší než iní obri"... /Num 13:34/. Sú popisovaní ako silný, početný a urastený ľud. Pôvodne žili od Moábu až po vrch Hermón. Moábčania ich nazývali Emim, Amončania Zamzumím /Dt 2:10-12; 18-21/. Obývali aj celý Bázan, ktorý sa nazýval až po Hermón, zemou obrov, alebo Réfajcov /Dt 3:8,11,13/. Na juhu pôvodne susedili so Seirom (neskorším Edómom), ktorý obývali oi. aj Chórejci. Tých potom vyhnali Ezauovci /Dt 2:22/. Na území Moábu a Amonu žili Amorejci a hranica sa ustálila medzi Amonom a Bázanom v polovici Gileádu. Hebrejská Biblia vymenováva tri mestá v Bázane; konkrétne Aštarot, Edrei a Salcha. Je však pravdepodobné, že k nim patrili i Busrun (Bosra) a Haluna (Golán).
V období Hasmonejovcov bol Bázan rozdelený do štyroch okresov, čo zrejme rešpektovalo pôvodné hranice jednotlivých kráľovstiev:
1. Gaulanitis - západný, podľa mesta Golán, dnes Golanské výšiny
2. Aurantis - Južný, dnešný Haurán.
3. Trachontis - severný, Argob, dnešný Lejah
4. Batanea - východný
Najstaršia zmienka v HB týkajúca sa Réfajcov, súvisela s trestnou výpravou Kedora Láomera, keď porazil Réfaimovcov pri Aštarot-karnaime, Emitov na rovine Kirjataim a Zuzimov pri Háme /Gn 14:5-6/. Z obdobia Exodu, HB spomína kráľa Óga Bázanského, ktorý bol z pozostatku Réfaim /Jozue 13:12/. Sídlil v Aštarot a Mojžiš ho zabil v Edrei /Dt 1:4/. Ógovi v Bázane patrilo 60 miest /Dt 3:4/.
Je pravdepodobné, že Réfajci obývali celú Sýropalestínu. Poznáme miestny názov - údolie Réfaim v Jeruzaleme /Jozue 15:8/. Tell Rifaat je dnešný názov Arpadu, mesta v severnej Sýrii, 40 km od Aleppa. Už spomínaná Háma, obývaná réfajskými Zuzimami je zrejme mesto Hamat v Sýrii. Enáci - Réfajci obývali i územie západne od Jordánu ..." V tom čase prišiel Jozue a vyplienil Enákov z vrchov, z Hebrona, z Debíra a Anába, a zo všetkých vrchov Júdska, ako i všetkých vrchov Izraela... Neostalo žiadneho z Enákov v zemi synov Izraelových, iba v Gaze, Gáte a Ašdóde pozostali"... /Jozue 11:21,22/.
Enákov poznáme i z iných prameňov. Anax, syn Úrana a Gaie bol podľa gréckych legiend obor v Anaktorii, v Malej Ázii (tam sa nachádzali neskoršie mestá Milétos a Mylasa), spolu s Astériom /Graves 2004 str.295/. Na palestínskom pobreží existovalo mesto Anaki /Bárta 1999 str.158/. Na Leukade existovalo mesto Anaktorion /Grant 2002 str.242/. Anaktoron je aj názov svätyne Kabeirov na Samothráké. Kabir vo féničtine (ale i arabštine), znamená veľký, obrovský /Kienitz 1991 str.92/. Jedná sa všeobecne o semitské slovo k-b-r. Tel Kabri nachádzajúce sa severovýchodne od Akka, v dnešnom Izraeli, bolo významným mestom v strednej doby bronzovej.
S Kabeirami sú spojené mystériá okolo Dionýza Zagrejského a bohyne Kybélé. Jeden z kabeirských bohov sa nazýval Kadmilos, čo pripomína "gréckeho" Kadma, spoluzakladateľa kultu Kabeirov na Samothráké. Zároveň Kadmos bol syn kráľa Agenóra z foinického Sidónu, ktorý hľadal svoju sestru Európu, ktorú Zeus uniesol na Krétu. V tejto súvislosti je zaujímavé, že jedným z národov, ktorý obýval "zasľúbenú zem" bol národ Kadmonejcov /Gn 15:19/. S Anaxom, s Kabeirami a Kadmom, je spojená problematika "nositeľov torkézov".
Je možné, že pod názvom Enáci (hebr. Anakim), sa skrývali okrem Réfajcov aj iné národy, ako napr. Héti. Nejde tu samozrejme o Chetitov, ale Hattijcov. Po prvý krát sa s Hattijcami stretáva Abrahám koncom 19. stor. BC. Vtedy ešte len začali integračné snahy Chetitov v Anatólii, takže je vylúčené, aby boli v tejto dobe prítomní v Sýropalestíne. Podľa Dt 23:2n žili v meste Arbe (Hebrone), synovia Heta (Efron Hetejský /Dt 23:10/). K tomu: ..."Hebron, prvé mesto Arbe, pričom Arbe bol človek veľký medzi Enákmi"... /Jozue 15:13n/..."A vyhnal Kálef odtiaľ troch synov Enákových: Šéšaj, Talmaj a Achimána".../Jozue 15:14, Num 13:23/. Tu vidíme, že minimálne v Hebrone boli Enáci stotožnení s Hetmi, o ktorých vieme, že v Mamre - Hebrone vlastnili pôdu. Od nich Abrahám kúpil jaskyňu Machpelah ako dedičné pohrebisko /Gn 23:12n/. Je teda možné, že Enáci bolo všeobecné pomenovanie predkanaánskeho obyvateĺstva. Súčasťou Hétov sa po roku 2000 BC, stali aj IE "nositelia torkézov". Pôvodne však iba oni boli označovaní ako Anakim.
Veľmi dôležitými pre poznanie Réfajcov, sú ugaritské pramene /cit. podľa Stehlík 2003/... "Buď veľmi vyvýšený Keret v Réfajskej zemi, v celom zhromaždení Ditan".../KTU 1.15.iii, inde Didan - KTU 1.161 - O Keretovi/..."Buď vyvýšený Keret medzi RPI podsvetnými, v celom zhromaždení Ditan"... /KTU 1.15.iii/. K tomu citát z Hebrejskej Biblie: ..."Celý Bázan sa nazýva zemou Réfaim (až po Hermon ) /Dt 3:8,13/.
A teraz dôležité: ..."Víno nech pije Rpu (Réfaim), kráľ vekov. Nech pije (boh) mocný a vznešený, boh sídliaci v Aštarat boh vládnuci v Hadraaj /KTU 1.108 - Réfajský žalm/. K tomu citát z Hebrejskej Biblie: ..."Óga, kráľa Bázanu, ktorý býval v Aštarot zabil (Mojžiš) v Edrei"... /Dt 1:4/.
Je nepopierateľná súvislosť medzi mestom Hadraaj a Edrei, čo je dnešné Dar'á v Sýrii. Veľmi dôležitý je fakt, že HB i ugaritské texty, používajú takmer rovnakú formuláciu.
Z uvedeného vyplýva, že Keret, ako aj ostatné postavy ugaritskej mytológie ako Dan-el, Aqhat, Jacib atď patrili k Réfajcom a obývali kráľovstvo Bázan. Pochádzali z dynastie Ditan, Didan, podobne ako Ditan bol legendárny predok ugaritskej dynastie. V Ugarite je tento legendárny panovník, tesne spojený s kultom predkov (Réfajcov). Zhromaždenie (dávno mŕtvych) kráľovských predkov, bolo nazývané ako zhromaždenie Ditan. Pravdepodobne bol Ditan chápaný ako prvý z už nežijúcich panovníkov, ktorí dosiahli božský štatút /Stehlík 2003 str.343/.
Ako Dedán, čo v akkadštine znamená "západ", boli označovaní Amorejci, ktorí prenikali koncom 3. tisícročia BC zo západu, teda z Kanaánu, do Sumeru a Akkadu /Hrozný 1943 str.81/ v Mezopotámii, kde založili babylonskú dynastiu. Óg Bázanský bol podľa HB amorejským kráľom /Dt 3:8/. Bázan, resp. širšia oblasť Sýropalestíny bola pôvodným domovom Réfajcov; tam sa odohrávali eposy "O Keretovi a O Aqhatovi".
O Bázane sa zachovalo pomerne málo starovekých správ. Egyptské kliatobné texty uvádzajú iba jednu lokalitu v Zajordánsku a to Šutu. Niektoré mestá sú uvádzané v okolí Damašku /Bárta 1999 str.158-159/.
Aštarót je známy z egyptských prameňov z doby Thutmose III. (1490-1436 BC) ako Atharaa. V tom čase, ako i v dobe vlády Achnatona, sa spomína mesto Bosra (Busrun). V Damašku (Dimasq) vládol v amarnskom období Biryawaza. V Aštaróte (Tell-Ashtara), južne od Damašku v tom období vládol Biridašwa (1350-1335 BC). O cca 15-20 rokov neskôr sa tam uvádza starosta (guvernér) Ayyab. Priamo v Bázane sa vtedy uvádza kráľ Amawaše /EA 202/. Ako príklad uvediem citáty z niektorých dopisov.
EA 197: ..."Biridašwa dal kone a vozy Apiru, spojil sa s kráľmi Busruna (Bosra) a Halunu (Golán) a viedol vojnu proti Biryawazovi. Vystupovali ako služobníci kráľa Hatti. Arsawuya, kráľ Rumizi (pri Kádeši) šiel do Qidšu (Kádeš). Tam vládol Etakkama. Biridašwa spolu s Arsawuya porazili Úpe (okolie Damašku)"...
EA 53 ..."v Úpe boli Arsawuya a Teuwatti z Lapuna"...
EA 189 ..."píše Etekkama z Qidšu, že Biryawaza dopustil, aby sa k Apiru pridali mestá v Tahši a Úpe"...
Z týchto dopisov vyplýva, že Biridašwa z Aštarótu (sídelné mesto kráľovstva Bázan), bol akýmsi bázanským Lábajom (viď článok Mojžiš a počiatky židovského národa), ktorý sa spojil s Habiru a ovládol, resp. pomohol Habiru ovládnuť okolie Damašku. Zaujímavá je informácia, že bol chetitským vazalom. To znamená, že Bázan v tej dobe patril do chetitskej mocenskej sféry. Ďalej z dopisov vyplýva, že Bázan sa skladal z pomerne nezávislých "kráľovstiev" (Aštarót, Busrun, Haluna), pričom Aštarót mal asi zjednocujúcu funkciu, jak politickú, vojenskú i náboženskú. Hraničnými mestami bázanského kráľa bola Salcha (dnes Salkhad) a pevnosť Edrei, Hadraaj.
Pôvod "stepných" Réfajcov a Amorejcov.
Réfajci v Sýropalestíne patrili k Amorejcom. Hebrejská Biblia však zdôrazňuje ich "jáfetovský" pôvod. V jej ponímaní, by teda mali patriť k indoeurópskym etnikám. Ono je to však trochu zložitejšie.
Rifat bol synom Gomera a vnukom Jáfeta. Jeho bratmi boli Ascenez a Togorma. Ascenez odpovedá názvu kmeňa z asýrskych prameňov Aškuza, Ašguzai, Iškuzai. Tak označovali Skýtov /Smirnov 1980 str.34, 177/. Togarma zrejme predstavuje Tocharov. Meno Gomer je známe z asýrskych prameňov ako Gimirrai alebo Gamir a predstavuje Kimmerov. V 8. stor. BC boli uvádzaní ako severní susedia ríše Urartu. Predtým však obývali oblasť severného Čiernomoria, odkiaľ ich vyhnali Skýti. Jáfet bol zrejme totožný z Titánom Iápetom z gréckych legiend. Iápetos bol otcom Prométhea, Epiméthea, Menoitia a Atlása. Prométheus bol prikovaný na Kaukaz za to, že dal ľuďom oheň. Atlás súvisí s pohorím Atlas v severnej Afrike. Tam žili podľa Hérodota Atlanťania /Dejiny IV 184/.
Národ Ghomara dodnes žije v oblasti mesta Chaouen v pohorí Rif (el-Rif, Riff) v Maroku /Charpentier 1992 str.72/. Tam žijú i Kabylovia (z arab. gabila, čo znamená príslušník kmeňa). Mimochodom Kabylovia sa inak nazývajú i Rifovia /Wolf 1984 str.207/. S Jáfetom zrejme súvisí geografický názov Ifetesene, čo je vrch v Alžírsku nad Ahhagarom. Takže okrem Čiernomoria a Sýropalestíny, sa názvy súvisiace s Réfajcami, vyskytujú aj v severnej Afrike. Tomuto fenoménu sa budem venovať neskôr.
Už Hekataios poznal Ripajské pohorie (grécky Rhipaion oros), ktoré podľa neho nadväzuje na Kaukaz a je situované na sever Európy. Starí Gréci boli presvedčení, že za týmto pohorím žil národ Hyperborejcov. Jordanes /V. 20-37/ píše o pohorí Rifeus, ktorý napája rieku Tanais (Don). O pohorí Rhipaion v Nadčiernomorí píše Prokopios /IV.6/ a o Riffe v Sarmatsku Alfréd Veľký. Toto pohorie súvisí pravdepodobne s Uralom /Komorovský 1986 str.41-42/. Názov Réfajci súvisí staroeurópskym rhippa, čo v albánštine značí skalný útes, bralo. Z toho sa potom odvodzujú názvy ako Rif, Rhípa, mesto v Arkádii, alebo Říp (pôvodne Rzyp, Rzip) v Čechách.
O tom, že názvy (nie etniká) súvisiace s Réfajcami, sa spájajú i s ponticko-kaspickými stepami, dosvedčuje i miestny názov pri Azove - Taganrog, teda "Daganov roh". Dagan, Dagón bol pôvodne amorejským bohom, ktorého kult bol rozšírený v Babylónii i v Sýropalestíne (už v Eble). Tam Amorejci vystupovali aj ako Réfajci. Napríklad v Ugarite vládla amorejská dynastia Ditan, ktorej predkovia patrili k Réfajcom (kult predkov) a zároveň tam uctievali Dagana, ktorý tam mal vlastný chrám /Stehlík 2003 str.25, 283/. Taktiež by som chcel upozorniť na názvy so sufixom -dag, resp. Daği, Dağlari v oblasti Čiernomoria a Kaukazu /viď článok Subarejci a Aesir/.
Z írskych legiend poznáme boha Dagdu, ktorý bol najvyšším bohom Tuatha dé Danann. Predkom tohoto národa (ktorý však v tej dobe už so sýropalestínskym Danom, resp. Dananijcami nemal nič spoločné) bol Nemed, ktorý v dávnej minulosti žil medzi Čiernomorím a Kaspikom /Vlčková 2002 str.230/. Patril zrejme k nositeľom haploskupiny R1b, pretože v Írsku táto haploskupina dosahuje frekvencie 90% a viac.
Na Urale sa vyskytuje jedna z najvyšších frekvencií Y-DNA haploskupiny R1b-M269 u Baškircov, v Permskom regióne (až 84%). Táto haploskupina sa vyskytuje v západnej Európe vo frekvenciách okolo 70%, ale v niektorých častiach Anglicka, Walesu,, Španielska a Portugalska dosahuje 90%, a v sz Írsku dokonca až 98%. U Baskov dosahuje v Španielsku 87,1%, o niečo menej u francúzskych Baskov. Veľmi dôležitý je fakt, že haploskupina R1b-M269 sa vyskytuje i v severnej Afrike. Konkrétne v Alžírsku (Oran) dosahuje až 11%, v Tunise 7%, a podobne je to i v Maroku.
Y-DNA haploskupina R1b-M269, súvisí so staršou fázou kultúry jamových hrobov (kultúra Chvalynsk), vo volžsko-uralskom regióne, ktorá sa ďalej šírila na jednak na východ, ale predovšetkým na západ (stredná Európa, Balkán; v západnej Európe predstavuje dominantnú R1b haploskupinu). Naopak v kultúre so šnúrovou keramikou je dominantnou haploskupinou R1a-M417, a s kultúrou jamových hrobov je geneticky len čiastočne zviazaná. Vyrastá na podloží kultúr s hrebeňovou keramikou v lesostepnom a lesnom pásme. Dôležité je, že v najstaršej fáze kultúry so šnúrovou keramikou (stupeň A) dominuje paleoeuropoidný (cromanoidný) typ, a až neskôr dosahuje prevahu mediterány typ /PDČ 1978 str.372-373/. Je to tým, že dosiahlo prevahu domáce obyvateľstvo - potomkovia kultúr s kanelovanou keramikou a guľovitými amforami. Nezanedbateľný je i výskyt laponoidného typu (Y-DNA haploskupina N /Jazdzewski 1981 str.266/).
S Y-DNA haploskupinou R1b sa spájajú dva výrazné fenotypové znaky:
1., Krátkolebosť resp. brachycefália (len nepriamo, dôležitá je prítomnosť genetickej skupiny CHG).
2., Červené vlasy
1., Ako som spomínal, príslušníci kultúry so šnúrovou keramikou, boli nositeľmi dominantnej haploskupiny R1a. Fenotypovo patrili k dolichocefalikom, teda boli dlholebí (aspoň v najstaršej fáze). Predstavovali cromanoidný (paleoeuropoidný) typ. Príslušníci neolitickej kolonizácie Európy, teda nositelia kultúry s lineárnou keramikou a kultúry Impresso (cardium), boli mediteránci /PDČ 1978 str.326/; nositeľmi haploskupiny G2a (s malou prímesou Hg T1a, u cardiových kultúr aj Hg R-V88 a Hg J1). Podobne i na Prednom východe, kde sú popisovaní ako protomediteránci, resp. neomediteránci a mediteránci (chassún). To isté platí i pre zagroský vývoj predstavovaný v neskoršej fázi kultúrou Samarra, (haploskupina J2). Pôvodné paleolitické obyvateľstvo Európy patrilo k nositeľom haploskupín I1 a I2; boli to paleoeuropoidi. Staršia neolitická vlna, ktorá osídlovala Balkán (Karanovo I), Macedóniu a Thesáliu (Sesklo, Argissa) bola nositeľkou haploskupine J2b, a súvisela s mezopotámským vývojom - kultúra Samarra /Oliva 1995 str.11/. Naproti tomu na Kréte bola dominantnou haploskupinoy J2a1, ktorá súvisela s anatólským a východostredomorským vývojom. Silné zastúpenie africkej haploskupiny E-V13 je predovšetkým na Balkáne.
Na Prednom východe sa s krátkolebým typom stretávame po prvý krát v kultúre Chaláf /Hrozný 1943 str.31/ a v Palestíne v kultúrach Ghássul a Beršeba /Hrozný 1943 str.24/. Ich predchodkyňou bola kultúra Jarmúk, ktorá takisto patrila k prisťahovaleckému prúdu zo severu /Bardke 1988 str.117/, z oblasti anatolsko-sýrskej /Brentjes 1973 str.115/. Jej nositelia boli zrejme pôvodní Anatólci. Nositelia kultúry Ghásul a Beršeba zrejme prišli do Palestíny z oblasti arménskych hôr /Jepsen 1987 str.63/, resp. všeobecne zo severu /Brentjes 1973 str.116/. O severnom pôvode svedčia i nálezy ossuárií so sedlovou strechou v kultúre Beršeba, ktoré majú paralely v Čiernomorí /Jepsen 1987 str.63/. Naproti tomu v ghássulskej kultúre sú doložené kamenné skrinkové hroby /Jepsen 1987 str.63/, ktoré taktiež majú obdoby v severnom Čiernomorí (kultúry Kemi-Oba, Michailovka); a samozrejme megality. Došlo i ku zmene v kulte. V kultúre Ghássul je po prvý krát na Prednom východe doložený solárny kult. O severnom pôvode niektorých príslušníkov kultúry Chaláf, svedčí i nález modelu domu so stanovou strechou z Arpáčije, ako i sedlové strechy ossuárií k. Beršeba, ktoré na rozdiel od plochých striech predovýchodnej oblasti, súviseli so špecifickými podmienkami v horských oblastiach (Kaukaz).
V Európe je poprvý krát doložený armenoidný typ, v kultúre zvoncových pohárov (Bell Beaker culture, Glockenbecher). Jedná sa o cudzorodý prvok v západnej Európe. Podľa analýzy aDNA z ľudských ostatkov kultúry zvoncových pohárov, tieto patrili k haploskupine R1b-M269 a od nej odvodených línií (predovšetkým R-P312). Naopak pri analýze aDNA prináležiacej jedincom kultúry Cardium a s lineárnou keramikou (LBK), tieto boli negatívne na R1b, ale patrili do haploskupiny G2a. Ľud kultúry so zvoncovými pohármi sa šíril zo severnej Afriky, cez Pyrenejský poloostrov až do strednej Európy (najďalej do Maďarska). Ďalej na východ sa nedostali.
Krátkolebý (mezokranný) antropologický typ v Európe, sa vyskytuje predovšetkýmv populáciách s Y-DNA haploskupinou R1b. Jeho pôvod je v kaukazských populáciách CHG (armenoidný typ). Najvyššie % brachycefalikov a zároveň najvyššia diverzivita (svedčiaca o vyššom stárí) je v Arménsku. Haploskupina R1b na Kaukaze, súvisí s včasným príchodom neolitických populácií zo severného Iránu (a jv Anatólie). R1b populácie z Kaukazu prenikali do ponticko-kaspických stepí. Práve tam ich najviac ovplyvnila kaukazská genetická skupina CHG (napr. k. Majkop, Kemi-Oba). Preto nie sú európske populácie R1b tak extrémne krátkolebé, ako populácie na Kaukaze (zriedenie CHG).
Pozn. V roku 2016 potvrdilo testovanie na vzorke kuro-arakskej kultúry, že niesla Y-haploskupinu R1b1-M415 /Lazaridis; en.wikipedia.org/wiki/Haplogroup_R1a; pozn.8/.
Spoločný predok haploskupiny R1, sa vyvíjal ešte v paleolite niekde na Sibíri, ako to dokladá potvrdené testovanie z kostrových pozostatkov z Maľty u jazera Bajkal. Počiatkom neolitu sa nositelia haploskupiny R1b, v oblasti juhovýchodnej Anatólie a severného Iránu, rozdelili. Neolitická haploskupina R1b-L754 (proto - Réfajci), má dve dôležité línie: R1b-V88 a R1b-P297. Nositelia haploskupiny R1b-V88 sa šírili predovšetkým do sýropalestínskej oblasti, kde sú reprezentovaní Amorejcami, resp. Réfajcami. Nositelia haploskupiny R1b-P297 prešli cez Kaukaz do ponticko-kaspických stepí. Tam sa potom táto haploskupina rozdelila na líniu R-M73, ktorá sa ďalej šírila na východ, do Ázie; a na líniu R-M269, veľmi významnú pre stednú a západnú Európu. Jej nositelia boli už predkovia Indoeurópanov.
Nositelia haploskupiny R1b (M415, L278, P25; predkovia proto - Churitov) prišli na Kaukaz a do arménskych hôr na samom počiatku neolitu (ešte pred príchodom nositeľov haploskupiny R-L389 a od nej odvodenej línie R-P297; predkovia proto - IE etník), spolu s nositeľmi haploskupín G2a, J2. Vytvorili kultúru Šulaveri Šomu, ktorá vykazuje silné chassúnske a chaláfske vplyvy a dokonca aj vplyvy z kultúry Dalma Tepe (dominantná Hg G2; hlavne G2a3 - L30, čiastočne i Hg J2). Ďaľší vývoj išiel cez kultúru Sioni, ktorá sa pretransformovala na kultúru Kuro-Araks. Táto expandovala aj na juh do Sýrie (Amuk H) a do Palestíny, kde ju poznáme ako kultúru Chirbet-Kerak (cca 2800 BC). Tá sa jednoznačne spája s Churitmi /DPS I. 1979 str.295/. Kuro-Araks sa vyvíjala potom do kultúry Trialeti. Mimochodom, kultúra Šulaveri Šomu, je prvou známou kultúrou, ktorá produkovala víno (por. zmienku v HB, keď Noe po pristáti archy v krajine Ararat, teda na Kaukaze, začal zakladať vinice a piť víno /Gn 9:20n/). Následná kultúra Kuro-Araks, je prvou známou kultúrou, ktorá vo veľkom ťažila soľ, v solných baniach v Duzdagi pri Nachičevane v Adzerbajdžane www.21století.cz/2011/02/23/znovunalezený-kavkaz-vino-nejstarsi. To zrejme spolu so spracovaním kovov, prispelo k jej prosperite.
Z genetického hľadiska by sme Noeho synov mohli priradiť k týmto Y-DNA haploskupinám:
Hám - haploskupina G2a, E1b1, T1a
Šém - haploskupiny J1, J2
Jáfet - haploskupiny R1b, R1a
Pripomínam, že výpočet ľudských rodov v knihe Genezis /Gn 10/, predstavoval vtedajšie znalosti obyvateľov Predného východu o vtedajšom svete a o jeho obyvateľoch.
Ovšem ešte pred expanziou kultúry zvoncových pohárov v západnej a strednej Európe, došlo k šíreniu nositeľov haploskupiny R1b na Balkáne a v Maďarsku, v súvislosti so šírením stepného ľudu, z oblasti kurganových kultúr.
Ako sa haploskupina R1b-M269 dostala do západnej Európy (kde dodnes dominuje)? Na rozdiel od súčastných názorov predpokladám, že sa tam dostala cez severnú Afriku. Na rozdiel od Európy, kde pred zásahom kultúry zvoncových pohárov absentuje akýkoľvek doklad prítomnosti armenoidného typu (okrem Balkánu), v Afrike tieto doklady existujú. Sú to pomerne vysoké frekvencie haploskupiny R1b-M269 v Alžírsku, Tunise a Maroku. Dokonca existujú náznaky migrácií zo severnej Afriky. U mitochondriálnych H haploskupín, ktoré súvisia s Y-DNA haploskupinou R1b, možno sledovať šírenie populácií do Afriky pozdĺž stredomorského pobrežia, s najvyššou koncentráciou v oblasti naproti Gibraltaru. Teda tam, kde sídlia Kabylovia, Ghomarovia, a kde sa nachádza pohorie Rif. Zdá sa, že práve v tejto oblasti sa vytvoril nástupný priestor pre migráciu nositeľov haploskupiny R1b do Európy (zvoncové poháre, Herakles, Antaios Atlás, Hesperidky). Mitochondriálna H3 haploskupina v podstate kopíruje Y-DNA haploskupinu R1b1b2, s najvyššími koncentráciami v oblasti Baskicka, Pyrenejí a Sardínie.
Východiskom pre šírenie kultúry zvoncových pohárov do Európy bola hlavne oblasť Alžírska a Maroka /Bouzek 2013 str.77; Turek Jan: Období zvoncových pohárů v Evropě. academia.edu/.
O tom, že Indoeurópania prišli z Afriky svedčia i grécke mýty, hlavne héraklovský cyklus (Atlás, Antaios - prechod Gibraltáru, Hesperidky, Géryónov dobytok - invázia do Európy), ktoré považujem za odraz šírenia nositeľov haploskupiny R1b z Afriky do Európy. Hérakles je prototypom héroa z dôb šírenia kultúry so zvoncovými pohármi. A to i napriek tomu, že grécke mýty ho zaraďujú do mykénskeho obdobia. Ale vieme, že práve Herakles z Týru - Melkart, je považovaný starovekými autormi za oveľa staršieho Herakla /Moscati 1975 str.43; Graves 2004 str.468/. Hérodotos dokonca tvrdí, že Herakles je starodávnym bohom egyptským /Dejiny II. 43/. Ako vieme, Hérakla neuctievali len Gréci, ale aj Kelti a Germáni. Takisto egyptská Neit je predobrazom gréckej Atény (por. i írsku Nemain bé Neit, manželku Neita, boha vojny). Už som spomínal Iápetových synov Prométhea (Kaukaz) a Atlása (Maroko).
Je možné, že o tejto invázii sa zmieňuje i Platón v Tímaiovi: ..."uvádzajú totiž písma, ako vaša obec zastavila kedysi zpupnú moc valiacu sa od Atlantického mora na celú Európu a Áziu"... To sa môže týkať jedine šírenia kultúry zvoncových pohárov. Žiadne iné migrácie tak veľkého rozsahu ani predtým a ani potom od Atlantiku (Španielsko, Francúzsko) nepoznáme (na prahu historickej doby je to potom až expanzia Keltov).
2., Pokiaľ sa týka červených vlasov, ako fenotypového prejavu Y-DNA haploskupiny R1b, tak tu sa obmedzím iba na konštatovanie, že sa vo zvýšenej miere vyskytuje u etník, ktoré sú nositeľmi tejto haploskupiny. Sú to napr. Tochari, Trákovia, Aesir, Budíni, Vikingovia, zo súčastných národov sú to napr. Írovia /por. aj Pientka: Judejci, pozn.46/.
Na záver možno konštatovať, že Protoréfajci (haploskupina R1b-L754), sa v severnom Iráne a v juhovýchodnej Anatólii, ešte počas neolitu rozdelili. Ich potomkovia patrili vo svojej dobe k významným etnikám:
1., V oblasti ponticko-kaspických stepí boli nositeľmi Hg R1b-M269. S Réfajcami na Prednom východe, mali spoločných len veľmi vzdialených predkov, po otcovskej línii. Boli to v podstate už rozličné etniká.
2., Na Prednom východe boli nositeľmi Y-DNA haploskupiny R1b-V88 a boli známi ako Amorejci, ale aj Réfajci. Boli zakladateľmi amorejskej dynastie Ditan v Ugarite i v Babylone. Žili aj v Bázane a v Zajordánsku. V chalkolite boli tvorcami megalitickej architektúry, hlavne dolmenov (množstvo je ich v oblasti Jaboku, u ed-Damie, celkovo v oblasti Bázanu a Golánu je ich asi 4000), ale i menhirov (južná Palestína, Negev), chodbových hrobov (severné Jordánsko) /Brentjes 1973str.115/, ako aj megalitických kruhov (Gilgal Refaim). Tieto megality priamo stotožňuje s Réfajcami a ich kráľom Ógom Bázanským i Hebrejská Biblia: ..."Aj jeho posteľ, posteľ železná ešte zostáva v Rabbat synov Ammon"... Táto železná posteľ nie je nič iné ako dolmen z bazaltu. Taký objavil blízko hlavného mesta Jordánska Ammánu (starovekého Rabbat-Ammon), G. Dalman.
© Vladislav Pientka 2014
Všetky práva vyhradené
Fotogaléria: Réfajci
